richard Stanke 

Milý Štefan, priznám sa, že nie veľmi rád píšem priania verejne, snažím sa skôr osobne, z očí do očí. No tentokrát možno budem rád, keď to bude verejné. Okrem toho, že ti prajem veľa zdravia, energie, som šťastný a snáď nie trúfalý, ak si dovolím ťa radiť medzi mojich priateľov, ktorých si vážim pre veľa vecí a za mnohé ti úprimne ďakujem. 

Dokážeš spájať ľudí alebo sa o to pokúšaš, a vždy sa teším na rozhovory s tebou. Ďakujem ti za to, čo robíš nielen pre svojich priateľov či ľudí okolo teba, ale aj pre demokraciu a celu túto krajinu. Si pre mňa istota, ktorá aj svojím humorom dokáže pomôcť v ťažkých chvíľach, ktorými naša spoločnosť prechádza. Števo, všetko naj a ďakujem. 

ady Hajdu s manželkou Jankou 

Štefan sa narodil pre nás. Pre .týždeň, pre .klub, pre slobodných ľudí, pre demokraciu, ktorú neustále zachraňuje. V marazme hľadá nádej. Veľa spolu obedujeme, on sa ma všeličo pýta a ja na neho kričím, a smejeme sa. Ďakujem, že si. Buď zdraf, starej brachu.

jan Dobrovský

Byli jsme v Lidových novinách těsně po revoluci 1989 ve vztahu ke Slovensku poněkud nepolíbení. Nikdo z nás příliš nepřemýšlel o tom, že by Slovensko bylo, mimo nám dobře srozumitelný a milý jazyk, v něčem nějak příliš jiné. A pak přišel Štefan Hríb. Zasmušilý, ale přitom usměvavý. Tvrdý, ale přitom laskavý. Přímočarý, ale přitom citlivý. Výrazný postavou i chováním, ale vlastně nenápadný. Tichý, nehlasitý, ale nepřehlédnutelný. Někdy až umanutý, nespoutaný, ale spravedlivý. Naučil nás, tedy mě určitě, přemýšlet o Slovensku zevnitř. Dodnes mu za to vděčím. Štefan byl realista a možná i skeptik. To ale neznamenalo, že by se vzdával před výzvami a snahou o civilizovanou debatu o budoucnosti společného státu, společnosti, svobody a politické slušnosti. To, co dokázal ve své novinářské práci během třiceti dalších let, jenom dokazuje, jak výjimečná osobnost Štefan je. Riskuje, pracuje, obětuje. Takže milý Štefane, ze srdce ti přeji, abys měl radost z toho, co je za tebou, a velkou naději z toho, co je před tebou. Svět je s tebou lepší a tak to i zůstane. 

fedor Gál

Milý Pišta, rok 2025, tak sa mi zdá, bude mimoriadny. Plný historických odkazov, aktuálnych sračiek a veľkých úloh. Máme šťastie, že môžeme byť pri tom ako aktéri a nie ako pasívni pozorovatelia. A čo je šesťdesiat rokov, keď stojíš na ramenách svojich predchodcov a ponúkaš tie svoje generácii „po“? Poďme na vec. Duch doby, ktorú žijeme, sa nezmení sám od seba.     

milo Hasala

V Klube .pod lampou sa zakaždým pozerám na Václava Havla, ktorý je pre mňa zosobnením novembrových hodnôt. Ani rok 1989, ani pána Havla som nezažil. O to viac ma teší, že vďaka tvojej práci od detstva registrujem spoločenstvo, ktoré práve tieto hodnoty rozvíja. Ďakujem, Štefan, že si myšlienky a zásady Novembra svojím pričinením uchoval aj pre mňa.

jindřich Šídlo 

Upřímně jsem rád, když se můžu pochlubit, že se osobně znám s nějakou tou legendou: hudební, hereckou, spisovatelskou nebo novinářskou. Konkrétně se Štefanem Hríbem. Pamatuji si ho už někdy z počátku 90. let, kdy pro mě znamenal jednoho z oněch „našich“, tedy demokratických novinářů tehdejšího Slovenska, mířícího do mečiarovské éry. Mimochodem, je poučné a někdy dost smutné sledovat, kam někteří tihle mušketýři později zamířili a jak skončili. To ale není Štefanův případ, ani problém. 

 

O pár let později jsme se poprvé potkali. Bylo to v Praze, se Štefanem, tehdy šéfredaktorem týdeníku Domino fórum, přijel i nebohý Robo Žitňanský. Napsal jsem tehdy několik textů pro jeho týdeník a pak už jsme se vídávali pravidelně, často s několikaletými odstupy, ale byla to jistota: V Bratislavě je .týždeň a v jeho čele Hríb. 

V roce 2013 jsem byl dvakrát v jeho TV pořadu Pod lampou, slovenskou obdobou slavné show BBC After Dark, která se stala jednou z dalších věcí, kterou jsem spolu s eurem, Tatrami a skupinou Vidiek Slovensku začal závidět. Štefanův uvolněný styl moderování – „máme dost času, můžeme v klidu probrat situaci v Česku, mimochodem, viděli jste včera ten zápas NBA?“ – patří, myslím, k tomu nejoriginálnějšímu na někdejší federální scéně. Což platí pro celou jeho osobnost.

Že je Štefanovi 60, bych jen těžko věřil, kdybych si neuvědomoval, kolik je mně. Každopádně, milý Štefane, hodně zdraví a štěstí. Jak se říká v Praze: V Bratislavě je Hríb. A když to platí, všechno nakonec dobře dopadne.

peter Zajac 

Hríbov kóan - Jednej noci, keď sme odchádzali z Jasmína poslední, Štefanovi sa zacnelo a po dvesto metroch povedal: „Vráťme sa.“ Darmo som ho prehováral, že v Jasmíne je už tma. Namiesto dverí zabúchal na veľkú sklenú stenu a keď som mu vravel, že je vedľa, odvetil: „Nevadí.“

františek Mikloško

Priateľu! Dožívaš sa krásneho, zrelého veku. Spomínam si, ako sme slávili Tvoju 50-ku v Jasmíne. Nejako to beží. Chcem Ti s úctou, obdivom a priateľsky zaželať všetko najlepšie. Zdravie, veľa kamarátov a Božie požehnanie. Odkedy som Ťa spoznal, bolo to pri nejakej príležitosti v priestoroch nad kinom Mladosť, sledujem Tvoj jasný, priamočiary životný príbeh. Môžeš byť hrdý, nikdy si neuhol na ceste za Tvojím videním sveta, za hľadaním pravdy a spravodlivosti na Slovensku. Je obdivuhodné, koľké roky kráčaš neopotrebovaný v prvej línii politického i spoločenského zápasu v tejto krajine. Mnoho slovenských príbehov končí vo vyhorení, v stratení sa v zákrutách politických i životných zápasov. Ale Ty sa držíš. A ja ti toto všetko píšem s presvedčením, že v tomto zápase vydržíš až do konca. „Lebo, kto vydrží do konca, bude spasený!“ (Mk 13, 13). Prečítaj si celý ten odsek Markovho evanjelia v hlave 13 a veršoch 1 – 13, je to dnes výsostne aktuálne. Starý kamarát, drž sa, život nekončí, pokračuje v šesťdesiatke!

sáva Popovič

Drahý Štefan... otec... želám ti také Slovensko, aké je v tvojich snoch.

andrej Kiska

Štefan, prajem Ti silu a nádej, aby si naďalej menil svet k lepšiemu. Viem, že niekedy cítiš smútok, ale Tvoja energia a odhodlanie majú význam. Si svetlom, inšpiráciou a hlasom, ktorý je potrebný. Všetko NAJ! 

zora Bútorová 

Števo s prešedivenou šticou – je to vôbec možné? Akoby som len predvčerom dočítala jeho zhrozený stĺpček spred 30 rokov o Máriovi Goralovi, obeti neonacistického vyčíňania v Žiari nad Hronom. Akoby som len včera vo Washingtone čelila jeho priam inkvizítorskej konfrontácii, keď sa mu nepozdávala formulácia otázky, ktorú sme v septembri 2001 po útoku na newyorské Dvojičky v IVO použili vo výskume názorov na boj proti terorizmu. V otázke sme totiž respondentom pripomenuli fakt, že účasť na tomto zápase vtedy prisľúbili nielen krajiny NATO, ale aj Rusko a India. Števovi pripadala takáto formulácia otázky sugestívna. My by sme však zase pokladali za nesprávne Rusko a Indiu vynechať. V spore o metodologickú korektnosť sme sa vtedy so Števom nezhodli, aj keď na zapojenie Slovenska do zápasu proti terorizmu sme mali úplne rovnaký názor. 

V Centrálnom registri záverečných a kvalifikačných prác ministerstva školstva som o Štefanovi Hríbovi našla dve bakalárske a jednu diplomovú prácu, ktoré vznikli na troch našich univerzitách. Viem si predstaviť, že sa skôr či neskôr zrodí aj monografia o tomto zvláštnom úkaze slovenskej žurnalistiky, nastavujúcom už viac ako tri desaťročia kritické zrkadlo našej dobe. Nezlomne, zápalisto a pritom nie sektársky. Štúdia o neľahostajnom človeku, ktorý so svojským šarmom kladie iba zdanlivo jednoduché otázky, prenikajúce pod povrch samozrejmého, s ambíciou vydolovať hlbšie poznanie. O človeku, ktorého ctí túžba porozumieť nielen antropologickým škandálom a dilemám našich čias, ale aj zákonitostiam hmoty a vesmíru. 

Tempora mutantur, et nos mutamur in illis. Platnosť tejto starodávnej múdrosti budú autori budúcej monografie akiste dokumentovať na premenách Štefana vzdorujúceho neprávostiam či nečistote verejného života, prebíjajúceho sa mediálnou džungľou. Zároveň predpokladám, že z takejto publikácie, ktorá by raz mohla uzrieť svetlo sveta, by sa mal vynoriť portrét zrelého človeka, ktorý dokázal v rozbúrenej dobe ostať sám sebou. Pokrstiť by sme ju mohli .pod lampou, ktorá vďaka Števovej imaginácii a pohostinnosti vdýchla šmrnc Palisádam a stala sa azda aj jeho domovom.

martin Bútora

Števo Hríb si už teraz môže povedať, že väčšinu svojho života sa venoval žurnalistike, dokonca v rôznych žánroch: mohli sme ho tak pravidelne čítať, počúvať i vidieť, chváliť ho i s ním polemizovať. Stačí, aby vykukol spod Lampy a pustil sa s okoloidúcim známym do rozhovoru, a už z toho vzíde nový, obohacujúci pohľad. Pod tou jeho Lampou nikdy nie je tma – naopak, je tam živo, Števo so svojím tímom nasväcuje otázky, ktoré trápia nás, Európu, ba aj celý svet, a spoločne hľadajú odpovede. Nech na Slovensku zavítame na debatu kamkoľvek, vždy stretneme ľudí, čo hovoria – áno, veď práve o tom bolo teraz v .týždni.

Existuje veľa vysvetlení na to, ako je to všetko možné, ale málokto pozná tú skutočnú odpoveď. Je to odpoveď rozprávková, ale veď v rozprávkach sa často skrýva pravda. Hovorí o hríbiku v lese, pod ktorý sa vo veľkom daždi schoval mravec. Dážď neustával, a tak k hríbiku priliezol motýľ, pusť ma, mravec, zmokol som, lietať nemôžem. Lenže ako, sám sa sem ledva zmestím. Ale nakoniec sa pomkol. Dážď pršal a pršal, a vtom pribehla myška, čo zmokla ako myš. Aj tú pritúlili, a keď dážď ešte zhustol, priskákal vrabec, zmokli mi pierka, pusťte ma osušiť sa. Už naozaj niet kde, vravia, no napokon sa našlo miesto aj preňho. Zrazu na čistinku pribehol zajac, zachráňte ma, líška ma naháňa. Sotva ho schovali, dofičala líška. Nevideli ste zajaca? Nevideli, kdežeby sa sem zmestil. Líška poňuchala, kývla chvostom a odfrčala. Keď prestalo pršať a vykuklo slnko, všetci vyšli spod hríba a čudovali sa. Ako je to možné, zamýšľal sa mravec, najprv mi bolo pod hríbom i samému tesno a teraz sme sa až piati zmestili. Kva-cha-cha! Kva-cha-cha! – zasmial sa ktosi, a keď pozreli hore, zbadali na klobúku hríba žabu. Ech vy, chechoce sa, veď hríb... Nedoriekla a odskákala, no keď sa ostatní lepšie pozreli na hríb, dovtípili sa. Rozprávka to deťom neprezradí. Tie väčšie to uhádnu samy a my dospelí vieme tiež: keď prší, hríby rastú.

