môj Rím dvoch svätých
Keď sa 17. apríla o 9.30 začala slávnosť svätorečenia, ústredné vatikánske námestie, všetky ulice naokolo, ale aj vzdialenejšie štvrte boli už beznádejne preplnené. Ak niekto chcel na slávnosť vidieť, musel prísť v nedeľu nadránom, takže mnohí pútnici radšej na námestí prespali. Pretlak bol taký veľký, že ešte aj slávna Piazza Navona v úplne inej časti starého mesta bola natrieskaná ľuďmi, sledujúcimi potichu dianie na veľkoplošných obrazovkách. A platilo to aj o nespočetnom množstve barov, krčiem a reštaurácií v širšom centre. Keď som ich cestou k Anjelskému hradu míňal, vtipný obrázok sa opakoval – všetky tváre hostí, inokedy hlučne gestikulujúcich, boli ticho sústredené do jedného bodu, ktorým bol televízor. A nebežal futbal. Pri predieraní sa prístupovými cestami bolo jasné, že väčšina z pútnikov slávnosť neuvidí, a počuť ju bude len v taliančine. A predsa tie desaťtisíce nešomrali, v tlačenici nebolo cítiť žiadnu nervozitu, skôr úctu, dôstojnosť a u mnohých aj akési zadosťučinenie. Niečo spôsobilo, že milión ľudí prešlo tisíce kilometrov, obetovalo peniaze i čas, aby potom stáli tri hodiny mimo hlavného diania, nevideli na rečníkov, nerozumeli ich prejavom – a boli s tým spokojní.
V tú nedeľu bol Rím tak trochu Varšava. Odhaduje sa, že asi polovica z milióna návštevníkov bola z Poľska. Už v sobotu sa rozliali po Ríme, väčšinou s vlajkami, mladí, starí, spievajúci, pamätníci Solidarity, študenti západných univerzít, ale aj poslucháči Rádia Marija.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.