.britský prípad je podľa interpretácie TV JOJ naozaj šokujúci: slovenská matka prišla v Anglicku o svoje deti po prehliadke u lekára a následnom obvinení zo zneužívania. Konal sa veľmi rýchly proces s problematickými dôkazmi a až teraz, po dvoch rokoch, je tu šanca, že sa podarí zastaviť adopciu detí. Po emotívnej reportáži v TV JOJ sa konala pred britskou ambasádou v Bratislave dokonca aj demonštrácia našich pobúrených občanov.
Ten druhý prípad sa udial na Slovensku. V ružinovskom činžiaku našla polícia telíčko dieťaťa, ktoré otčim utýral na smrť a ktoré tri roky nikomu nechýbalo. Nikto si nevšimol, že dieťa nechodí do školy a rodičia naň pokojne brali dokonca aj rodinné prídavky. Pritom rodina mala byť dlhodobo pod dohľadom, keďže jej už predtým odňali päť detí, muž bol odsúdený za násilnú trestnú činnosť, mal minulosť feťáka a susedia avizovali polícii aj sociálnemu úradu, že v rodine sú zanedbávané či týrané deti. Nestalo sa nič a päťročná Lucia zomrela. Žiadna demonštrácia sa nekonala.
Oba prípady spája jedna vec – podozrenie z týrania či zneužívania detí sa riešilo neprofesionálne a necitlivo. Dva proti sebe stojace extrémy – britská služba konala unáhlene, kým slovenskí úradníci nekonali vôbec. Dva extrémy, ktorých výsledkom sú dve rodinné katastrofy. A deti ako obete systému.
.pomoc pre týrané deti
Na jednoposchodovom rodinnom dome, ktorý sa nachádza v tichej dedinskej uličke, nie je na prvý pohľad nič zvláštne. V záhrade sú detské preliezačky, hriadka s paradajkami, v predzáhradke kvety. V tomto dome dočasne bývajú deti z celého Nitrianskeho kraja, ktoré sociálni kurátori odobrali z rodín, kde zistili týranie, sexuálne zneužívanie či zanedbávanie.
Na postieľke v chlapčenskej izbe oddychuje malý škôlkar, v herni sa učia školáci s vychovávateľkou a s taškou na pleci dorazí zo školy drobná tínedžerka. V útulnom dome je pokoj, ticho a takmer rodinná pohoda. Deti nepôsobia ustráchane, prirodzene sa prihovoria cudzej návšteve. Cítia bezpečie a o svojej traume z rodiny tu svojim opatrovateľkám aj samy od seba začnú rozprávať. S psychologičkou sa potom svoju traumu snažia spracovať. Ich budúcnosť je však otázna. V krízovom stredisku Centra Slniečko strávia niekoľko mesiacov a sociálni pracovníci musia zatiaľ nájsť riešenie, čo s nimi. Či sa budú môcť vrátiť k rodičom, alebo pôjdu k niekomu zo širšej rodiny alebo k pestúnom. Centru sa zatiaľ celkom úspešne darí vyhýbať sa umiestňovaniu detí v detských domovoch.
"Týranie u nás len výnimočne oznamujú učitelia či lekári, oveľa častejšie sú to susedia či príbuzní zo širšej rodiny."
Centrum Slniečko má ešte jedno krízové miesto – žijú v ňom matky spolu so svojimi deťmi, ktoré zažili týranie. „Učíme ich postaviť sa na vlastné nohy,“ hovorí Denisa Vargová, šéfka krízového strediska. Nie je to jednoduché, lebo tieto ženy sú často od tyranského partnera závislé finančne aj citovo, niektoré sú rezignované a treba ich opäť motivovať na materinské povinnosti. Ale v záujme detí sa usilujú začať samostatný život. Zaslúžia si preto uznanie a pomoc. V tom druhom centre sú totiž týrané či zneužívané deti bez matiek. Ostali v tom samy, lebo ich mamy boli k týraniu ľahostajné, niektoré sa na ňom tiež podieľali alebo si ho nepripustili a chránili viac partnera ako deti. „Keď matka nedokáže alebo nechce ochrániť dieťa, treba ho z rodiny vziať,“ tvrdí Denisa Vargová. Lenže, ako nájsť rodinu, v ktorej je dieťa týrané či zneužívané?
Rodiny, v ktorých dieťa trpí, by mali najskôr zachytiť sociálni pracovníci, ktorých majú obce. „Mnohé obce si vykazujú, že majú terénneho pracovníka, no podľa mojich skúseností to nefunguje,“ tvrdí Vargová. Pritom najmä samosprávy v menších sídlach majú dobrý prehľad o problematických rodinách a mohli by zachytiť prípady týrania či zneužívania. Dokonca aj vo veľkých mestách sú niektoré rodiny sociálnym pracovníkom dobre známe, pretože sa s nimi stretli už v rôznych zariadeniach.
