pravdaže, aj predmetom závisti a nenávisti. Najmä ak sa sami cítime neúspešnými a bez perspektív, máme sklon vidieť v cudzom úspechu podvod alebo nespravodlivosť. Ale tých zdrojov rozporuplných pocitov je viac. Amerika skrátka vysiela do sveta posolstvá, ktoré budia kontroverzie. Problém sa len komplikuje tam, kde sú tieto posolstvá samy vo svojom základe „disonantné“ (ako na sklonku uplynulého storočia varoval Zbigniew Brzezinski). Iste, rozporuplnosť môže byť aj znakom veľkosti. Tak tomu bolo vždy, odkedy sa Amerika so svojou mocou, étosom a zriadením stala výzvou pre ostatný svet. Čo si však počať s Amerikou, ktorá stráca sebavedomie?

nezvestný optimizmus

Niečo sa deje s Amerikou. A to v tom istom čase, keď sa niečo deje s nami všetkými, keď sa demokracia po poslednej vlne globálneho rozšírenia dostáva do globálnej krízy, defenzívy a dezilúzie, so všetkými hroziacimi následkami. Je pramálo presvedčivé tvrdiť, že ide len o zhodu náhod. Ako ďaleko sú zrazu tie triumfálne 90. roky! 

Americký historik Stephen Kotkin, hosťujúci na pôde viedenského Institut für die Wissenschaften vom Menschen v roku 2017 s prednáškou o geopolitike a veľmocenských sférach vplyvu, spomínal na časy, keď bol sám študentom: „ ... mali sme Steva Jobsa, Johnnyho Casha, Boba Hopea... a dnes... no jobs, no cash, no hope...“ Dobre, profesor Kotkin je známy svojím zmyslom pre humor a publikum to aj ihneď pochopilo. Je povzbudivé, keď si aj Američania ešte dokážu zo seba uťahovať namiesto všetkého toho notorického strúhania moralistických kyslých tvárí, kultúrneho a historického sebabičovania a politicky korektných táranín. Je to príznak zdravého ducha. A predsa...