keď tá služba pripadla nedávno mne, všimol som si, ako sa v tom preplnenom kostole prejavujú rozmanité osobnosti. Prvá pani si tú relikviu jednou rukou pridrží a nežne prejaví svoju úctu, ďalší muž sa iba tak letmo dotkne ústami. Nasledujúca veriaca sa blíži k tomu relikviáru tajuplne, akoby mu chcela uštedriť francúzsky bozk. Malý chlapček sa naň zahľadí, zastane a až na výzvu pristupuje k bozku. Niektorí odchádzajú bez uctenia relikvie – lebo to nie je povinné. Po každom bozku utieram to sklo lavábom. Keď tu zrazu predstúpi pravidelná návštevníčka rannej omše, oboma rukami mi rázne odoberie ten relikviár, veľmi, preveľmi vrúcne si ho priloží na srdce a pár sekúnd ho objíma ako matka svoje dieťa, potom mi ho vráti a odchádza.
Hm, zvláštne, dumám, má asi oslabenú imunitu a bojí sa, aby nedostala pri tom bozku uctenia nejaký herpes alebo infekciu. Keď som ju potom stretol, pýtam sa: „Pani Irenka, a čože ste si v nedeľu po krížovej ceste neuctila relikviu kríža bozkom, ale objatím?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.