pracujeme totiž so zmyslami, ktoré sú omylné, a so skúsenosťou, ktorú možno interpretovať rôznymi spôsobmi – či v kontakte s pacientom alebo pri skúmaní psychických porúch. Preto sa vedecké metódy nezameriavajú výlučne na akési hľadanie pravdy, ale skôr na elimináciu omylov. V ich metodologickom jadre sa nenachádza ani tak úsilie o to, aby sme vedeli, ako spytovanie sa, na základe čoho vlastne vieme to, čo vieme – a čo všetko pritom môžeme prehliadnuť, skresliť či nesprávne interpretovať.

metodológia ako nástroj pokory

Na rozdiel od prírodných vied, ktoré pracujú s priamym experimentom a opakovateľnosťou javov, sú psychologické a psychiatrické poznatky vždy prepojené so subjektívnou skúsenosťou: jednak pacienta, jednak terapeuta či výskumníka. V takomto kontexte je nevyhnutné uznať mylnosť našich zmyslov i interpretačných rámcov. Preto je moderná metodológia často viac zameraná na identifikáciu omylov a spôsobov, ako sa im vyhnúť.

Príkladom omylu, ktorému by sme sa mali vyhýbať, je teleologické myslenie (z gréckeho τέλος, čo znamená cieľ) – tendencia pripisovať psychickým funkciám konkrétny účel.