v devätnástom, dvadsiatom a na začiatku dvadsiateho prvého storočia prešli spoločenské a humanitné vedy tromi fázami. Po zavedení povinnej všeobecnej školskej dochádzky v tereziánskej a jozefínskej habsburskej monarchii sa stali v devätnástom storočí súčasťou všeobecnej meštianskej vzdelanosti.
1
Spomínam si, že naša stará matka Ľudmila Lula Kutlíková (1893 – 1978), ktorá žila u nás doma od konca druhej svetovej vojny až do smrti, a my sme si jej označenie ako starej matky skrátili na tamu a Tamišku, mala v izbe maliarsky stojan z mladosti s rozmaľovaným obrazom, ktorý nikdy nedokončila, ale ten secesný les patril k jej dievčenskému vzdelaniu. Vedľa mala šijací stroj značky Singer, na ktorom šila od dievčenských čias. V izbe mala kozmetický stolík so zrkadlom a flakónmi, malú knižničku, vyberala z nej knihy, ktoré posielali vtedy už nežijúcemu apovi s venovaním viedenskí scientisti. Vo futrále mala klobúky a muf.
Naša stará mama nebola slovenská postsedliačka. Mala meštianku, hovorila po slovensky, po maďarsky, po nemecky a po francúzsky a na staré kolená sa začala učiť po rusky, bol to v povojnovom Československu dobový jazyk a ona vedela, že sa patrí ovládať dobové jazyky.
Ale po auguste 1968 ju to prešlo – s komunistickým režimom nemala nič spoločného. A vôbec, vedela, čo sa patrí, to bolo pre ňu kľúčové slovo meštianskej kultúry. Od nej k nám prichádzali stopy rodinnej kultúrnej pamäti devätnásteho storočia a dodnes sú upokojujúco prítomné v pendlovkách, ktoré dostala, keď sa v roku 1910 vydávala za apu Igora Kutlíka, o ktorom Růžena Svobodová, priateľka F. X. Šaldu, hovorila ako o „Kutlíkovi s ohnivými očami“.
2
Nepíšem to preto, že by som chcel pripomínať rodinnú pamäť, hoci aj to by sa patrilo. Môj dôvod je iný. Tamiška absolvovala pred veľkou vojnou všetko, čo patrilo a čo sa patrilo v dobrej meštianskej rodine, s tenisovou raketou pod pazuchou korzovala v Harmónii v dlhej sukni pri tenisovom ihrisku. Hoci tenis nehrala, patrilo to tiež k tomu, čo sa patrilo pre slečny v meštianskych rodinách – ukazovať sa, pravda len dovtedy, kým sa nevydala.
3
Jej syn, ujo Igor Kutlík, sa narodil v roku 2017. Bol premiant a do rodinného vienka dostal, že bude študovať od gymnázia až po univerzitu. Vyštudoval medicínu. V Košiciach mu v šesťdesiatych rokoch hovorili, že je profesorom nemeckého typu, a nemysleli to pozitívne. Po okupácii v auguste 1968 ho z košickej patologickej anatómie, kde bol prednostom, vyhodili a vegetoval v malom laboratóriu v Pinelovej nemocnici v Pezinku, ale vďaka aj za to. A profesorom nemeckého typu som sa stal v Berlíne na Humboldtovej univerzite po roku 1989 ja, hoci by som to nikdy nepredpokladal, nemal som medicínske ani prírodovedné vzdelanie, bol som obyčajným spoločenským a humanitným vedcom západoslovanských literatúr a kultúr na Inštitúte slavistiky a možné to bolo len v medzere po roku 1989. Ale chápal som, čo znamená kultúrna antropológia, ktorú som tam fakticky robil.
Naša matka Elena Kutlíková bola rodinne predurčená pracovať po skončení gymnázia v banke, ale keď apa v roku 1940 zomrel, definitívne sa emancipovala. Mala rada spolužiačky z československého dievčenského gymnázia, slovenské, české aj československé, a jej susedka v lavici Viera ju zoznámila s naším budúcim otcom, ktorý pochádzal zo sekularizovanej židovskej rodiny a z náboženskej obce vystúpil v roku 1938, čo mu však nijako za slovenského štátu nepomohlo. Ani on nebol postsedliak, za najväčší zázrak prírody pokladal vajce, ktoré zniesla sliepka u nás doma na balkóne. Ale vážil si vzdelanie, tak ako celá jeho rodina.
4
Ani toto nepíšem kvôli spomienke. Ujo Igor bol prírodovedne orientovaný, patril do generácie, pre ktorú znamenala veda v prvom rade prírodovedné poznanie. Mama pre nás odložila jeho detský mikroskop, mali sme ako deti jeho kryštálku, nad mojou posteľou visel mamin obraz človeka ako stroja, tégliky odvážali po koľajničkách z pažeráka do žalúdka a do čriev potravu a spracovávali ju, bola to predstava fungovania človeka, ktorá patrila do výbavy vzdelanej spoločnosti prvej polovice dvadsiateho storočia.
5
Vzdelanosť bola u nás v rodine samozrejmosťou a platí to dodnes. Ctižiadosťou mojich rodičov bolo, aby sme my, ich traja synovia, šli na vysoké školy. Pri mne sa len čudovali, že som nešiel študovať prírodné vedy, ale slovakistiku s germanistikou. Moja teta mi však dala na cestu Mukařovského Kapitoly z české poetiky a mama Bakošov preklad výberu z ruskej formálnej školy, ktorý vyšiel v roku 1940. Dostal som tak dobrý základ.