Pokiaľ ide o Števa Hríba, tušíme o ňom viac: akoby naňho z neba padala manna. Vďaka nej pomáha tým, čo sa pri ňom zastavia, aby prežili všetky búrky, víchrice a najnovšie aj orkány v nádeji, že raz zase vyjde slnko.

braňo a Natália Závodskí 

Drahý náš Števo, vážený pán inžinier. Ďakujeme ti za všetky tie roky, debaty aj čas. Všetky tie roky, čo sme sa poznali, aj tie, čo sme sa poznali ešte skôr, ako sme sa vôbec stretli. Ďakujeme za všetky vypovedané aj nevypovedané slová a veci, aj tie, čo ešte len prídu. Vždy to bolo a vždy určite bude čarovné. Aj vážne, ale väčšinou srandovné. Skutočne veľmi, veľmi veselé. Drahý Števo. Ďakujem, že si, že si náš a že ešte dlho budeš. Máme ťa radi. 

ondrej Dostál

Pravda a jej hľadanie sa niekedy umelo stavajú proti sebe. Novinári, ktorí svoje presvedčenia formulujú jasne a ostro, bývajú označovaní za arogantných moralizátorov a pyšných majiteľov pravdy. Tí so sklonom k nastoľovaniu otázok a k spochybňovaniu aj všeobecne zdieľaných presvedčení vlastnej bubliny zasa za relativistov alebo nerozumných ľudí, nedomýšľajúcich širší kontext. Pritom obe veci sú pre dobrého novinára dôležité. A v Števovi sa zaujímavým spôsobom stretávajú. Už desaťročia sa mi stáva, že po prečítaní Števovho komentára mám pocit, že práve jeho slová vyjadrujú presne to, čo si o veci myslím aj ja. A robia to často lepšie, ako som to až do ich prečítania bol schopný sformulovať sám. Zároveň mu jeho presvedčenia nijako nebránia pýtať sa, nastoľovať zaujímavé otázky a pravdu či poznanie nanovo aj pre nás ostatných objavovať a hľadať. Nielen v mediálnom priestore, ale aj v osobnom kontakte kladie svoje otázky spôsobom, z ktorého je zrejmé, že ho vaše odpovede naozaj zajímajú. Želám Števovi, aby mu táto kombinácia schopnosti jasne sa za pravdu postaviť a hladu po jej objavovaní ostala. 

ľudo Ódor

Milý Štefan! Mierne ma šokovala informácia, že budeš mať šesťdesiat rokov. To fakt? Veď ešte nie si starý! Tak som sa rozhodol, že Ti napíšem niečo vtipné, najlepšie nejakú vydarenú slovnú hračku. Taký môj tradičný suchý humor. Priznám sa, nie veľmi sa mi darilo. Veď posúď sám:

Prvý pokus: Štefan je už viac desaťročí ikonou slovenskej žurnalistiky. Jeho kritický, ale férový hlas slúžil ako maják pre našu spoločnosť. Ani v najtemnejších politických časoch ho nedokázali umlčať. Hríb nikdy nedržal hubu.

Druhý pokus: Štefan bol vždy veľmi silným pilierom nezávislej novinárčiny na Slovensku. Obrovská opora, ako hrdinovia gréckej mytológie na vlastných pleciach podopieral demokraciu. Som presvedčený, že raz o ňom napíšu knihu. Bude sa volať: Atlas Hríb. 

boris németh

Tretí pokus: Štefan píše presne a zrozumiteľne. Nemá rád klišé. Ustavične hľadá cestu k pravde a lepšiemu poznaniu sveta. Jednoznačne vyvracia staré známe príslovie, že pod lampou je najväčšia tma. 

Štvrtý pokus: Ako znie základná poučka hubárov-novinárov? Dubáky nájdete pod dubom a Hríba pod lampou.

Piaty pokus: Staré anglické príslovie hovorí: Zjedz jedno jablko denne a lekár sa ti vyhne. Slovenská adaptácia by mohla znieť takto: Daj si v každom .týždni Hríba a psychiater ti nechýba. 

Po týchto neúspechoch mi nezostáva nič iné, len Ti zo srdca zablahoželať ku skvelej kariére a poďakovať za Tvoj monumentálny príspevok k slobodnej žurnalistike na Slovensku. Želám Ti ešte veľa dobrých textov, inšpirácie a optimizmu.

Ďakujem!

tomáš Halík

Po léta obdivuji vynikající novinářskou práci Štefana Hríba a jeho odvahu ve službě pravdě a svobodě. Štefan si je dobře vědom toho – jak jsme byli svědky v případě Jána Kuciaka –, že ti, kteří se snaží strhnout Slovensko směrem k divokému Východu, se neštítí ničeho, aby umlčeli kritické hlasy. Mnozí, kteří by měli plnit prorockou úlohu a nemlčet k tomu, co se dnes na Slovensku děje, jsou zastrašení, zkorumpovaní nebo dezorientovaní. Proto přeji nejen Štefanovi, aby měl stále hojnost síly ke svému poslání, ale také Slovensku, aby mělo více takových osobností ve veřejném životě. 

peter Szolcsányi

Milý Pišta,

k Tvojmu mladému jubileu Ti z celého srdca prajem

Lampu, pod ktorou je najväčšie svetlo...

.týždeň naplnený pravdou a láskou...

Klub dobrých a múdrych ľudí...

Priateľov v časoch neistých...

Zdravia veľa a pevného...

Radosti a chuti do života dlhého.

rasťo Káčer 

O chvíľu je ráno. Už dva dni rozmýšľam, čo napíšem k Tvojej 60-tke. Vec je totiž tá, že zanedlho mám 60 aj ja. Naše cesty sú možno naoko odlišné, ale vlastne aj úplne rovnaké. Rozmýšľam s brieždením, ako sa to všetko zomlelo a čo sa udialo v našich životoch za tak krátku a vlastne aj tak dlhú dobu. 

Sme generácia 1989. Demokratická zmena nás zastihla na konci našich vysokých škôl. Ani Tvoja mikroelektronika, ani moja organická chémia sa nám nestali osudom. Demokracia nám otvorila slobodný priestor, po ktorom sme tak túžili, spútaní komunistickou diktatúrou a sovietskou vojenskou čižmou. Boli sme nadšencami novej slobody a robotníkmi zmien osemdesiateho deviateho. Ja v štátnej službe, pri budovaní novej, nesocialistickej, slovenskej diplomacie. Ty v Lidovkách a v Rádiu Slobodná Európa. Tých niečo viac ako 30 zásadných rokov nášho života sa kryje aj s 30 zásadnými rokmi nášho štátu. Boli to roky budovania a formovania krajiny, kde sme obaja verili v jednu zásadnú myšlienku. Že slobodná a demokratická spoločnosť možno nikdy nie je dokonalá, ale je najlepšou cestou k spravodlivému a dobrému životu. 

Vnímam Ťa od 90. rokov ako novinára, ktorý má inštinktívny a prirodzený talent. Za celé roky si zároveň jeden z mála, ktorý si zachoval integritu, nepokazil sa mu hodnotový kompas, nepodľahol mámeniam korporátnych a štátnych peňazí. Ostala za Tebou jasne čitateľná novinárska stopa. Konzistentná hodnotami a aj osobitným a originálnym štýlom. 

Pamätám si dodnes, keď si ma v roku 1999 ako čerstvý šéfredaktor Domino fóra oslovil so žiadosťou o rozhovor. Bol som rovnako čerstvý a mladý generálny riaditeľ MZV pre bezpečnostnú politiku. Vyhrabávali sme sa z Mečiarovho pokusu o únos štátu a kontrarevolúciu. Vydal si náš rozhovor na dve strany s titulkom Mr. NATO. Mám ho stále odložený a táto prezývka mi u mnohých ostala dodnes. Našej generácii sa podarilo otočiť Slovensko na úspešnú trajektóriu. Bez novinárov – ako si bol Ty – by to nebolo možné. 

Čakal som s týmto textom, lebo dnes zároveň cítim aj ťarchu úspešného príbehu Slovenska. Niet čo oslavovať, znova sme pri ešte fatálnejších dilemách a rozporoch. Nemysleli sme si, zrejme obaja, že tu dnes budeme. A že budeme svedkami masívnej erózie hodnôt, hlbokej krízy slobodného sveta a agresívnej opovážlivosti temných síl. Mnohí dnes podliehajú cynizmu, kalkulácii a prisádzaniu si na zlú stranu budúcej histórie. Sme zasa na barikáde, kde sa rozhoduje o budúcnosti zásadným spôsobom. Neteším sa, že sme tu. Lenže dnes, v 60-tke, už vieme, že osobný život ľudí a aj spoločnosti nie je lineárny. Je zložitý. Sloboda a demokracia je neustály proces a obe sú hodnoty, ktoré nie sú nikdy garantované navždy. Prežívajú, ak sa o ne staráme a v potrebnej chvíli – ak je treba – za ne aj bojujeme. 

Do ťažkých časov sa mi ide ľahšie, keď viem, že Slovensko má stále takých novinárov, akým si Ty, Štefan. Som hrdý a rád, že viac ako 30 rokov histórie slobodného Slovenska sme kráčali po oboch brehoch tej istej rieky. Vďaka Ti a všetko najlepšie.

jaroslav Spišiak 

Drahý Štefan, poznáme sa už 23 rokov. Obaja sme sa prepracovali do klubu šesťdesiatnikov, a tak sa mi vynorila v pamäti spomienka na naše prvé stretnutie, ktoré zasialo najskôr profesionálnu úctu a časom aj priateľstvo. Požiadal si ma ako mladého prvého viceprezidenta polície o rozhovor do Domina fórum. Pre mňa to bolo až neuveriteľné, že by som bol hodný takejto pocty a uznania z tvojej strany. Necítil som sa tak dôležitý ako osobnosti, s ktorými si uverejňoval rozhovory. Podľa otázok, ktoré si mi kládol, som ale hneď zistil, že tebe ide o vec a nie len o senzáciu, a preto som si ťa vážil a vážim si ťa doteraz. Nikdy si neuhol a nedal si sa na ľahšiu cestu. 

Prajem ti veľa zdravia, lebo síl a odhodlania máš dosť a viem, že ich nikdy nestratíš. 

Tvoj priateľ Jaro Spišiak.

kuric Ján a Simonka 

Ščefan náš obľúbený, všetko najlepšie, veľa dobrých kamarátov ti praje Kuric Ján a Simonka.

inge Antalová

Štefan, si jediný, kto ma oslovuje celý čas, čo sa poznáme, mojím pôvodným priezviskom. A to už je asi 35 rokov. Zdanlivo maličkosť, ale pre mňa to znamená, že si ma niekto pamätá aj z časov VPN, keď som chcela meniť svet. Z toho času, keď sme obaja chceli meniť svet. Pre mňa si ten, ktorý mali celých 35 rokov vždy oči a uši otvorené. Naučili sa počúvať, počúvať aj vtedy, keď sa im veľmi nechcelo, a vidieť svet farebnejšie. Tých, ktorí svojou citlivosťou a možno niekedy akoby detskou naivitou robia lepším celý svet. Patríš medzi tých, ktorí majú čo robiť, aby ich to zlo, ktorého sa nejak nevieme zbaviť, nezlomilo - a napriek všetkému sa o ten lepší svet usiluješ dennodenne. Ja Ti želám, aby si vždy cítil, že to má obrovský zmysel nielen pre nás naokolo, ale aj pre Teba. 

samo Slovák 

Milý Števo, dovoľ, aby som ti poprial všetko najlepšie k tvojmu krásnemu jubileu. Mám rád prostredie a atmosféru, ktorú si tu vytvoril, a vždy ma poteší, keď ťa stretnem. Preto dúfam, že sa v Lampe budeme stretávať ešte veľa rokov. 

peter Lipa 

Štefan. Predovšetkým Ti želám všetko, opakujem, všetko najlepšie pri príležitosti tvojich narodenín. Až teraz si uvedomujem, že v časoch, keď sme spolu chodili výťahom na 3. poschodie v budove Československého rozhlasu na bývalom Leninovom námestí, si mal už vyše 25 rokov. Zdal si sa mi mladší. Také ucho. Aj som sa čudoval, že taký chlapec už pracuje v Slobodnej Európe. Teda vo vysielači, ktorý mal pre mňa a mojich rovesníkov historický význam. Ale prišla nová doba a noví ľudia. Sledoval som tvoju cestu cez Domino do .týždňa a Lampy. A stále sa mi zdáš mladý. To je zrejme tým, že ja som starší. Ale mám rád mladých ľudí a nemusia to byť len hudobníci. Ak teda mám trochu rozvinúť to „Všetko“, tak ti musím zaželať, aby tvoja ďalšia cesta bola taká úspešná ako tá doterajšia. Neviem presne, čo znamená úspech pre novinára. Výklad tohoto slova je pre každého súkromnou záležitosťou, lebo všetci máme vlastné méty a nemusíme o nich nikoho informovať. Mne bude stačiť, ak budeš ďalej písať svoje úvodníky a klásť také otázky, na ktoré by som chcel poznať odpovede aj ja. Zaspievam ti k tomu.

matúš Kostolný 

Štefan je novinárska legenda. Čítal som ho ešte ako študent, potom sme sa stali kolegami a stretával som ho, keď chodili s Milanom Šimečkom zalamovať do redakcie SME ich Domino fórum. S obdivom som potom pozeral to, keď založil .týždeň a z novín urobil farebný magazín. Boli sme spolu v New Yorku a viezol ma aj vo svojej škodovke, kde hral Elán. Vtedy aj dnes ma zvykne zobrať okolo pliec a pýta sa, ako to ide. Neberiem ho iba ako kolegu a konkurenta, ale ako priateľa. Bol to Štefan, kto mi pred rokmi, keď som sa stal šéfredaktorom, vážne vysvetľoval, že musím chodiť na dovolenky, najlepšie na Hvar, a od všetkého si oddýchnuť, aby som to vydržal.

Nie vždy a vo všetkom som s ním súhlasil. Nie vždy a vo všetkom sme boli na jednej vlne, ale vždy som čakal, čo napíše, koho si zavolá do Lampy a ako to vidí. Dnes sedávame v Lampe oveľa častejšie ako iba pri špeciálnych reláciách a je to tak dobre, lebo stretnúť Štefana je radosť.

Štefan, nech ťa časopis a novinárčina bavia aspoň tak ako hokej. Nech ťa politika hnevá alebo zabáva tak ako futbal. A nech máš zo stretnutí s ľuďmi .pod lampou takú radosť ako s tými v Lampe.

Všetko najlepšie!

Martina Baranová

Želám ľuďom, aby mali možnosť pri stretnutí s tebou vidieť aspoň niečo málo z toho, čo v tebe vidím ja. Obľúbenú vedľajšiu postavu vo filme, ktorá len mimochodom prejde miestnosťou, prípadne klčuje záhradu, či preloží pár stoličiek a pri tej príležitosti povie pravdu o živote, láske, kráse a konci cesty tak surovo sarkasticky a zároveň bolestne vznešene, že si okamžite získa pozornosť všetkých divákov. Si pripomienkou slávneho výroku, že niet vedľajších postáv v živote, ale existuje dosť veľkých bytostí, ktorých môžeš mať to šťastie stretnúť. Ahoj, Štefan, práve ty si jednou z nich na mojej ceste životom.

tomáš Klvaňa 

Milý Števo, u příležitosti Tvého životního milníku mě – nevím proč – napadá tahle věc: z dobře informovaných zdrojů se dozvídám, že v českých domovech důchodců už netáhnou Eva & Vašek se svými „lidovkami/dechovkami“, ale začíná tam být poptávka po poslechových diskotékách s Beatles a Rolling Stones. Proč to jen může být? Vždyť důchodci vždycky poslouchali dechovku! Co se, proboha, stalo?

Když se dívám na Micka Jaggera, jak v osmdesáti poskakuje po pódiu, mám stejný pocit, jako kdysi při sledování náletů Michaela Jordana na koš soupeře – naplňuje mě nadějí a pozitivní motivací. 

Proč o tom píšu: protože jsi Mick Jagger československé žurnalistiky. Ano, nejen slovenské, nejen české, ale československé. Kulturní prostor se nedá rozdělit jako stát, politika na něj naštěstí nedosáhne. Zároveň kultura obecně pojímaná, tedy nejen umění striktně vzato, ale celý kulturní rozměr politiku dlouhodobě ovlivňuje. V tom je naše naděje, na to nesmíme zapomínat, když se nebe na čas zatáhne. 

Vyrůstali jsme ve stejné době a ve stejném státě. Představuji si tě s vlajkou Slovanu v ochozech zimního stadionu, dnes Ondreja Nepelu. Já v té době chodil na Spartu, ale jinak mezi námi nebyl velký rozdíl. Když jsem poslouchal v pořadu S mikrofonem za hokejem na stanici Hvězda přímý přenos ze Slovanu, zápas komentoval Gabo Zelenay a já tehdy nemohl vědět, že ty jsi tam někde za bránou v kotli. Patří k mému velkému štěstí, že dnes už to vím. 

Všechno nejlepší do druhého poločasu!

roman Polák 

Štefan, vitaj v klube. Tentokrát nie v Klube .pod lampou, ale v klube šesťdesiatnikov. Nič dramatické sa nedeje, iba sa človek môže pozerať naspäť z väčšej perspektívy a nadhľadu. A to mu dáva možnosť pozerať sa dopredu pokojnejšie a vidieť v budúcnosti oveľa zreteľnejšie tiene minulosti, odlesky omylov, zbytky popola spálených a premrhaných možností, ale aj – a to je najkrajšie a nebojím sa použiť slovo najvznešenejšie – neustále klíčiace výhonky ľudskosti a novej nádeje pochopiť nevyhnutnosť dobra v našich životoch a v našej spoločnosti. Je to také prosté. Ale nie všetci šesťdesiatnici sú v klube. Vek je iba príležitosť, nie nevyhnutná podmienka. Oveľa podstatnejšia je schopnosť vnímať svoje nedostatky, poučiť sa, pokúsiť sa hľadať cestu hlbšie do svojho vnútra a spoznať, či som človek, ktorý iba berie, alebo i dáva. A čo ponúka spoločnosti okrem vlastného ega. Je veľa blúdiacich v labyrinte moci, pýchy, egoizmu, cynizmu, oportunizmu a pretvárky. Zlo môže mať príťažlivú tvár, ale črevá plné parazitov a namiesto krvi mu v žilách puchne hnis.

Štefan, vítam Ťa v klube. Vždy mi chutila výborná polievka, ktorú si mi uvaril a ponúkol .pod lampou. Už ani neviem, kedy sme sa spoznali, akosi si splynul s Bratislavou, ktorú mám rád. Časopis .týždeň je mojím verným priateľom už dvadsať rokov. Vtedy, na počiatku, som tam písal krátke glosy. Nebolo to jednoduché, nájsť správnu tému každý týždeň. Po istom čase mi redaktor, ktorý už dlhé roky v .týždni nepracuje, začal škrtať vety, v ktorých som upozorňoval vecne či ironicky na problém Ruska. Bol som trochu prekvapený, ale nejako zásadne som to neriešil. Vtedy sme boli presvedčení, že po Mečiarovi nás čakajú už iba svetlé zajtrajšky. Ale Rusko ako možný problém som v sebe cítil akosi podprahovo. Hlavne na základe literatúry. Robil som veľa hier ruských autorov, fascinoval ma ten zápas Boha a diabla vo vnútri postáv, ten život na hrane, tá ruská ruleta. Fascinoval a desil. Ale ako vidno, problém Ruska vyškrtnutím viet nezmizne. 

Štefan, .týždeň, ktorý si založil, nechápem len ako časopis, ktorý sa vyjadruje k spoločenským a politickým problémom súčasnosti. Aj to by stačilo, ale má oveľa väčšiu pridanú hodnotu. Tvoje rozhovory s Martinom Mojžišom a inými vedcami dávajú nám čitateľom možnosť pochopiť, že okrem malicherných konfliktov našej každodennosti, ktoré mnohokrát chápeme nenáležite ako osudové, existuje aj svet poznania, ktorý je mnohovrstevný, a jeho koniec a to, čo je za jeho koncom, takisto to, čo je jeho počiatok a čo je pred jeho počiatkom, je nám skryté, len sa toho pokúšame dotknúť a aspoň čiastočne tomu porozumieť. Rozhovory s osobnosťami rôzneho zamerania, komentáre a nazeranie do histórie, z ktorej sa môžeme, ak nato máme schopnosti, učiť, ako nezlyhať, to všetko dáva .týždňu schopnosť osloviť široký okruh čitateľov. Lebo je v ňom vždy niečo, čo presahuje krik, hulákanie, bitky a vulgarizmus všedného týždňa. Je v ňom ticho. To ticho, čo začujeme, ak si uvedomíme možnosti, ale i limity nášho života. V tom tichu počujeme slovo oveľa konkrétnejšie. Počujeme tichý šepot myšlienky. Lebo existuje niečo v našich životoch, čo naše životy presahuje. Len si treba klásť správne otázky. Čo to je? Ty ich vieš klásť, Štefan. Ďakujem.

Prajem všetkým redaktorom a spolupracovníkom, celému tímu .týždňa energiu a radosť z práce, ktorá má zmysel. Štefan, vitaj v klube.

jozef Lupták 

Milý Števo, ako dobre, že tu je Lampa, .týždeň, ako dobre, že sú tu stále skvelí ľudia okolo teba. Nech si zdravý, nech máš stále veľa síl a najmä radosť z toho, čo robíš a žiješ! A nech máš stále motiváciu ísť ďalej, napriek tomu, ako to tu vyzerá a čo sa tu u nás deje. Na zdravie! 

vlado Michal 

A nenapadá mě nic,

žádný věty, žádný slova,

co se dá dělat lepšího,

než každý ráno zkoušet to znova a znova.

Hlavou mi preletela spomienka, ako sme šli na nejakú debatu do Valmezu a ty si s absolútnym nadšením púšťal U2. Texty si vedel naspamäť. A rovnaký zápal som videl, keď si chodil do podzemia Artfora za Jurajom, na dvorčeku ste popíjali, nielen kávu, debatovali. Vznikal .týždeň. A potom tvoja pravidelná ranná káva v Natalkinej kaviarni v Artfore, cestou do redakcie „tvojho“ .týždňa. Kávu, nielen ju, si už dávaš v .klube pod lampou. Ďalší sen, ktorý je realitou. Možno prvýkrát si uvedomujem, že tu celé tie roky vlastne kráčame spolu (či zdanlivo „len“ vedľa seba), ale vždy jedným smerom a s rovnakými hodnotami. Sloboda, hľadanie pravdy, vzťahy. Robiť veci dobre, tak dobre, ako to v danom čase vieme a ako to len ide, a poctivo, čo znamenalo a znamená veľké ekonomické dobrodružstvo. Vieš dobre, o čom hovorím… Vytvárať priestor pre ľudí, ktorí premýšľajú, tebe aj mne dáva zmysel. Rozširovať ich rady, zdá sa, je i tvoje poslanie. Tak nech ťa stále baví dobrodružstvo myslenia!

juraj Rizman 

Pred pár dňami som čítal mimoriadne zaujímavý odborný článok o tom, akú dôležitú úlohu v našej pôde a v našich lesoch majú huby. Aké majú rozvetvené podzemné siete, ako sú navzájom prepojené, ako komunikujú, akú dôležitú úlohu v celom tom prírodnom systéme majú. Bolo to skutočne fascinujúce. 

No a dnes, keď si pripomíname životné jubileum Štefana Hríba, tak fascinovaný tým článkom o hubách uvažujem, že Štefanovi sa vlastne darí niečo obdobné. Časopis .týždeň, relácia a .klub pod lampou, ale aj jeho mnohé ďalšie aktivity – tu sú naše siete, prepojenia a informačné diaľnice – tak dôležité pre našu spoločnosť a demokraciu, aby fungovala správne. 

