ak chceme plne pochopiť tragédiu kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, musíme sa vrátiť o generáciu dozadu. S jeho otcom Vladislavom II. sme sa stretli niekoľkokrát v rozprávaní o kráľovi Matejovi. Bol Matejovým sokom a nakoniec aj následníkom. Uhorský snem totiž nevyslyšal úpenlivé prosby umierajúceho kráľa, aby dal korunu na hlavu jeho synovi (hoci ľavobočkovi) Jánovi Korvínovi, ale vybral si práve Vladislava. Jeden z dôvodov tohto rozhodnutia bol ten, že vo Vladislavovi videli slabšieho, a preto aj ľahšie ovládateľného adepta na trón. A v podstate mali pravdu. Vladislav bol síce dobrý a láskavý človek, ale slabý vládca. Do histórie vošiel ako kráľ „bene“ (latinsky dobre), pretože na všetko pritakával a bez problémov podpisoval všetky dokumenty, ktoré mu predostreli. 

Okrem toho, že bol dobrý človek a slabý vladár, bol aj bigamista. V zmluve, na základe ktorej mu uhorská šľachta zverila korunu, bola aj podmienka, že sa ožení s vdovou po kráľovi Matejovi, 33-ročnou Beatrix. Vladislav sa vzpieral, kráľovná mu veľmi po chuti nebola, ale nakoniec súhlasil a 4. októbra 1490 sa s ňou oženil. Malo však ísť len o manželstvo „naoko“. Škandál vypukol o rok, keď mladomanželkin otec vyhlásil, že manželstvo nebolo len „naoko“, ale bolo aj „konzumované“ (pekný výraz, však?).