tento verš Jána Hollého patrí – spolu s Kollárovým „Aj, zde leží zem ta...“ – už po mnoho rokov k základnej výbave každého absolventa a každej absolventky gymnaziálnych štúdií. Postava panovníka Svätopluka rozhodne patrí do našej kultúrnej histórie. Veď je jediným vladárom, o ktorom zložili operu (Eugen Suchoň) či ktorému postavili jazdeckú sochu (Ján Kulich). Svätopluk je v podstate jediným veľkomoravským vládcom, ktorého si aj prostí ľudia zachovali ako veľkého vladára a ktorý v tomto hodnotení prežil celé generácie. Ospievali ho v piesňach, vyrozprávali jeho životné osudy v ľudových povestiach i baladách.

Historici sa však dlhý čas nedokázali zhodnúť na tom, na ktorú stranu pomyselnej hranice patrí – či na tú pozitívnu alebo negatívnu. Už jeho súčasníci, alebo takmer súčasníci, to s jeho hodnotením rozhodne nemali ľahké. Po Svätoplukovej smrti napísal fuldský letopisec Ruodolf, že „Svätopluk, vojvoda Moravanov a vagína (toto slovo sa tam skutočne vyskytuje) plná vierolomnosti (...), nešťastne zomrel“. Ďalej nazval Svätopluka tvorom dychtiacim po ľudskej krvi, ktorý ľsťou a klamstvami uviedol do zmätku mnohé okolité krajiny, nabádal svoj ľud, aby nebol milovníkom mieru, ale skôr aby zotrvával v nepriateľstve voči susedom.