V čase, keď som sa hlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, to už nebola samozrejmosť. Uznával sa len marxizmus a humanitné disciplíny boli na ústupe. Dostávali sa na okraj vedeckých disciplín a dialektický materializmus ich priviedol na okraj spoločenskej hierarchie. Naši učitelia boli z ideologických bojov unavení. Vtedy by som asi celkom presne nevedel vysvetliť, prečo som si vybral práve humanitné vzdelanie, dnes to už viem pomenovať presnejšie. Literatúra predstavuje singulárne, v jednom možnosť, ako sa venovať v najširšom zmysle slova spôsobu života, čiže životnému štýlu spoločnosti.
6
Robiť slobodne, a to znamená aj verejne vedecký výskum bolo v rokoch 1970 – 1989 nemožné. Každý, kto ho robil, musel v čomsi cúvnuť, a týkalo sa to aj mňa, dúfam len, že som necúval priveľmi. Kým sme sa dostali k slobodnému výskumu literatúry (ale platí to pre všetky spoločenské a humanitné vedy), vstúpil svet do obdobia postmoderny. Postmoderna bola zaujímavá svojou pluralitou (pluralita bola pred rokom 1989 v humanitných vedách zakázaným slovom). Skrývala však niekoľko problémov. Mali sme dvadsaťročný sklz, postmoderna sa u nás na chvíľu objavila koncom šesťdesiatych rokov, ale potom zmizla z povrchu zemského a vynorila sa až niekedy v polovici osemdesiatych rokov. Keď u nás začínala, vo svete sa pomaly končila, čo bolo potom zrejmé v deväťdesiatych rokoch, keď bola už vo svete za zenitom a u nás na vrchole.
Tento posun nie je ináč nezvyčajný, sprevádza u nás spoločenské a humanitné vedy dlhý čas. Horšie však bolo, že sa u nás veľmi rýchlo začali zamieňať pojmy pluralita a relativita. Postmoderna si nerobila len nárok na pluralitu, ale priamo na absolútnu relatívnosť výskumu. Hodnoty nemali byť len vnútorne diferencované, všetky mali byť priamo rovnocenné a vzájomne nahraditeľné. To umožnilo veľmi rýchly a ľahký prechod od monologického marxistického výskumu k postmodernému relativizmu. Ten sa medzitým stal aj u nás viac-menej publicistickým pojmom, ktorý dnes pokojne odchádza zo scény, ale za posledné štvrťstoročie narobil aj dosť škôd.
7
Výhonkom absolutizujúceho relativizmu je na jednej strane ideológia woke, na druhej ideológia absolutizujúca návrat do neexistujúcej minulosti. Dôsledkom je strata hodnotovej orientácie. To je skutočnosť, v ktorej žijeme. Akoby sme si mysleli, že hodnotová orientácia je buď ľubovoľná, alebo samozrejmá. V inštitucionálnom dôsledku to potom vedie k tomu, že vedecké projekty obsahujú vo svojich východiskách vopred dané závery, že kritériá vedeckej kvality stanovujú knižničné pracoviská, že vydávanie vedeckej literatúry sa uzatvára do nízkonákladových, nedostupných a zle distribuovaných publikácií.
Vedecká prevádzka sa fakticky uprednostňuje pred inovatívnosťou vedeckého výskumu, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že jeho výsledkom je objavovanie objaveného alebo rozmelňovanie už dosiahnutých výsledkov.
8
V tomto zmysle dnes dochádza k paradoxnému javu – výsledky spoločenskovedného a humanitného výskumu sú neraz inovatívne, ale ostáva bez prepojenia na vzdelávanie, ktoré sa utápa v starých modeloch. Ale ako sa majú dnes deti naučiť hodnotovo orientovať? V rodine sa to najčastejšie nenaučia, sociálne médiá nevytvárajú pre ne hodnotovú oporu a škola, ktorá nie je len poznávacou, ale aj sociálnou inštitúciou pre celú populáciu, ostáva prázdnou hodnotovou množinou.
Tento stav potom kamufluje aktuálny problém spoločenských a humanitných vied. Na jednej strane potrebuje spoločnosť inovatívne myslenie ako zdroj orientácie v dnešnom hodnotovo rozkolísanom svete. Podporuje spoločenskovedný a humanitný výskum, no na druhej strane sa spoločnosť uspokojuje s jeho formálnou, často až dezinterpretujúcou podobou a vysúva spoločenské a humanitné vedy na okraj vedeckého výskumu a za okraj spoločnosti.
9
Dôsledkom je dnešný stav hodnotovo rozmazaného sveta a dezorientovaní ľudia. Význam spoločenských a humanitných disciplín vo svete a jeho faktická potreba rastú s rýchlosťou, s ktorou svet uchvacujú sociálne médiá, ale reálne sa vo svojej malebnosti presúva stále ďalej na okraj a za okraj dnešného sveta. Nepohybujeme sa v najširších, ale čo možno najužších vedeckých rámoch. Na obraze sa vytvára napätie, ktoré praská a praskne.
10
Dnešný rozpor medzi potrebou hodnotovej orientácie a rastúcou dezorientáciou môže zvrátiť len zmena rámca, v ktorom sa pohybujeme. Dnešný svet prešiel od vzdelanostnej spoločnosti k spoločnosti poznania, od spoločnosti poznania k digitálnej spoločnosti a od digitálnej spoločnosti prechádza k slobodnej spoločnosti, ktorej prioritou bude otázka spôsobu života a životného štýlu.
To je nový význam spoločenských a humanitných vied, ku ktorému máme ďaleko.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.