Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve správy o stave školstva

.martin Mojžiš .spoločnosť

V apríli uzreli svetlo sveta dve správy o stave slovenského školstva. Jednu z nich predložil minister vláde, ktorá ju zobrala na vedomie. Druhú predložilo niekoľko učiteľov verejnosti, a tá by ju nemala nechať nepovšimnutú. Skutočnú správu o stave školstva totiž dostaneme až porovnaním týchto dvoch správ.

.stav podľa ministerstva


Čaplovičova správa je typickým nekoherentným dielom ministerských úradníkov, v ktorom sa miešajú relevantné informácie a niektoré rozumné nápady s rozsiahlym byrokratickým blábolom a triviálnymi žvástmi.


V rámci popisu aktuálneho stavu regionálneho školstva sa dozvieme kopu zbytočností alebo všeobecne známych vecí, ako napríklad že „hlavnou úlohou regionálneho školstva je umožniť občanom SR získanie nižších stupňov vzdelania, ktorými rozumieme všetky stupne vzdelania okrem vysokoškolského“ (bod 3), že „okrem hlavnej úlohy plní regionálne školstvo aj ďalšie výchovno-vzdelávacie úlohy“ (bod 7) a tiež, že „zoznam všetkých škôl a školských zariadení oprávnených pôsobiť v systéme regionálneho školstva sa nazýva sieťou škôl a školských zariadení“ (bod 9). A takto to pokračuje ďalej až po bod 114, pričom o stave školstva sa človek nedozvie vôbec nič. Teda, aby sme boli presní, dozvie sa jednu vec. V bode 38 sa píše, že „podľa štúdie McKinsey dosahuje Slovensko v medzinárodných meraniach celkovo priemerné výsledky“, pričom ale „v kategórii 23 krajín s úrovňou financovania na žiaka, zodpovedajúcou úrovni financovania na Slovensku, mu z hľadiska dosiahnutých výsledkov patrí druhé miesto“. Nie je to veľa, čo sme sa z takmer dvadsiatich strán textu dozvedeli, ale vďaka týmto dvom vetám to aspoň nie je čistá nula.



.stav podľa učiteľov


Niekoľkonásobne kratší text, nazvaný Niekoľko postrehov k situácii v slovenskom školstve, ktorého hlavnými autormi sú učitelia Braňo Kočan, Vlado Crmoman a Soňa Puterková, poskytuje o stave nášho školstva oveľa plastickejší obraz. Pritom ambíciou tohto textu nebolo „celkovo a podrobne zhodnotiť existujúci stav“, ale skôr  ponúknuť „súhrn niekoľkých zarážajúcich faktov, ktoré sa v správe Ministra školstva neobjavili, alebo zazneli len okrajovo“.
Aj tento text má štruktúru číslovaných bodov (nie je ich 114, ale len 25), z ktorých väčšina je úplne stručná, a skoro pri každom je uvedený zdroj, z ktorého príslušná informácia pochádza. Na ilustráciu uveďme body 3 až 5:


3. Výkonnosť nášho vzdelávacieho systému je výrazne pod priemerom OECD v úrovni dosiahnutého vzdelania aj kvality vzdelania. (OECD Economic Surveys: Slovakia 2012, str. 89) 


4. V roku 2009 dávalo Slovensko na jedného študenta polovicu priemeru OECD, najmenej zo všetkých krajín. (OECD Economic Surveys: Slovakia 2012, str.92) 


5. V roku 2009 dávalo Slovensko na vzdelávanie 4,7 percenta HDP, priemer OECD bol 6,2 percenta. V roku 1995 dávalo Slovensko na vzdelávanie 4,6 percenta HDP. (Education at Glance 2012, Table B.2.1)


A takto to pokračuje až po bod 25, v ktorom sa dozvieme, že „minister školstva mal od nástupu do funkcie 87 slávnostných príhovorov, to znamená v priemere jeden slávnostný príhovor každý štvrtý deň, vrátane voľných dní“. Ak učitelia uvádzajú čísla, ich cieľom nie je zahltiť čitateľa nezmyselnými informáciami (ako je to často v ministerskej správe), ale jasne ilustrovať nejaký konkrétny jav. Napríklad v bode 16 sa konštatuje, že „ÚIPŠ si objednáva v súkromnej firme služby na správu Dátového centra za 31,54 až 89,30 eura bez DPH za osobohodinu“, pričom „učiteľ informatiky a zároveň správca siete na škole má hodinovú mzdu maximálne 5 eur brutto”. Niekedy však nie sú potrebné nijaké čísla, ako napríklad hneď v nasledujúcom bode 17, v ktorom sa konštatuje, že „ministerstvo školstva nedisponuje elektronickou verziou správy z auditu elektronizácie školstva.“


Ak porovnáme prvých dvadsať strán ministerskej správy s textom učiteľov (celý text sa dá nájsť napríklad na stránke www.zborovna.sk alebo www.nso.sk), rozdiel je priam neuveriteľný. Čaplovič predkladá úplný balast, učitelia jasné, presné a relevantné fakty.



.systémové kroky podľa ministerstva


Po prvých dvadsiatich stranách Čaplovičovej správy však prichádza ďalšia časť, a to systémové kroky na podporu ďalšieho rozvoja regionálneho školstva. Hneď v druhom bode tejto časti je sformulovaný strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva takto: „Dostatočne financované a efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie, reagujúce na aktuálne i očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce.“ To je skutočne úžasná, priam zen-buddhistická formulácia – je v nej všetko a zároveň nič.


Ale potom prichádza prekvapenie. V ďalších bodoch sa totiž dá nájsť nečakane veľa rozumných formulácií, a to jednak v identifikovaní problémov (čo malo byť urobené v predchádzajúcej časti, ale nebolo) a jednak v navrhovaných riešeniach. Okrem nich je tam, samozrejme, aj veľa nezmyslov, ale na príprave správy sa zjavne podieľali aj ľudia, ktorých gramotnosť nespočíva len v tom, že poznajú písmená.


Čo to znamená? Znamená to, že okrem učiteľov zrejme vedia celkom dobre identifikovať určité problémy nášho školstva aj niektorí ministerskí pracovníci. A nielen to, občas dokážu dokonca navrhnúť celkom rozumné riešenia. Problém je, že väčšina z tých riešení nie je zadarmo. A to sa našej strane a vláde nemôže páčiť. Dnes treba šetriť (z niečoho predsa treba vyplácať dividendy akcionárov strany a vlády) a tak vláda vezme navrhované riešenia na vedomie, ale to je tak všetko. Učiteľský štrajk je už za nami, tak čo sa bude vláda trápiť s nejakým školstvom.


A má pravdu. Prečo by sa trápila s niečím, čo pre ňu nepredstavuje nijaký problém. Plané reči o školstve ako všeobecnej priorite sú predsa len kecy, ktorým môžu veriť naozaj už len tí najnaivnejší.
Čo s tým? Existuje nejaká šanca zmeniť tento stav úprimného vládneho nezáujmu o školstvo? Ale áno, existuje. Školstvo sa jednoducho musí opäť stať pre Roberta Fica problémom. 


Lenže dokážu sa učitelia ešte vzchopiť k nejakému odporu? Nájde sa medzi nimi dosť osobností, ktoré sa nepodarilo zlomiť a ktoré to ešte stále nevzdali? Nuž, autori Niekoľkých postrehov k situácii v slovenskom školstve ukazujú, že takí učitelia sa ešte nájdu. Otázka je, či sa k nim pridajú ďalší a či prinútia vládu Slovenskej republiky, aby vzala na vedomie nielen Čaplovičovu správu, ale konečne už aj učiteľov.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite