minulý týždeň? Včera? V momentoch po tom, ako Tel Avivom opäť otriasla vlna raketovej paľby z Jemenu? Z Iránu? Z Libanonu?
Nie. Tieto riadky pochádzajú z románu Unambo, ktorý napísal Max Brod v roku 1948 – blízky priateľ a životopisec Franza Kafku. V ňom Brod zachytáva Tel Aviv počas izraelskej vojny za nezávislosť, pod hrozbou každonočných náletov egyptských spitfirov. Jeho obraz mesta – úzkostného, odolného, zakliesneného medzi normálnosťou a strachom – dnes desivo pripomína realitu.
Brod ušiel z nacistami okupovanej Prahy v roku 1939 a uskutočnil aliju do vtedajšieho britského mandátu v Palestíne. Tragicky, nie všetci z jeho rodiny unikli; mnohí boli zavraždení v nacistických vyhladzovacích táboroch spolu s miliónmi ďalších. Táto trauma – osobná aj kolektívna – preniká celým jeho dielom.
Žil v Tel Avive počas vojny v roku 1948, prežil nálety a v literárnej forme zachytil, čo znamená žiť v židovskom meste opäť pod existenčnou hrozbou – tentoraz nie v Európe, ale na Blízkom východe, len pár rokov po holokauste.
Jeho slová nesú ťarchu hrozivej kontinuity: od plynových komôr v Európe až po rakety v Tel Avive. Kaviarne, ktoré opisuje – kde život tvrdohlavo pokračuje –, boli často plné preživších, ľudí, ktorí už prešli jedným vyhladzovaním a teraz sa pripravovali na ďalšie.
A čo je na tom dnes najdesivejšie, nie je to, aký odlišný bol vtedy svet – ale aký podobný je tomu dnešnému.
V roku 2025 je Tel Aviv opäť pod existenčnou hrozbou. Sirény sa vrátili – no tentoraz varujú pred balistickými raketami, ktoré vypálili genocídne režimy v Iráne a Jemene. Mená nepriateľov sa zmenili – ich úmysel nie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.