Informatizácia po slovensky

v televíziách začali v júli rotovať reklamy propagujúce portál slovensko.sk. Spozornela som, keď som sa v jednej dozvedela, že šťastná mamička s malým dieťatkom už nemusí chodiť na žiadne úrady, lebo všetko, čo pre svoj život potrebuje, vybaví pekne z domu. Neverila som vlastným očiam. To naozaj?! Konečne to prišlo? To, o čom len roky počúvame z úst rôznych nových úradníkov na čele rôzne sa meniacich inštitúcií a úradov, sa stalo predsa len skutočnosťou? Už je to tu?

.po tridsiatich rokoch?!
Bola som pri tom, keď sa to na Slovensku začalo! Jednou z mojich úloh ako mladej analytičky vo federálnom výpočtovom podniku, ktorý na veľkých sálových počítačoch zabezpečoval agendu štátnej správy, bolo rozpracovať na tie časy a úroveň technológií odvážny projekt jedinej kontaktnej kancelárie národného výboru. Experimentálne niečo také už overovali v Budapešti. Naši šéfovia na exkurzii u maďarských súdruhov na vlastné oči videli modelovú podateľňu, do ktorej maďarský občan prišiel so žiadosťou o povolenie stavby a na tomto jednom mieste za pomoci výpočtovej techniky kompletne všetko vybavil bez toho, aby pobehoval po úradoch, medzi kanceláriami a úradníkmi a zháňal čiastkové podpisy a pečiatky.

Odvážny plán! Ale pustili sme sa s vervou do neho. Prvým krokom bola analýza práce jednotlivých oddelení miestneho úradu. Analytik zozbieral všetky tlačivá, ktoré na oddelení používali a ku každému vypracoval správu, z akých zdrojov sa tlačivo vypĺňa, aké potvrdenia a iné prílohy obsahuje a kam ďalej toto tlačivo putuje. Mojou úlohou v tomto grandióznom projekte bolo na štvorčekový papier farebnými perami rozkresliť putovanie údajov a tlačív po úrade. Výsledok? Drvivá väčšina tlačív nešla odnikiaľ nikam. Teda zostávala v kancelárii, v ktorej sa podala. Prípadne zapadla o kanceláriu ďalej.

Medzitým prišli osobné počítače, dramaticky sa teda zmenila technologická platforma projektu, potom prišla revolúcia a z národných výborov sa stali miestne úrady, vzniklo množstvo nových tlačív, ktoré bolo treba pečiatkovať a podpisovať. Možno nejaké z tých starých zanikli. Odvtedy sa s každou novou garnitúrou objavovali správy o odvážnych plánoch vo veci informatizácie spoločnosti a zjednodušenia komunikácie občana s rôznymi inštitúciami. Podstata zostala rovnaká, iba obohatená o čoraz novšie technológie a internet. Teraz je tu ESO a e-government. A v podstate by malo ísť stále o to isté: aby občan a podnikateľ nemusel behať po kanceláriách, ale všetko vybavil na jednom mieste rýchlo a s minimálnymi nákladmi.

.dobiehame Estónsko?
Utekala som k počítaču a klikla na promovanú stránku slovensko.sk. Moje nadšenie pre testovanie okamžite schladila prvá prekážka. V prvom rade nemám správny občiansky preukaz. Potrebujem totiž elektronický občiansky preukaz s čipom (eID karta). Ak má môj starý OP bez čipu platnosť dlhšiu ako 180 dní, tak ma vydanie nového bude stáť štyri a pol eura, inak bezplatne. Treba teda predsa len ešte najprv ísť na políciu a vybaviť si eID kartu. Inak, skutočne dobre načasovaná reklamná kampaň na letné obdobie, keď úradovne praskajú vo švíkoch pod náporom letom zaskočených dovolenkárov, čo si na poslednú chvíľu vybavujú v tom istom okienku pasy.

„Takže prvý krok k informatizácii spoločnosti sa začína pri elektronickej čítačke. Aj v Estónsku ňou začínali. V roku 2002."

Občiansky preukaz s čipom však nestačí. Podľa návodu si totiž musím sama iniciatívne požiadať o „bezplatné vydanie BOK (bezpečnostný osobný kód potrebný na prihlasovanie), certifikátov na podpisovanie, ZEP PIN (bezpečnostný kód na vytvorenie zaručeného elektronického podpisu) a ZEP PUK (kód na odblokovanie ZEP PIN-u)“. A to, samozrejme, stále nie je všetko. Na eID kartu treba špeciálnu čítačku. Podľa slovensko.sk „ak sa ešte nevyčerpali, dostanete jednu zadarmo na oddelení dokladov“. Ja dodávam, že si ju musíte vyslovene vypýtať a že by ich malo byť na každú rodinu jedna aj s vkusnou nálepkou propagujúcou OPIS (Operačný program Informatizácie spoločnosti). V podstate je to reklamný predmet.