Aj rodina utýranej Lucky musela byť zodpovedným osobám známa. Veď Luckinej mame už odobrali päť detí, muž, ktorý pochádzal z nefunkčnej rodiny, bol súdne trestaný, prešiel cez strediská pre feťákov, poznali ho policajti, ktorých viackrát privolali susedia. A susedia hlásili na úrad práce aj podozrenie zo zanedbávania výchovy či týrania detí. Zaujímavé je, že týranie u nás len výnimočne oznamujú učitelia či lekári, oveľa častejšie sú to susedia či príbuzní zo širšej rodiny.
.ekonomické dôvody
Týranie dieťaťa je vôbec najhorším excesom, k akému môže v rodine dôjsť – aj preto má spoločnosť pochopenie, ak v takýchto prípadoch štát prikročí k radikálnemu rozhodnutiu a rodičom odoberie dieťa. Na Slovensku však máme paradoxnú situáciu: na jednej strane sa odnímajú z rodín deti, ktoré by tam pokojne mohli ostať, pretože problémom je zanedbávanie či nedostatočná starostlivosť, ktorá vyplýva z chudoby alebo z toho, že sa rodič nevie dobre o dieťa starať. Na druhej strane sú zlyhania celého sociálneho systému pri týraných deťoch, ktoré môžu viesť až k takým k tragédiám, ako bola tri roky nezvestná a utýraná Lucka.
Úsmev ako dar v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny uskutočnil prieskum, v rámci ktorého sociálni pracovníci z úradov po celom Slovensku vyplňovali dotazník o profile detí, ktoré boli vyňaté z biologických rodín (údaje sa zbierali v rokoch 2006, 2007 a 2010). Podľa autorov priniesol prieskum niekoľko alarmujúcich zistení. V prvom rade je obrovský počet detí odňatých z rodiny na základe ekonomických dôvodov, hoci zákon to vôbec nepripúšťa.
Sociálni pracovníci v dotazníkoch uviedli, že až 42 percent z 551 detí, ktoré v prvom polroku 2010 odobrali ich rodičom, sa môže do rodiny vrátiť, ak sa zlepšia podmienky ich bývania. Z toho je zjavné, že dôvody odňatia boli v týchto prípadoch iba ekonomické. Prudký nárast týchto prípadov oproti roku 2010 súvisí s ekonomickou krízou, pribúdajú napríklad rodiny, ktoré sa pre malý dlh ocitli po exekúcii na ulici. A ich deti putujú do ústavu.
Stávajú sa prípady, že práve štátni úradníci prekladaním detí napokon spôsobia odcudzenie detí a rodičov. Potvrdzujú to aj viaceré príbehy, ktoré sme počuli počas stretnutí s ľuďmi z tejto brandže: napríklad príbeh matky, ktorá sa musela vysťahovať z bytu do robotníckej ubytovne a sociálni pracovníci jej nedovolili, aby tam bývala s deťmi. Tie umiestnili v blízkom detskom domove, kam za nimi matka každý deň chodila. Bolo zjavné, že rodinné väzby sú silné, matka sa chce starať o deti, ale namiesto pomoci v podobe sociálneho bývania prišlo úradné rozhodnutie premiestniť deti do vzdialeného detského domova, kam bolo pre matku problematické dochádzať.
Alena Molčanová, skúsená sociálna pracovníčka z Prešova, ktorá sa v združení Návrat venuje najmä sanácii a podpore rodín, si spomína na iný prípad: „Boli sme prizvaní k tomu, aby sme sanovali jednu rómsku rodinu, ktorej už predtým zobrali štyri deti. Išlo o mladých, neskúsených rodičov v zaostalej rómskej rodine. Keď sa im narodilo piate dieťa, začali sme s rodinou pracovať a dosahovali sme pokroky. Rodičov sme učili základné zručnosti, napríklad, že treba chodiť k lekárovi, keď dieťa ochorie. Všetko dobre fungovalo. Narodilo sa im šieste dieťa a keď ochorelo, zaniesli ho k lekárovi. So zápalom pľúc skončilo v nemocnici. Nemocnica však poslala na sociálku hlásenie, že majú zanedbávané dieťa a tá automaticky rodine dieťa odňala.“
Príbeh pokračuje: sociálka následne odňala z rodiny aj piate dieťa, ktoré bolo na rodičov naviazané a v rodine veľmi dobre fungovalo. Obe deti putovali do detského domova – aj napriek tomu, že sociálne pracovníčky z Návratu, ktoré s rodinou dva roky intenzívne pracovali a poznali ju najlepšie, protestovali.
.zavalení?
Aj tieto príklady ukazujú, čo u nás nefunguje: neexistujú jasné pravidlá, podľa ktorých by sa sociálne úrady riadili, preto je v ich rozhodnutiach veľa svojvôle, aj chýb. Pritom nejde o to, že by mali úradníci či zväčša úradníčky zlú vôľu. Prispôsobili sa systému, v ktorom mnohí fungujú už desaťročia, majú svoj zabehaný systém práce, aby všetko stihli a formálne mali všetky spisy v poriadku. Niektoré dlhoročné pracovníčky sú vyhorené a vyhýbajú sa napríklad kontaktu s deťmi, ale aj dlhšiemu rozhovoru s klientmi, aby sa nemuseli zaoberať ich emóciami.
Pritom aj u nás majú sociálni pracovníci v rukách nemalú moc, ktorá zasahuje do hlbokého súkromia ľudí. Svojimi rozhodnutiami môžu ovplyvniť napríklad aj to, komu bude po rozvode zverené dieťa. Sociálni pracovníci zastupujú dieťa na súdnych pojednávaniach a vo väčšine prípadov sudca rozhodne podľa toho, čo povie sociálny pracovník. Málokedy si sudca trúfne spochybniť názor sociálneho pracovníka a postihnutí sa nevedia brániť, podobne ako sa to stalo Ivane Bóorovej na britských súdoch.
Často sa používa argument, že sociálni pracovníci sú zavalení stovkami spisov a nemajú potom šancu sledovať všetko. Rozprávali sme sa s viacerými ľuďmi, ktorí sa zhodli, že to nie je celkom pravda. Sociálni pracovníci majú naozaj veľa spisov, ale takých kritických, kde je vážne ohrozené dieťa, nie je až tak veľa. A tie by mali mať prednosť pred všetkým, no práve tie vyžadujú od sociálneho pracovníka akčnosť, rozhodnosť, vytrvalosť aj odvahu niesť zodpovednosť.
Po tom, čo sa prevalil prípad utýranej Lucky, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rázne ohlásilo, že ich kontrolóri bezodkladne preveria sociálnych pracovníkov po celom Slovensku – hoci kontrolóri to majú v náplni celý rok. Keď sme Úradu zaslali otázky so žiadosťou o stretnutie k tejto téme, neprišla žiadna reakcia. Nikto sa s nami nechcel baviť o tom, kde sa stala chyba. Oficiálne vyjadrenia Úradu hovoria o zlyhaní ľudského faktoru. Nepripúšťajú, že by nefungoval systém. Ich systém.
.existuje riešenie?
Čo s týmto všetkým spraviť? Nemožno len tak vymeniť polovicu úradníčok a na ich miesto – za 500 či 600 eur – zohnať stovky omnoho kvalitnejších ľudí, hoci naše vysoké školy chrlia sociálnych pracovníkov. Ida Želinská, bývalá šéfka Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v nedávnom rozhovore pre SME hovorila, že sociálne pracovníčky na úradoch potrebujú podrobný manuál, ako majú postupovať. Podľa toho sa dá kontrolovať aj ich práca.
Manuál, to znie síce ako príliš mechanický nástroj, ale názor Želinskej plne podporuje aj Alena Molčanová: „Videla som to v Rakúsku a Nemecku a naozaj to skvele funguje. Keď napríklad v Rakúsku príde od susedov či od školy podnet, že v nejakej rodine je podozrenie na týranie, miestny sociálny pracovník tam do 24 hodín navštívi rodinu a je natoľko pripravený, že už z prvého stretnutie vie posúdiť situáciu. Úradníci majú takisto k dispozícii podrobné kritériá, s pomocou ktorých vedia posúdiť, či rodinu treba sanovať, alebo je to také vážne, že dieťa treba vyňať z rodiny.“
Toto všetko na Slovensku chýba: na úradníkoch je veľká zodpovednosť, od nich napokon závisí ďalší osud dieťaťa aj rodiny. Pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú jasné pravidlá, ako postupovať v modelových situáciách a nemajú ani časové limity, ako rýchlo by mali konať. Denisa Vargová zo združenia Slniečko však chápe, že jej kolegovia zo štátneho úradu sú často v ťažkej situácii, keďže musia sami rozhodnúť o správnom postupe. „Potrebujeme multidisciplinárne tímy, v ktorých budú sociálni pracovníci, psychológovia, právnici, prípadne policajti. Každý to vidí zo svojho pohľadu a keď sa tie pohľady dajú dokopy, je ľahšie rozhodnúť sa, čo urobiť.“ Sociálni pracovníci, ak sa musia rozhodovať sami, majú niekedy strach prijať radikálne riešenie (odobratie dieťaťa, podanie trestného oznámenia), preto konajú čisto formálne alebo alibisticky, aby bol spis v poriadku.
Ale nie je zase všetko také zlé. Na Slovensku sa v tejto oblasti za posledných desať rokov zmenilo mnohé k lepšiemu. Po roku 2006 sa naozaj začalo so sanáciou, teda nápravou problémových rodín, na ktorú si už štátne úrady najímajú aj dobre vyškolených a vnútorne motivovaných ľudí z neziskoviek. Vďaka týmto službám mnohé deti, ktoré by kedysi skončili v ústavnej starostlivosti, ostávajú v rodine. Rodinu pravidelne navštevujú sociálni pracovníci, ktorí si najprv získajú dôveru rodiny a potom drobnými krôčikmi menia život rodiny a učia ju normálne fungovať.
Systém sanácie rodín je stále v zábehu a hoci sú tu už akreditované a skúsené neziskovky, ktoré túto prácu vedia robiť (najmä Návrat a Úsmev ako dar), stále pociťujú zo strany štátnych úradov nedôveru či nepochopenie. Nie vždy štátny úrad sanácii rozumie a objedná si sanáciu u rodiny, ktorej už niet pomoci, alebo sanáciu po pár mesiacoch ukončí, hoci sanácia sa len rozbehla. Prvé tri mesiace sa totiž sociálni pracovníci s rodinou len zbližujú a až potom začnú veci pomaličky meniť a naprávať. Alena Molčanová hovorí, že v prípade, ak úrad sanáciu nepredĺži, hoci by mala pokračovať, ľudia z Návratu hľadajú vlastné zdroje, aby v rodine na ďalej ostali. Dodnes ešte robia podporu niektorým rodinám, s ktorými sanáciu v roku 2006 začínali.
So sanáciou má osobnú skúsenosť aj ekonóm Gabriel Machlica, ktorý pracuje v Inštitúte finančnej politiky na ministerstve financií. Ako vyškolený dobrovoľník Úsmevu ako dar sa už dlhší čas venuje sanácii rodín. „Ak beriem do úvahy ekonomické zdroje, ktoré štát vyčleňuje na sanáciu jednotlivých rodín, neviem, či je to efektívne. Tie pokroky sú často minimálne,“ skonštatuje s miernou skepsou. „Napriek tomu som veľkým zástancom sanácií, vo väčšine prípadov je omnoho lepšie ponechať dieťa v rodine než rezignovať.“
.hranica
Ale kde je tá hranica, keď už dieťa nemožno nechať v rodine? Dá sa vôbec sformulovať? Ak by štát nariadil, že všetky deti, ktoré nemajú pravidelnú stravu, vykúrený čistý byt a nechodia pravidelne do školy, prípadne sa učia od rodičov fetovať či kradnúť, musia byť odňaté, tak by sme mali plné detské domovy – plné nešťastných, vykorenených detí.
„Skupina detí, ktoré treba vyňať, je vlastne veľmi malá,“ tvrdí Alena Molčanová. „Dieťa by sa malo cítiť v rodine bezpečne a ak sa v nej necíti bezpečne, tá hranica bola prekročená.“ Sama hovorí, že vo svojej praxi navrhla vyňatie iba v prípade, keď dieťa týral partner matky, ktorá tento problém nebola ochotná či schopná riešiť.
Aj Denisa Vargová z nitrianskeho Slniečka má podobný názor: „Keď sa už dieťa necíti v rodine dobre, bojí sa, je ustráchané a cíti sa ohrozené, treba ho z rodiny vyňať. No ak sa dieťa v rodine cíti dobre, hoci je zanedbávané, musí nastúpiť terénny sociálny pracovník a začať s rodinou pracovať.“
Napriek istým pokrokom v posledných rokoch stojí pred Slovenskom stále veľká výzva: ako pomôcť problémovým rodinám, v ktorých sú však medzi deťmi a rodičmi citové väzby. Ale musíme mať aj dostatok vnímavosti a profesionality, aby sme rýchlo našli a ochránili deti, ktoré sú v rodine týrané a zneužívané. A pritom všetkom si dať pozor, aby sme sa nedostali do druhého extrému, aký vidíme v dnešnom britskom sociálnom systéme.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.