Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovak Story

.martin Hanus .jozef Majchrák .spoločnosť .téma

Pred 20 rokmi sa začal príbeh nášho štátu a my dodnes celkom nevieme, čo si počať s okolnosťami jeho vzniku a nehodným otcom zakladateľom. Aj preto sa utápame v bezradnosti a sebapodceňovaní. Lenže to nie je začiatok nášho príbehu, iba jeho posledná kapitola.

Slovak Story Scheufler Collection / Corbis / Profimedia
.celkom na začiatku, v ranom stredoveku, bol jeden štát, ktorý nás vyniesol na svetlo dejín. Potom sa predkovia Slovákov ponorili do tmy, z ktorej sa po stáročia vynárali, až to pred sto rokmi vyzeralo, že sa napokon nevynoríme. Ale prišlo 20. storočie a my sme sa stali znenazdajky jeho víťazmi. Ako sme prešli dejinami? Prečo by sme bez Uhorska dnes neboli národom Slovákov? Ako by sme si dnes hovorili, nebyť Prahy 15. storočia? Prečo sme víťazmi 20. storočia? A prečo sme aj tak vlastne len na začiatku?

.keď lampy zhasínali
Vráťme sa o vyše 100 rokov dozadu. Teda z hľadiska nášho tisícročného príbehu temer na záver. Boli to časy, keď sa s nami už príliš nepočítalo. Boli to časy, keď sa slovenskí národovci po zrušení Matice slovenskej v roku 1875 domáhali jej majetku a uhorský ministerský predseda Kálmán Tisza im lakonicky odkázal, že „v Uhorsku nijakého slovenského národa niet“. Boli to časy, keď bol podžupanom Zvolenskej župy istý Béla Grünwald, ktorý otvorene vyhlasoval Slovákov za menejcennú rasu, takú, ktorú treba vytrhnúť zo slovanského tela.

Grünwald nebol hlupák, vedel, že Slovákov bolo vďaka ich priaznivej demografii už toľko, že sa ich všetkých nepodarí premeniť na čistých Maďarov. Ale súčasne veril, že Uhorsko má vďaka školskej politike účinné nástroje, ako zničiť slovenskú inteligenciu a úplne asimilovať Slovákov žijúcich na zmiešaných územiach.


Vtedajší Slováci boli plní frustrácie. A bola to iná frustrácia než dnes, pretože išlo o holé prežitie. Na duchu upadali aj tí najzaťatejší národní bardi. Celú drámu vyjadril kňaz a historik František Sasinek, ktorý pri otváraní univerzity v Záhrebe biblickým slovníkom vyzýval Chorvátov. „Dajte nám z vášho oleja, lebo naše lampy zhasínajú“.

.veľký začiatok

Tá dráma z prelomu 19. a 20. storočia by nemala kontext, keby to nebolo viac než tisíc rokov dozadu, keď sa naše lampy len zažínali. O tomto dávnoveku vieme pramálo, historici tu skôr pripomínajú detektívov, ktorí šmátrajú v tme a len občas im archeológovia zasvietia baterkou. Je možné, že keď do Európy dorazili Slovania ako jeden veľký, organizovaný kmeň, bola to práve naša Nitra, ktorá bola ich centrom. Vieme, že Slovania sa tu neskôr vzbúrili proti Avarom a rozdelili sa na rôzne skupiny. A takisto vieme, že po porážke Avarov zrazu slnko veľkých dejín zasvietilo na naše územie. Na našich predkov. Teda tak trochu aj na nás.

Je to práve ono 9. storočie, ktoré sa neskôr stalo našou inšpiráciou, zdrojom útechy či hľadaním strateného šťastia. Dnes nás neinšpiruje, lebo v našej frustrácii zo Slovenska už nemáme na viac, než sa hádať o nevydarenú sochu Svätopluka, o to, či bol kráľom, alebo kniežaťom, o tom, či sme, alebo nie sme starí Slováci – ale to je opäť iná, skôr malá než veľká kapitola.
Čo sa teda vtedy vlastne stalo? Najskôr tu vzniklo samostatné kniežatstvo Nitrava na čele s Pribinom, ktorého zakrátko vyhnalo moravské knieža Mojmír, ktorý zjednotil obe kniežatstvá. Onedlho prišiel Svätopluk, veľký panovník, za ktorého Veľká Morava – ak sa tak vôbec volala – ovládla celú Karpatskú kotlinu. Prichádza vyvrcholenie. V roku 880 prijal pápež Ján VIII. Svätopluka a jeho ľud pod patronáciu, čím sa štát Moravanov a Nitranov dostal právne na úroveň Východofranskej ríše. Takmer by sa dalo povedať, že ten štát Slovanov (a či už nie aj Slovákov?) bol pupkom Európy. Ale bol isto pupkom strednej Európy. Lenže veľkomoravské lampy aj pod náporom starých Maďarov veľmi rýchlo zhasli.

Veľká Morava vydržala približne toľko, ako Československo v 20. storočí. S tým rozdielom, že po starobylom štáte neostalo skoro žiadnej stopy. Darmo, neexistovala kníhtlač a nebolo ani románskej architektúry, ktorá by sa nezmazateľne vpísala do krajiny. Veľká Morava sa, skrátka, prepadla pod zem, dnešní archeológovia ju musia kopať v hĺbke niekoľkých metrov. Ten príbeh pôsobí tragicky, najmä pri pohľade trochu na západ od nás, kde si Česi – už vtedy si tak hovorili – ďalej budovali svoje kniežatstvo, neskôr kráľovstvo s čoraz veľkolepejšou Prahou.

.zápas o pravdu
Máme teda pád Veľkej Moravy vnímať ako našu slovenskú tragédiu?
Ten čas je pre nás taký vzdialený a taký nepredstaviteľný, že je dnes ťažké spojiť si s ním výraznú emóciu. No je faktom, že časť Veľkej Moravy neobývali iní Slovania, ale priamo naši predkovia, pre ktorých bol prichádzajúci čas úpadkom. A ten prichádzajúci čas nebol žiadnou tisícročnou porobou, ale naozaj bol istým úpadkom – veď neskoršie generácie Slovákov museli obhajovať, že tu ich predkovia vôbec žili. V 17. storočí sa bránili proti knihe matematika Daniela Fröhlicha, vydanej v Levoči, ktorý tvrdil, že Nemci boli na Spiši dávno pred Slovákmi a musia byť preto privilegovaní.
V minulom storočí bolo predmetom vášnivých sporov, či Slovania, ktorých na našom území našli kmene pod vedením starých Maďarov, majú kontinuitu s dnešnými Slovákmi. Niektorí maďarskí historici ešte len nedávno tvrdili, že Slováci sú v skutočnosti Čechmi, ktorí sem prenikli v 15. storočí v rámci husitských výprav. To malo dokazovať, že Maďari tu boli pol tisícročia pred Slovákmi. V čase Masarykovho Československa sa podobný postoj našiel aj medzi českými historikmi, ktorí odôvodnili jednotu československého národa. Vďaka archeológii aj lingvistickým dôkazom však vieme, že na celom území dnešného Slovenska a v nemalej časti dnešného Maďarska žilo pred príchodom Maďarov presne to isté západoslovanské etnikum, ktoré sa sčasti asimilovalo s Maďarmi, ale z veľkej časti sa sformovalo na Slovákov.

.my Sloveni
Ale to nie je dôvodom na hejslovácky pokrik „My sme tu doma!“ Dejiny sú aj reťazením náhod. Keby Přemyslovci dobyli nielen Moravu, ale aj Nitrianske kniežatstvo, ktoré by vytrhli Maďarom, boli by sme dnes asi Čechmi. Keby mal poľský kráľ Boleslav Chrabrý, ktorý v prvej tretine 11. storočia ovládol Nitriansko, rovnako zdatných a dobyvačných nástupcov, dnes by sme možno boli Poliakmi, s ktorými by sme splynuli tak, ako postupne splynuli Moravania s Čechmi.

Ostali sme však v hraniciach uhorského štátu a tu sme sa stávali Slovákmi. Netrvalo to iba desaťročia, ale dve-tri storočia. Súčasťou Uhorska bola totiž spočiatku len časť Slovenska, územia na sever od Púchova, Liptov či Oravu si uhorskí Arpádovci pričlenili až v druhej polovici 12. storočia. Čo si vtedy o svojom živote v Uhorsku, kde hrali od začiatku prím úplne inak hovoriaci Maďari, myslel vytvárajúci sa slovenský ľud? Za koho sa považoval? Mal už nejaké spoločné povedomie? Na tieto otázky nie je overená odpoveď, len hypotézy.

Český kronikár Kosmas, ktorý prechádzal našou krajinou do Ostrihomu, zachytil, že medzi ľudom kolujú aj po 200 rokoch od pádu Veľkej Moravy povesti o Svätoplukovi. Podľa jednej z nich Svätopluk nepadol v boji, ale iba záhadne zmizol a kedykoľvek sa môže objaviť. Legenda o nesmrteľnom Svätoplukovi dokazuje, že niečo ako povedomie o spoločnej identite existovalo. Tú mali napokon aj starí Maďari, medzi ktorými žili legendy o porazenom a predajnom Svätoplukovi.



Nevieme presne, ako si vtedy naši predkovia hovorili, ale je evidentné, že v konfrontácii s Maďarmi, ktorí hovorili úplne iným jazykom, museli pociťovať silnú polaritu „my“ a „oni“. Prvý uhorský kráľ Štefan svojho syna ešte poučil, že „kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“. No Arpádovci začali neskôr presadzovať teóriu o podmaniteľoch Maďaroch, ktorým sú uhorskí Slovania podriadení. Aj to malo vplyv na utváranie slovenského povedomia. Po tom, čo sa do Uhorska postupne včlení celé územie dnešného Slovenska, dostávajú naši predkovia označenie Sloveni, respektíve Slovieni. Sloven znamená v tej dobe Slovan, ale má aj užší význam, je to priamy predchodca Slováka.

.ako sme sa Slovákmi stali
Česi nás postupne začínajú označovať ako Slověninov, istý kronikár z doby Karla IV. sa sťažuje na „zkrivených Slověninov“, ktorí vraj kazia reč. S ľuďmi zo slovenských krajov mali zrazu Česi živý kontakt, čo súvisí práve s Karolom IV., ktorý v polovici 14. storočia založil pražskú Karlovu univerzitu. Na prvú univerzitu v strednej Európe prúdili stovky študentov zo širokého okolia, a teda aj tí „zkrivení Slověnini“. V záznamoch filozofickej či právnickej fakulty sú zapísaní absolventi zo Šaštína, Smoleníc, Piešťan či zo Spiša. Pri menách sa označuje aj pôvod študenta, a tak sa v 15. storočí stretávame s označením „Slowak“.

V tomto období sa mení aj označenie obyvateľa Prahy, už to nie Pražěnín, ale Pražák. Onedlho sa označenie „Slovák“ rozšírilo aj na Slovensko, Slovákmi sme sa stali aj pre Poliakov či pre Nemcov. Je pritom zaujímavé, že formu Slováka prijali naši dovtedajší Sloveni iba pre mužský rod. Ženu nepremenovali na Slováčku, ale ponechali ju ako Slovenku.


.my verzus oni
Tu kdesi sa Slováci po dlhých stáročiach opäť vynárajú. Prevažne agrárna civilizácia ešte nepozná moderný nacionalizmus, spoločnosť je hierarchizovaná, každý v nej plní danú rolu, nie je dôvod, aby sa slovenský šľachtic z Bytče spolu so slovenským mešťanom zo Žiliny a slovenským poddaným z Oravy cítili ako dejinotvorný ľud.
Ale to neznamená, že národnosť v rámci jednotlivých hierarchizovaných vrstiev nehrá žiadnu rolu. Na Karlovej univerzite došlo začiatkom 15. storočia ku konfliktom medzi Čechmi a Nemcami, po ktorom nemeckí učitelia a študenti opustili Prahu, takže univerzita sa výrazne počeštila.

To má kultúrny dosah aj na Slovensko. Jednak absolventi Pražskej univerzity začínajú šíriť češtinu v slovenských mestách – dokumenty Žiliny alebo Trnavy sú čoraz viac písané v češtine. Nielen to, slovenskí mešťania sa ozývajú proti priveľkému vplyvu Nemcov, ktorí Slovensko osídľovali najmä po pustošivom vpáde Tatárov.


Národnostné napätie rástlo v mnohých mestách, dobre ho možno ukázať na príklade Trnavy. Slovenskí mešťania aj vďaka stykom s českým prostredím získali na sebavedomí a spochybnili výsadné postavenie Nemcov. Napokon, už pred nimi uspeli Slováci v Žiline, ktorí sa sťažovali na Nemcov a kráľ im dal za pravdu, pretože „Slováci (...) sú početnejší než Nemci“. V Trnave musí zasahovať kráľ Matej Huňady, ktorý miestnym píše, že už bolo dosť „vzájomného prekrikovania“ medzi Slovákmi a Nemcami, treba „mesto od nešťastia uchrániť“ a upozorňuje, že každý, kto bude narúšať pokoj pri voľbe richtára, príde o hrdlo a majetok. Neskôr sa situácia v Trnave opäť vyhrotí, ale tentoraz sú Slováci s Nemcami na jednom brehu.

Do slovensko-nemeckých miest totiž prichádzajú maďarskí mešťania a šľachtici, ktorí utekajú zo svojho dolnozemského domova pred Turkami. V Trnave dochádza dokonca k bitkám, takže opäť zasahuje uhorský kráľ, ktorý nariadi, aby sa o moc delili všetky tri národnosti rovnako. Cech súkenníkov v Trenčíne sa zas pred maďarskými prisťahovalcami bráni tak, že ako rokovaciu reč pripúšťa iba slovenčinu či „moravský jazyk“, ale zakazuje hovoriť po maďarsky. A vraj tisícročný útlak...


.ľud Mateja Bela
Slováci na počiatku novoveku nemajú svojich kráľov, ani svoje samosprávne územie, ale pomaly sa vytvára slovenská ideológia. Tá bola najskôr obmedzená na konflikty v rámci miest, ale nástup protestantizmu, ktorý propaguje národné jazyky v cirkevnej liturgii, posúva slovenský príbeh ďalej.

Náš protestantský vzdelanec tejto doby miluje češtinu, vyzdvihuje starobylosť Slovákov a súčasne je oddaným obyvateľom Uhorska. Skvele to vystihuje Matej Bel, tento slovenský velikán 18. storočia, preslávený po celej Európe, ktorého o sto rokov neskôr štúrovská generácia odmietla pre jeho „pochlebovačnosť“. A o dvesto rokov neskôr ho zástancovia čechoslovakizmu vyhlásili za ideológa ich koncepcie jednotného československého národa. Ale mýlili sa i tí, čo ho hanili, i tí, čo si ho prisvojili.

Evanjelický farár Bel, ktorý kázal nemeckým veriacim v Bratislave, už vnímal nacionalizáciu maďarskej strednej šľachty, aj preto dokazoval, že „Slováci sú odpradávna domorodým národom pod Karpatami“. Ďalej vyzdvihoval, že Slováci za starých uhorských kráľov urputne bránili pohraničie uhorskej vlasti, aj preto si zaslúžia rovnoprávnosť. Polyhistor Bel, nadchnutý kultúrnou češtinou, sa súčasne sťažoval, že niektorí Slováci od neho žiadajú zostaviť prekladový slovník českých slov, ktorým nerozumejú. On však nerozumel tejto požiadavke – veď češtinu, ktorej krása vraj predstihuje nejeden európsky jazyk, nemožno len tak prekladať do akýchsi slovenských nárečí. Bel preto neuznával snahy katolíkov, ktorí sa snažili skultúrniť západoslovenské nárečia do akejsi „uhorskej slovenčiny“.

Ako vedec prechodil a podrobne preskúmal všetky hornouhorské stolice, preto vychvaľoval kultivovanosť reči Skaličanov a Trenčanov, ktorá sa najviac približuje češtine. Z nárečí sa trochu vysmieval: Malohonťanov vraj volajú trpáci, lebo namiesto syr hovoria ser. Nárečia Gemera vraj urážajú uši vzdelaného Slováka, šarišské nárečia sú pomiešané s ruštinou a Oravčania sú si bližší s Poliakmi než Čechmi. Bel zachytil aj dobové demografické zmeny. Všíma si, že v Košiciach už začínajú prevažovať Slováci, rovnako sa poslovenčuje maďarská šľachta vo Zvolenskej stolici, pričom najprudšiu asimiláciu Maďarov Slovákmi badal na Zemplíne. Vysvetlil to nasledovne: „Zatiaľ čo u Slovákov vidíš troje, štvoro i šesť detí, u Maďarov jedno, dve.“

Slovákov vykreslil pozitívne, veď ich, napokon, hájil. Majú dobrú postavu a fyziognómiu, od maďarských poddaných sú pracovitejší aj veselší, stále spievajú a tancujú, a to aj vtedy, „keď treba spoločne plakať“. Vzdelávanie im síce nie je vlastné, ale keď treba, vedia sa naučiť. Bel to ilustruje epizódou z Wittenbergu, kde sa po voľbe rektora univerzity konala slávnostná recepcia. Prítomní profesori vraj boli celkom užasnutí z oravských sedliakov, „mužov neskrotnej sily“, ktorí tu na vozoch tancovali s valaškami.

Mocní, valaškami opásaní chlapi sa vraj potom presunuli na kolégium rektora, kde dišputovali po latinsky.

Takto nejako vnímal Matej Bel slovenský úspešný príbeh: on sám bol z plebejskej rodiny, pričom sa vďaka nesmiernemu talentu a úsiliu vypracoval na vedca európskeho formátu. Preto veril jednotlivcom z plebejských más, ktorí sa vlastným silami vyšvihnú, osvoja si krásnu češtinu, najlepšie aj spolu s latinčinou, maďarčinou a nemčinou, aby mohli komunikovať so svetom, a stanú sa tak „svetlami“ kresťanského Uhorska.

.rodí sa politický národ
Kým prvá polovica 18. storočia patrila evanjelickému farárovi Belovi, koniec tohto storočia patril katolíckemu kňazovi Antonovi Bernolákovi. Ten kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk, čo mu vtedajší evanjelici, upnutí na češtinu, nevedeli odpustiť. No boli to práve ich evanjelickí bratia okolo Ľudovíta Štúra, ktorí v polovici tohto storočia rozvod s češtinou definitívne dokonali. Spolu s ďalšími objavili slávnu Veľkú Moravu so Svätoplukom, Cyrilom a Metodom, a pochopili, že pod stupňujúcou sa maďarizáciou nebude na záchranu Slovákov stačiť vysoká čeština.

V prestávkach medzi štúdiom právnických spisov to pozorne sledoval aj muž, ktorý mal obrovskú zásluhu na tom, že Slováci okrem svojej kultúry a jazyka začali riešiť aj politiku. Zeman z Tisovca a advokát Štefan Marko Daxner to vďaka svojmu politickému talentu mohol pri troche oportunizmu pokojne dotiahnuť až do kresla uhorského ministra. Svoj postoj k Uhorsku si však zadefinoval tak, že pre Slovákov existuje len potiaľ, pokiaľ v ňom sami existujú a uznávajú ho len vtedy, ak sú v ňom sami uznaní. A teda nie div, že na ceste, ktorú si vybral, ho čakal boj, väzenie a dokonca rozsudok smrti. Už v roku 1848 bol spoluorganizátorom porady v Liptovskom Mikuáši, na ktorej vznikli Žiadosti slovenského národa. Slováci tu okrem jazykových práv žiadali aj vlastný snem, zástavu a národnú gardu.

Daxnerova hviezdna chvíľa však prišla v roku 1861, keď noviny Pešťbudínske vedomosti zvolali do Martina Slovenské národné zhromaždenie. Boli to práve Daxner a Janko Francisci, vďaka ktorým sa zhromaždenie nestalo iba spontánnou ľudovou manifestáciou, ktorá vyšumí do prázdna. Účastníci zastupovali svoje mestá a obce, ktoré im na tento účel vydávali poverovacie listiny. Okrem intelektuálov naň prišli aj viacerí zástupcovia hornouhorskej šľachty a vysokí župní funkcionári. Daxner tu ako ideový autor predniesol návrh Memoranda, v ktorom Slováci žiadali svoje uznanie za svojbytný národ, ako aj vytvorenie osobitného hornouhorského slovenského dištriktu. Zhoda na týchto požiadavkach vôbec nebola taká jednoduchá, ako sa to dnes zdá z učebníc dejepisu.

Najmä okolo slovenského dištriktu sa strhla búrlivá rozprava. Viacerí účastníci okolo Jána Palárika argumentovali, že ohraničené slovenské územie narúša uhorskú celistvosť a nebude s ním súhlasiť ani slovenský ľud. Misky váh podľa dobových svedectiev definitívne preklopil svojím autoritatívnym vystúpením až Jozef Miloslav Hurban, ktorý vyhlásil: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!„ Palárikovcom sa aspoň podarilo dištrikt nahradiť miernejším slovom Okolie.

.na ceste k Slovensku
Čo presne si Daxner a jeho spolupútnici predstavovali pod slovenským Okolím, je jasné z požiadaviek, ktoré neskôr biskup Štefan Moyzes predložil cisárovi. Malo ho tvoriť šestnásť okresov obývaných prevažne Slovákmi, malo mať vlastný snem, krajinského prezidenta, súdy, administratívu a školstvo. Hlavným mestom sa mala stať Banská Bystrica a okrem vlastnej vlajky malo mať slovenské Okolie aj svojich patrónov sv. Cyrila a Metoda. Daxner a spol. tak nežiadali nič viac ani nič menej ako autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Daxnerova vízia bola podstatne zrozumiteľnejšia, ako Štúrova stávka na nejasné rakúske úvahy o federalizácii Uhorska z revolučných časov, zároveň oveľa radikálnejšia, ako gradualistická a umiernená koncepcia Palárika. Žiadna z nich však nemala šancu na úspech, naopak, prišli roky tvrdej maďarizácie.

Na pochopenie povahy maďarizácie nestačí poznať len obsah vládnych zákonov a nariadení. Ako napísal jeden z najväčších slovenských historikov, nebohý Ľubomír Lipták, maďarizácia sa neopierala iba o utláčateľské praktiky, ale aj o príťažlivosť ideológie skoro dvadsaťmiliónového štátu, ktorý si prisvojoval významnú misiu na hraniciach medzi Východom a Západom.
Advokát a politik Emil Stodola vo svojich pamätiach o tomto jave napísal: „Povážme tú gloriolu, ktorá sa javí v hrdinských činoch a sláve vojvodcov, počnúc Attilom, ktorého si pod titulom príbuznosti s Hunmi Maďari i pre seba vindikujú, ďalej v postavách ako kráľ Matej, povážme maďarskú revolúciu s postavami à la Kossuth (pôvodu ináč slovenského) a trinásť popravených generálov. Predstavme si v literatúre postavy ako Petöfi (keď aj rodom Slovák), neodolateľný pevec za slobodu a lásku (padol na sedmohradskom bojišti v čase revolúcie), epik Vörösmarty, baladista Arany, povážme na poli národnom veľké postavy ako Széchényi Eötvös, Deák a pochopíme, že keď sa vedomosti o tom všetkom okázale vštepovali na školách nemaďarskej mládeži, kým jej vlastná história sa jej zamlčovala, že to muselo niesť svoje ovocie.“

