Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môžem ja niečo zmeniť?

.daniel Bútora .spoločnosť

Školy často majú problém splniť všetky akademické očakávania vzdelávacích systémov; preto mnohí rodičia radi doplácajú za doučovanie. A smerom dovnútra majú niekedy školy problém presvedčiť žiakov, že to, čomu sa spoločne venujú, má pre žiakov zmysel a úžitok. Po týchto dvoch témach v minulých číslach sa tentoraz pozrieme na to, čo by mohli pre školy urobiť ľudia, ktorí si tieto a ďalšie nedostatky uvedomujú, no cítia, že nemajú nič, čím by to mohli pomôcť zmeniť.

Obaja autori tohto textu majú podobnú skúsenosť: svoju približne 20-ročnú pracovnú kariéru strávili mimo školského prostredia, svoje zdroje príjmov nemali a nemajú v škole, napriek tomu sa však v posledných desiatich rokoch rozhodli časť svojich životov spojiť so školami, jeden ako člen správnej rady a manažér dvoch neštátnych škôl, druhý ako predseda správnej rady vzdelávacieho združenia, aktívny publicista v oblasti školstva a externý učiteľ. Tento text však nie je o nás dvoch, ale o otázke, ktorú si – podobne ako my – kladú mnohí ďalší: áno, uvedomujeme si, že to v oblasti školstva nefunguje tak, ako by to fungovať malo, od nízkych platov až po nízku úroveň riadenia škôl, a súhlasíme aj s tým, že pre budúcnosť krajiny je školstvo možno to najdôležitejšie. Čo s tým však môžeme robiť, ak nie sme učitelia či riaditelia škôl? 




.naučená bezmocnosť


Vlaňajší prieskum Managerie a TNS ukázal, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia považujú slabé školstvo za najväčší problém Slovenska. Zdá sa nám však, že nie je v našich silách to zmeniť. Paradoxné je, že takýto pocit nemajú iba ľudia z neučiteľskej verejnosti, či už rodičovskej, podnikateľskej, alebo jednoducho občianskej, ale aj učiteľská verejnosť: čo s tým môžeme robiť, keď sme iba učitelia či riaditelia škôl? Pripomína to akúsi kolektívnu naučenú bezmocnosť. Proti nej však ide práve to, že za posledný rok či dva si otázku, ako by sa to dalo zmeniť, kladie čoraz viac ľudí – a čoraz viac ľudí sa aj pokúša o nejaký typ odpovede. 


Možností, ako veci zlepšovať, je totiž viac, než by sa mohlo zdať. Prvá možná rovina je na úrovni konkrétnej školy, ktorú poznám (cez svoje deti, priateľov),  ktorá je v mojej blízkosti. Ako rodič sa môžem angažovať v rade školy, môžem škole ponúknuť vedenie krúžku  alebo spolu s inými rodičmi ponúknuť spoluprácu na projekte. Ľudia z firemného sveta či mimovládnych organizácií majú mnoho zručností, ktoré ľuďom zo škôl chýbajú. Podmienkou je ponuka osobnej prítomnosti a času a dialóg, ktorý je dôležité vyvolať tak s učiteľmi a vedením školy, ako aj s rodičovskou komunitou.  Tento skupinový moment je kľúčový; ak je to iniciatíva jedného či dvoch rodičov alebo aktivistov, nemusí to vyzerať ako veľká vec. Ak je tých aktívnych viac, je ťažké ich prehliadnuť a ignorovať. Vedenie školy môže byť niekedy opatrné a nedôverčivé, preto môže pomôcť niekto z rodičov s dobrými komunikačnými zručnosťami. 


Tam, kde v procese dialógu rodičovskej komunity so školou vznikne spoločné porozumenie toho, čo a ako sa dá zlepšovať, stojí za to začať takéto úsilie podporovať finančne, priamo (vlastnými prostriedkami) a nepriamo (zháňaním pomoci od iných, ktorí na toto zisťovanie nemajú toľko času).  Školy majú naozaj málo prostriedkov, nevedia dobre, ako ich zháňať, no niekedy ich ani nevedia efektívne využívať – aj tu môžu ľudia z mimoškolského prostredia poskytnúť neoceniteľnú pomoc. 


Viaceré možnosti sa ponúkajú na občianskej úrovni. Všetci máme volených starostov a poslancov obce či VÚC – sú to často zriaďovatelia škôl.  Môžem si zistiť, kto je v školskej komisii, aké majú ciele na tento rok, môžem svojho poslanca osloviť s otázkou, kedy naposledy navštívil školu, o ktorú sa zaujímam, môžem sa pozrieť, kto za zriaďovateľa zasadá v rade školy a čo sa tam rieši. 


Ešte vyššou úrovňou ako poskytnutie času a peňazí je zmena kariéry. Zatiaľ sa to na Slovensku deje skôr výnimočne, no silná generácia štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorá za dvadsať rokov dosiahla výsledky vo firemnom svete, sa postupne začne pýtať, čo bude tou „ďalšou kapitolou" po splnení pracovných cieľov a po odchode detí z domu, niečo, čo bude mať myšlienku, zmysel a význam aj pre niekoho iného.  Je čas vážne rozmýšľať v rámci Slovenska o vytvorení prostredia, kde by jednou z možností takejto kariérnej zmeny bolo angažovanie sa v škole, od učenia cez podporné procesy až po riadenie. 




.teach for All


V roku 1989 si skupina študentov na Princetone začala klásť podobnú otázku ešte trošku inak: čo by sme my ako budúci lídri, absolventi najlepších škôl sveta, mohli urobiť pre najmenších Američanov z opačného konca spektra, teda pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorých šance na podobný úspech sú veľmi nízke? Tak vznikol program Teach for America, v rámci ktorého vyše desaťtisíc absolventov  top univerzít učí aspoň dva roky na škole v „zlej štvrti".  Aby bolo jasné, nejde v prvom rade o študentov pedagogiky –  títo absolventi vyštudovali iné odbory ako učiteľstvo, veľmi často skončili medzi najlepšími (program má štyrikrát toľko uchádzačov, než koľkí môžu ísť naozaj učiť), a po dvoch rokoch učenia sa väčšina z nich vráti k práci, ktorú pôvodne študovali. Majú však celoživotný zážitok a väzbu na školské prostredie, vedia, aká nesmierne ťažká je práca učiteľa, a vedia, že škola nie je uzavretý systém, ktorý by sa týkal iba učiteľov a riaditeľov. Program sa postupne rozšíril do ďalších krajín a prípravy sa rozbiehajú už aj na Slovensku. 


To najdôležitejšie však nie je zistiť, čo by mohli urobiť tí druhí – ale čo urobíme my sami. Každý má šancu stať sa učiteľom, riaditeľom, donorom či aktivistom v oblasti školstva. Alebo ešte ďalej – ísť a založiť vlastnú školu. Znie to ako sen? Alebo prebudenie z pasívneho čakania, že to konečne niekto iný dá do poriadku? 



Daniel Bútora je manažér Škôl C. S. Lewisa

Stanislav Boledovič je spoluzakladateľ vzdelávacieho združenia Manageria


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite