stvoríš si Boha na svoj vlastný obraz!
Na počiatku Adam stvoril Boha: Na svoj vlastný obraz ho stvoril. Adam dal Bohu mnoho mien, aby sa mohol stať Bohom nad celou zemou. A tak sa Adam stal Bohom, ktorého stvoril, a svojimi zázrakmi vládol na celej zemi.
Tieto slová, samozrejme, nepochádzajú z Biblie. Biblický text vykresľuje odlišnú scenériu počiatku. Boh tvorí Adama a tvorí ho na svoj obraz. Autorom citovaného textu je Ian Anderson, frontman artrockovej kaplely Jethro Tull. Anderson text napísal ako motto k známemu albumu Aqualung.
Ktoré z tých dvoch podaní je pravdivé? Čo ak sú svojím spôsobom pravdivé obe? Nechajme sa týmto rozporným tvrdením uviesť do prvého imperatívu biblického dekalógu: Nevytvoríš si žiadnu modlu, ktorej by si sa klaňal! Inak povedané: Z ničoho pozemského a čiastkového si nevytvoríš obraz absolútnej poslednej skutočnosti,pred ktorou by si sa sklonil ako pred božstvom.
Priblížme sa k našej téme krátkym mentálnym cvičením v obrazotvornosti: Predstav si sám seba, povedzme, rok pred svojím narodením. Predstav si seba deň po svojej smrti. Predstav si vesmír sekundu pred Veľkým treskom. Čo si predstavuješ? Nič? Tmu? Prázdnotu? Bezobsažnosť? Skúsme ešte jednu predstavu: Predstav si Boha. Čo si videl? Nič? Tmu? Svetlo? Prázdnotu? Bezobsažnosť?
Práve takto uvádza vo svojom filme tému prvého prikázania Krzysztof Kieślowski: Otec so synom raňajkujú. Otec číta noviny. Zatiaľ čo otec čítal hárok potlačeného papiera zvrchu, syn, keďže je o čosi menší, číta ten istý hárok zospodu. Sú tam kolónky s úmrtnými oznámeniami.
„Prečo ľudia umierajú?“ pýta sa syn. „Na rakovinu, infarkt, pri nehode, alebo na starobu...,“ odvetí otec. „Ale, čo je to smrť?“ nedá sa syn. „Srdce zastane, prestane pumpovať krv, krv sa nedostane do mozgu, všetko sa zastaví – koniec,“ vysvetlí otec synovi. „A čo potom zostane?“ vyzvedá syn. „Spomienka. Spomienka na to, čo človek robil, aký bol. Zostane pamäť. Pamäť je dôležitá,“ snaží sa otec. „Prečo tu píšu ‚Večné odpočinutie daj jeho duši‘? Dušu si nespomínal,“ pýta sa chlapec ďalej. „To je len taká forma lúčenia,“ vysvetlí otec, „duša neexistuje.“ „Ako vieš, že neexistuje?“ nalieha syn. „Nuž, úprimne povedané – neviem,“ kapituluje otec.
Stojíme tak na mieste, kde sa nám kladie prvý imperatív dekalógu. Sme na mieste tajomstva. Pred počiatkom a po konci – tam, kde nevieme.
.načo nám je také prikázanie?
Nie je toto prikázanie trochu zastarané? Nestratilo svoju všeobecnú etickú platnosť? Veď čo už môže znamenať prikázanie „Neurobíš si obraz Boha“ v dnešnom svete, kde otázka Boha už nie je takmer nijakou témou? Ako by sa etiky človeka mohol ešte týkať Boh, v ktorého neverí a nijakým spôsobom s ním vo svojom myslení nepočíta? Domnievam sa, že i napriek týmto oprávneným výhradám prvé prikázanie je aj dnes aktuálne rovnako pre náboženského i nenáboženského človeka. Právom je to prikázanie prvým medzi všetkými ostatnými. Hovorí totiž o prvom, základnom ľudskom vzťahu: o vzťahu k tajomstvu bytia, z ktorého pochádza všetko, kým sme. Tak je to i teraz, v prítomnej chvíli s tým, kto tieto riadky číta, i s tým, kto ich napísal – je to jednoducho stále s nami. Ten skrytý vzťah si každý nesieme vo svojej bytostnej samote; zázračný jav života, ktorý nemáme ako svoj vlastný, základný jav myslenia, ktoré nemáme sami zo seba ako čosi svoje vlastné. Nevytvorili sme to; bolo to vytvorené v nás: mystérium narodenia, mystérium smrti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.