.víťazi 20. storočia
Kým začiatok 20. storočia vítali zaslúžilí národní bardi v martinskej kaviarni v trudnomyseľnej nálade, s pohľadom upretým na šíre Rusko, a kým slovenskí hlasisti pri pohári šampanského ešte len nesmelo začínali snívať svoj česko-slovenský sen, koniec toho istého storočia sme už oslavovali vo vlastnom, demokratickom štáte, ktorý sa chystal vstúpiť do EÚ.

Keď zoberieme do úvahy, ako Slovensko vyzeralo na začiatku 20. storočia po rokoch maďarizácie, tak sa ako národ naozaj môžeme cítiť ako víťazi 20. storočia. Stačí si letmo pozrieť niekoľko faktov, ktoré vo svojich sociografických výskumoch zaznamenal Anton Štefánek. V školskom roku 1913/14 bolo v Uhorsku 229 stredných škôl s takmer 80-tisíc študentmi. K Slovákom sa spomedzi nich hlásilo len o niečo viac ako tisíc. Podľa štatistiky z roku 1910 dosahovala negramotnosť na území Slovenska takmer 27 percent.

Početnosť slovenskej elity, ktorá mala skúsenosti s fungovaním štátu, zase dobre ilustruje údaj z roku 1918, ktorý vo svojej knihe Dejiny novodobého Slovenska uvádza Jozef Lettrich. Na území Slovenska bolo v tom čase 12 447 uhorských štátnych zamestnancov. Z nich sa k dispozícii novej Československej republike dalo len 35. Ostatní sa považovali za Maďarov a odopreli novému štátu poslušnosť. Z 948 stoličných úradníkov prešlo do československej štátnej služby len 18, z 823 mestských úradníkov len 11, zo 660 profesorov len 10 a zo 464 sudcov iba jeden.

Pri pohľade na dnešné štatistiky na nás prehovorí úplne iná krajina.
Náš šprint 20. storočím však vôbec nebol taký priamočiary a bezbolestný, ako sa môže javiť zo suchých štatistík. Toto storočie nás zasiahlo aj so všetkými svojimi zlami, a každým z nich sme si zašpinili ruky. Nevyhol sa nám fašizmus, holokaust, účelové vysťahovania obyvateľov ani komunizmus, ani mečiarizmus, ktorý nám hneď ukázal, že s vlastným štátom môžeme smerovať aj do ničoty. Ale tak, ako nás v 19. storočí vytvorila v politický národ malá skupinka odhodlaných ľudí, tak aj v 20. storočí sa vždy našli tí, čo sa postavili zlám a pridali sa na správnu stranu. Hoci sme nedokázali ovplyniť geopolitické megatrendy, nejako nám to vždy vyšlo. Aj preto je 20. storočie pre nás v konečnom dôsledku víťazné.

Bolo by však detinské brať vlastný štát ako konečné naplnenie našich dejín. A bolo by hlúpe voľkať si v tom, že vôbec existujeme, čo je dnes už samozrejmosťou, ale žiadnym programom.

„Dobre, sme, ale akí?“ opýtal sa v jednej eseji Ľubomír Lipták.
Akí teda budeme v 21. storočí? Obstojíme v skúškach našej doby? Alebo sa opäť niekam ponoríme, tentoraz výlučne vlastnou vinou? Budúcnosť nám leží pri nohách. A v nej budeme potrebovať nových Matejov Belov, Emilov Stodolov, Štefanov Daxnerov či Vladimírov Juklov.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite