bratislavský pamätník je jeden z nemnohých svojho druhu na svete. Je za tým boj o slovíčko. Vplyvné Turecko dodnes genocídu popiera, hovorí iba o masakre, epizóde, akých bolo údajne za 1. svetovej vojny veľa. Nuž, nebolo. V skutočnosti išlo o prvú genocídu v minulom storočí: od roku 1965, keď ju uznal Uruguaj, ju uznali desiatky krajín, vrátane Slovenska (2004).
Celá záležitosť je dodnes mimoriadne citlivá a polarizujúca politické scény kľúčových krajín, ako sú Spojené štáty alebo Nemecko. Na jednej strane by radi pomenovali veci jasne, na druhej sa toho z čisto pragmatických dôvodov obávajú. O genocíde radšej nehovorí ani prezident Obama či kancelárka Merkelová – aby si ešte viac nepohnevali prezidenta Erdogana.
„Vplyvné Turecko dodnes genocídu popiera, hovorí iba o masakre, epizóde, akých bolo údajne za 1. svetovej vojny veľa.“
Genocída pochádza z latinského gensrod. Prvýkrát toto slovo v súvislosti s plánovaným vyvraždením celého národa v moderných európskych dejinách použil v roku 1941 židovský právnik Raphael Lemkin. O sedem rokov neskôr bol tento pojem zaradený do terminológie medzinárodného práva. O mnohom vypovedá aj dobová terminológia: vyvražďovanie arménskych kresťanov, ktorým až na sporadické prípady (ruské oddiely, francúzske vojnové lode) nikto neprišiel na pomoc, sa nazývalo zločinom proti humanite a civilizácii.
V Osmanskej ríši žili asi dva milióny Arménov, z toho väčšina v šiestich provinciách vtedajšieho západného Arménska.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.