Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Verejnosť proti školstvu

.jaroslav Varchola .spoločnosť

Moji rodičia sú učitelia, moji starí rodičia boli učitelia, jedna moja teta i jeden môj ujo sú učitelia. Sme jasná učiteľská rodina. A viacmenej som sa učiteľom stal aj ja, ale takým zvláštnym. Stal som sa dobrovoľným príležitostným učiteľom.

Dostal som sa k tomu náhodou. Spolu s niekoľkými kamarátmi vysokoškolákmi sme sa pred dvoma rokmi rozhodli, že sa vrátime na naše bývalé gymnázium a porozprávame maturantom o vysokých školách, trochu im poradíme, priblížime vlastnú skúsenosť. Na naše hodiny bola prekvapivo pozitívna odozva od študentov, ktorí sa nielen potešili z voľnejšieho rozvrhu, ale nepochybne i z toho, že im niekto prišiel povedať svoje skúsenosti bez toho, aby robil reklamu nejakej konkrétnej fakulte. A tu sa asi vo mne definitívne prebudil rodinný učiteľský duch. Ostatní kamaráti zažili pozitívnu skúsenosť, ale mňa to odvtedy neprestajne ťahá znova za katedru. Objavil som tú toľkokrát spomínanú „pridanú“ hodnotu pedagogického povolania. V spolupráci s niektorými učiteľmi, ktorých si vážim a ktorí sa snažia nad rámec svojich povinností, sme postupne rozbehli akúsi spoluprácu. Priemerne raz dvakrát za mesiac prídem na školu a v rámci niektorých vyučovacích hodín rozprávam so študentmi o témach, ktoré ich zaujímajú, alebo im prednášam veci, ktoré za hodnotné a zaujímavé považujem ja. Spätnou väzbou získanou od učiteľov i študentov sa stále snažíme túto moju dobrovoľnú spoluprácu so školou usmerňovať, aby to bolo pre študentov čo najlepšie. 

Vďaka tejto skúsenosti som zbadal aj svoje nedávne stredoškolské časy v novom svetle. Napríklad až teraz som si uvedomil, ako málo verejnosť v skutočnosti podporuje školy. I keď by sa na prvý pohľad mohol zdať opak. Veď školstvo sa po gorilách vďaka neobmedzenému trojdňovému štrajku stalo verejnou témou, od ktorej najviac asi odvádza pozornosť už iba pán prezident. Ale späť do nedávnej minulosti. Najčastejšími hosťami, ktorí nás študentov poctili svojou návštevou na našom gymnáziu boli politici niekoľko týždňov či mesiacov pred voľbami. Prišli nepriamo pýtať voličské hlasy, spolu s nimi nás sem tam navštívili i zástupcovia málo populárnych fakúlt snažiaci sa zabojovať o prihlášky. Našli sa aj výnimky, ľudia, ktorí kedysi dávno zo školy vyšli, všeličo zažili a umožnili nám nahliadnuť do svojho zaujímavého životopisu, dajú sa však spočítať na jednej ruke. Takže ľudia zvonku, ktorí k budúcim generáciám do škôl prichádzajú najčastejšie, prichádzajú pýtať a nie dávať. Samozrejme, škole sa občas podarí získať nejakého zaujímavého hosťa na diskusiu, rozbehnúť nejaký nový projekt, prísť s niečím novým, ale kreatívni učitelia to majú ťažké. Jednak za svoju nadprácu a snahu nedostanú zaplatené viac ako učitelia leniví a neschopní a musia bojovať s nedostatkom času, nepochopením a nekonečnou byrokraciou získavania projektov. Nemalo by to byť naopak? Tak, že školy si budú môcť z rôznych ponúk vyberať a sponzori ich budú sami vyhľadávať a zaujímať sa, o nápady, ako posunúť školu ďalej. Aj takto, voľbou sponzorov pre najlepší projekt, by kvalitné školy, vďaka zákonom trhu, získali oproti tým menej kvalitným a menej kreatívnym výhodu. Nebolo by krásne, keby sa verejnosť viac zaujímala o školy, ponúkala by im pomoc, podporovala by iniciatívy tvorivých učiteľov, vážila by si školstvo nielen tichou podporou štrajku, ale i aktívne? Či budeme iba čakať, čo spraví štát? Keď štát nezmení legislatívu, nezvýši platy tak my neurobíme nič? Ale kto je štát? Premiér, ministri a poslanci sú štát? Alebo my, päť miliónov Slovákov, sme štát? 

Keď raz, niekedy dvakrát, mesačne navštívim teraz to svoje gymnázium, vidím, že existujú tvoriví učitelia, ktorí majú nápady, sú iniciatívni, ale sú v tom sami. Existujú šikovní a zvedaví študenti, ktorým chýbajú správne vzory a cítia sa izolovaní od vonkajšieho sveta, len sa učia a učia a nikto im nepríde povedať, že vzdelanie, o ktoré práve usilujú, má cenu na trhu práce i nevyvrátiteľnú ľudskú hodnotu. Od učiteľov počujem vetu. „je dobré, keď príde niekto zvonku. Študenti sú radi, že sa o nich niekto zaujíma.“ Lebo je smutné, keď jediní, kto ich príde pozrieť sú vysmiati politici majúci sladké reči, zďaleka sa vyhýbajúci kauzám, a to nebudem ani menovať, akých neslávne slávnych politikov som musel ako študent povinne počúvať. Pravdaže, medzi politikmi sú i osobnosti, tak nech to dokážu a nech prídu, keď sú voľby ešte v nedohľadne. 

Chcem však aj chváliť. Mladých ľudí, ktorí zareagovali na moje pozvanie a prišli študentom ukázať možnosti do budúcnosti a podeliť sa so svojimi skromnými skúsenosťami. Za všetkých spomeniem dvoch – Peter Belej, ktorý  popri svojom štúdiu pracuje v neziskovej organizácii Domka a Lukáš Gamrát, ktorý po sa práci programátora venuje príprave pravidelného mládežníckeho strediska a je spoluautorom projektu neziskového spravodajského webu, ktorý sa snaží prinášať hodnotné spravodajstvo o veciach, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. A taktiež chcem poďakovať ľuďom zo Slovartu, ktorí s dôverou vyhoveli mojej žiadosti a po tom, čo sa mi podarilo v ich vydavateľstve vydať knihu, poslali na školu viacero mojich, ale ešte viac iných kvalitných odborných titulov, aby som mohol študentom i učiteľom knihy rozdávať. A taktiež si nesmierne vážim všetkých učiteľov, ktorí napriek nezáujmu verejnosti a nie práve najlepším podmienkam ostávajú verní pridanej hodnote svojho povolania a robia tak nenahraditeľnú službu celej našej spoločnosti. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite