jedným z najstarších mýtov západnej civilizácie je Vergíliov epos Eneida. Rozpráva príbeh o trójskom hrdinovi Eneovi, ktorý po vyvrátení Tróje hľadá nový domov pre seba a svoj rod. Putuje moriami, pristane v Kartágu kráľovnej Dídó, ktorá sa doňho zamiluje a keď ju Eneas opustí a vydá sa na ďalšiu cestu, spácha samovraždu. Eneas napokon pristane pri brehoch Itálie a po bojoch s Latinmi založí mesto Rím. Porážku premení na víťazstvo  a stáva sa zakladajúcim mýtom o tom, že porážku možno premeniť na víťazstvo.

Víťazstvo Červenej armády v druhej svetovej vojne znamenalo oslobodenie, ktoré sa vzápätí zmenilo na porážku demokratického Československa. Československo si vpísalo do ústavy neúplnú demokraciu, odmietlo Marshallov plán, prijalo sovietskych poradcov a po februári 1948 sa stalo súčasťou sovietskeho sveta, Varšavskej zmluvy a Rady pre hospodársku pomoc. 

Tento systém spečatila v Československu okupácia v auguste 1968, ktorá v zárodku potlačila akýkoľvek pokus o istú mieru slobody a nezávislosti. V plnej miere sa ukázalo, že v rámci Brežnevovej doktríny bol akýkoľvek pokus v tomto smere ilúziou. Takto je potrebné chápať  aj Dubčekov výkrik do tmy, prečo to urobili Sovieti práve jemu, ktorý bol svojím životným príbehom tak tesne spojený so Sovietskym zväzom. Oni to neurobili jemu, ale celému Československu – a osobitne jemu to urobili práve preto, že v ich logike zradil svoj životný príbeh a Sovietsky zväz, a za to bol podľa ich práva potrestaný.  

Zo sovietskeho a v širšom zmysle ruského hľadiska mal tento príbeh vnútornú logiku. Predstava, že komunistický režim možno reparovať – to bola predstava československého komunistického vedenia o socializme s ľudskou tvárou počas celej Pražskej jari, s ktorou sa stotožnila veľká väčšina občanov Československa –, sa ukázala ako veľká ilúzia.