keď som chodil do školy, najradšej som mal tri veci – telocvik, priateľov a tých učiteľov, ktorí nám s povinnou látkou odhaľovali aj niečo širšie. Raz nám učiteľka na hodine občianskej výchovy čítala namiesto povinných socialistických fráz Exupéryho. Bol to osviežujúci, tvorivý, slobodný moment, na ktorý si dodnes pamätám. V našej triede sa vtedy niečo stalo.
Takéto osobité vklady učiteľov sú formujúce a popri vedomostiach nenahraditeľné. Preto cítim už roky ako veľkú hanbu, že učitelia a školy – a teda ani naše deti – neboli nikdy prioritou vlád, ale ani elít, biznisu či médií tejto krajiny. Prepáčte nám to.
„Ak bez akéhokoľvek úspechu ustúpite vy, štrajk bol zbytočný.“
Štrajk ako cestu k vymoženiu požiadaviek som nikdy nemal rád. V štrajkoch odborárov som vždy cítil vydieranie, neochotu vidieť veci širšie a aj socík, v ktorom platy diktuje pracujúci ľud, a nie realita. Poznám vlastne len pár správnych štrajkov. Prvým bol generálny štrajk v roku 1989, ktorý pomohol odstrániť neslobodný komunistický režim – a posledným je ten váš, pretože je o vašej dôstojnosti a našej budúcnosti.
Vôbec pritom neviem, aká by mohla byť jeho rozumná koncovka. Vláda vás odkopla a myslím si, že už neustúpi. Radšej bude o vás šíriť, že ste riadení bláznami z opozície. Ale ak bez akéhokoľvek úspechu ustúpite vy, štrajk bol zbytočný. Nevidím teda rozumné riešenie.
Vidím však niečo dôležitejšie. Postavili ste sa proti presile, a napriek beznádejnému garde ste nahlas zakričali, že tento štát je chorý a že si to už 26 rokov odnášajú naše deti. A v tom je už dnes vaše víťazstvo.
Mimochodom, štrajkom ste neprestali učiť. Práve teraz učíte svojich žiakov to najdôležitejšie – ako nebyť v živote zbabelý.
Klobúk dolu, učitelia naši.
Článok pôvodne vyšiel v tlačenom vydaní .týždňa.