Milý Štefan, prajem veľa zdravia, síl a vytrvalosti do ďalších rokov budovania nášho demokratického podhubia.  

zuzana Čaputová

Milý Štefan, okrúhliny sú dobrou príležitosťou opätovne sa Ti poďakovať nielen za .týždeň, ale aj za roky kvalitnej žurnalistiky, šírenia vedeckých faktov a podpory ľuďom, ktorí čelili moci. Bol si blízko a aktívne pri všetkých kľúčových bodoch nášho vývoja a vždy na strane podpory demokracie, slobody a pravdy. Prajem Ti do ďalších rokov zdravie, a ten pokoj, ktorý nás vonkajšie okolnosti nútia hľadať stále v hlbších vrstvách, a blízkych ľudí blízko. 

agnes Snopko 

Drahý Štefan, vyše polovicu svojho života sa ako jeden z mála odvážnych a fundovaných bádateľov brodíš naším slovenským močiarom a snažíš sa určiť jeho hĺbku. Pilne a poctivo hľadáš jeho dno, pretože bez tohto poznania nemôžeme stavať nič nové. Stále nič nenachádzaš, a to bádaš už naozaj dlho aj hlboko. Dna nieto a základov tiež. Ľudí ako Ty nazývam Sizyfovia nádeje. Viem, že v súčasnosti už nejde ani tak o okamžitý úspech, ale som presvedčený, že Tvoje úsilie má skutočný zmysel. Napriek tomu zo srdca želám Tebe aj nám, aby malo úspech ešte za nášho života.

lászló Szigeti 

Je duchovným dieťaťom Nežnej revolúcie. V čase mečiarizmu sme obaja pracovali v budove na Staromestskej 6/A, v jednom z dôležitých bratislavských centier intelektuálneho odporu. On ako moderátor slovenského vysielania Slobodnej Európy, ja ako riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Na Silvestra 1997 ma asi hodinu vášnivo spovedal, kto som, odkiaľ idem a kam kráčam. Od začiatku bolo jasné, že nie iba kvôli mojej osobe ho zaujíma, čo je vryté do mojej pamäti. Mnohokrát sa angažoval vo veciach maďarskej, ale aj ostatných menšín. Kým on sa sústredil na moju identitu Maďara na Slovensku, ja som zdôrazňoval význam humanizmu a spravodlivosti. Netuším, či sme poslucháčom dali dostatočne najavo symbiózu týchto dvoch prístupov. Nikdy ma nelákali rozhlasové debaty, tento rozhovor som nikdy nepočul, nepočúvam ani podcasty. Zostala však z neho vo mne jeho naliehavá zvedavosť, stále sa rozpaľujúci inštinkt ako vrodená dispozícia k spravodlivosti, slobode a ľudskej dôstojnosti. To ho charakterizuje dodnes.

Viac ako tri desaťročia je Štefan Hríb jednou z určujúcich osobností slovenského mediálneho sveta. Patrí k tým politickým novinárom, ktorí uzavreli spojenectvo so sekulárnou Európou. Ktorí sú stúpencami osvietenstva, liberálnej demokracie, spravodlivosti a rovnosti, vedy a vzdelávania – sekulárneho humanizmu.

V roku 2004 založil .týždeň, ktorý odvtedy predstavuje aj najautentickejšie konzervatívne myslenie na Slovensku. Od tých čias vzniklo niekoľko platforiem konzervatívnej ideológie, ale nedokážu odporovať prázdnote postfašizmu. Od svojho vzniku je .týždeň zástancom občianskej emancipácie, ktorá je v súlade s myslením slobodných Európanov. Zásluhou Štefana Hríba a jeho redakčných spolupracovníkov dáva priestor idei konzervatívneho liberalizmu, ktorý je v slovenských pomeroch bielou vranou.

Nie náhodou pri tejto príležitosti myslím na štyroch mne veľmi blízkych priateľov, ktorí z rôznych uhlov a skúseností dospeli k myšlienke konzervatívneho liberalizmu – Karel Schwarzenberg, Péter Esterházy, Petr Pithart a František Mikloško. V západnej Európe, kde kresťanstvo za posledných štyristo rokov absolvovalo masívnu spoločenskú transformáciu, pojem kresťanský liberál predstavuje symbiózu, kým v strednej Európe kontradikciu. Aj preto sú jej predstavitelia vo výraznej menšine. Žiaľ, cirkev v tejto „našej“ časti západnej Európy transformáciu nedokončila. Rovnako ako celá spoločnosť.

Na nikdy nekončiacu drámu tohto historického deficitu Štefan Hríb často upozorňuje a v tom je jeho rola nezastupiteľná. Kráča v stopách mojich štyroch priateľov a prajem mu, aby mu v tomto nekonečnom maratóne aj naďalej vydržali sily.

palo Paulíny 

Števo, ďakujem, ďakujem veľmi za celé tie roky Tvojho štýlu, Tvojho dobrodružstva a schopnosti pomenovať realitu a skutočnosti v živote, politike aj vede s noblesou kultivovanej komunikácie, so schopnosťou nesúdiť, nepolarizovať  – v tejto spoločnosti plnej hulvátstva, egoizmu a oportunizmu. Je až neuveriteľné, ako tým dokážeš pozitívne vplývať na okolie – nás, mňa. 

Gratulujem a prajem Ti ešte veľa rokov vnútornej spokojnosti, Tvojho vtipu a vyrovnanosti, aj zdravíčka v tom, čo tak skvele celé tie roky robíš. Prosím, nepochybuj o svojej výnimočnosti. 

Števo, ja nemám toľko múdrosti a talentu ako Ty, aby som Ti vedel lepšie poblahoželať a napísať Ti, ako si Ťa vážim, aké nenahraditeľné sú pre mňa naše rozhovory a aký cenný človek si, drž sa, vždy Ti budem nápomocný. Gratulujem, všetko naj, splň si ešte nesplnené sny...

roman Kvasnica 

Milý Štefan, dovoľ, aby som Ťa privítal v klube tých, ktorí z hrôzou rozmýšľajú nad svojou niekdajšou mladíckou nerozvážnosťou, keď považovali 60-ročné a 60-ročných za generáciu starcov. Ani si sa nenazdal a zrazu máš možnosť zistiť, že naozaj išlo iba o omyl. Je dobre, že neustále cítiš potrebu venovať sa veciam verejným, je dobre, že dokonale rozlišuješ, čo je dobré a čo je zlé. Mám rád Tvoj humanizmus, mám rád Tvoju pokoru a schopnosť odmietať pocit vlastnej neomylnosti. Bohužiaľ ale musím priznať, že ma často nútiš pri našich spoločných túrach Ťa klamať. Obvykle to musím urobiť potom, keď ma žiadaš už po pár kilometroch zamieriť do najbližšej lesnej kaviarne, pretože máš chuť na dobrú kávu. Ja vždy odpoviem, že po pár stovkách metrov, možno po kilometri tam už naozaj bude kaviareň, no ešte sa nám ich v lesoch od Vrbového po Brezovú nad Bradlom nepodarilo nájsť. Obvykle to prejdeš veľkorysým mlčaním. To je moje prvé priznanie, ktoré Ti adresujem. Druhé priznanie sa týka našich dlhých politických debát práve počas spoločných túr. Sú výborné a som rád, že obaja máme na otázku, či môže byť tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, rovnakú odpoveď. Môže, ak by sme rezignovali. Prajem Ti dlhé roky zdravia a osobnej pohody. Vážim si naše priateľstvo.

juraj a Adriana Kemka

Všetko naj a ľúbime Ťa, Števo! 

miloš Janoška 

Štefan Hríb je človek, ktorý zasvätil celý svoj život myšlienkam Novembra ’89. Zároveň svojimi článkami dáva ľudom nádej, že raz bude Slovensko normálnou krajinou. Za toto všetko mu chcem úprimne poďakovať a zaželať mu, aby mal stále dosť energie v tomto svojom životnom poslaní vytrvať. 

jaroslava a Anton Vydrovci

Milý Štefan, pri tejto príležitosti sme si uvedomili, že sme sa prvýkrát stretli už pred viac než štvrťstoročím. Bolo plné politických zvratov, životných zmien, textov, tvojich neutíchajúcich otázok, ktorými si sa domáhal odpovedí. Odpovedí na neľahké, veľmi filozofické otázky života, politiky, spoločnosti, no takisto hmoty, mikrosveta či nekonečného vesmíru. Tvojou základnou ideou, ako ju vnímame, je neodsudzovať nič prirýchlo a bez pozornejšieho preskúmania veci. No ak sa ukáže, kde je spravodlivosť, kde je to vitálnejšie, čo stojí proti sterilnému, kde je sloboda proti neslobode, nádej proti zúfalstvu, ukážeš bezodkladne a neochvejne na potrebnú stranu dejín. Nemôžeme ti teda k tvojmu jubileu priať nič väčšie než vytrvalosť a výdrž pre každý tvoj ďalší krok a text. A tešíme sa na nové stretnutia na Hvare.

peter Jeseňák

Milý Štefan, každý z nás si nesie vo svojej pamäti obrazy a príbehy z minulosti. Sú to zvláštne udalosti, ktoré sa nám vedome či podvedome vryli do našej pamäti.

Aj ja ich mám v sebe niekoľko. Jeden z tých najsilnejších či najzvláštnejších je tento:

Bolo pár dní po katastrofálnej veternej kalamite v Tatrách a ja som išiel autom na náš gastroenterologický kongres na Štrbskom Plese. Ten pohľad z auta pripomínal apokalypsu, všade spúšť, tisícky polámaných stromov ležiacich na zemi ako porozhadzované zápalky. Ale o to zreteľnejšie bolo vidno nepochopiteľný obraz. Kde-tu stál strom, navlas taký istý ako tie popadané, ale stál. Ktovie prečo sa stalo niečo nepochopiteľné a jeho ten víchor nezlomil... a obďaleč ďalší, v diaľke ďalšie osamotené nezlomené stromy... dodnes mám ten úžasný obraz pred očami.

Ty mi dlhé roky pripomínaš takýto strom... stojíš, vydávajúc svedectvo. Napriek víchrici klamstva, zloby, nenávisti okolo nás. 

Prajem Ti teda veľa zdravia, pokoja a sily odolávať a zároveň svedčiť. O pravde tejto krajiny a nádeji, že nás nezlomia. 

martin Valihora 

Drahý Štefan, sú to dlhé roky testované všetkými vetrami a zrejúce do ďalších búrok aj svetlých dní. Teším sa na všetko, čo nás čaká, a ďakujem za azyl ľudskosti, ktorý pre nás vytváraš, v každej dobe má svoju zásadnú cenu. Buď zdravý, Štefan!

ňusi Bárta a Henrieta Mickovičová  

Milý Štefan, je všetko v poriadku? :) Aj keď čas nezastavíš a všetko ide ďalej, je všetko, ako má byť... takže buď zdravý a usmievavý tak ako doteraz... a keď nás pozveš na dobrú polievku, tak budeme radi a budeme vedieť, že je naozaj VŠETKO V PORIADKU!!!! 

brat Filip 

V Starom zákone sa nachádza aj žalm číslo 90, ktorý hovorí nasledovné:

Vek nášho žitia je 70 rokov, a ak sme pri sile 80. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame, a tak nás, Bože, nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.

Pozri, Štefan, Teba sa netýka ešte ani len prvý variant z tohoto žalmu – 70 rokov, a už vôbec nie tá druhá – 80 rokov. Avšak určite sa Ťa pri Tvojej šesťdesiatke z tohoto žalmu týka tá stať, aby sme sa naučili rátať svoje dni a získavať popritom životnú múdrosť srdca. Ďakujem Ti za celoživotné úsilie úprimného hľadania Pravdy aj v pracovnom, aj osobnom živote. 

Buď požehnaný muž aj naďalej!  

.iveta Radičová

Milý Štefan, patríš do skupinky mysliacich ľudí, u ktorých sa s pribúdajúcimi rokmi zväčšuje rozdiel medzi výkonnosťou tela a výkonnosťou mysle. V prospech mysle (je dosť príkladov, kde tu funguje naopak!). Je zrejmé, že nadupaná svalová hmota nie je v lineárnom vzťahu so schopnosťou myslieť a nerobí z človeka osobnosť hodnú spomienky. Želám Ti, aby Ťa telo nezrádzalo a aby myseľ naplno fungovala. Spokojne sa môžeš obzrieť späť, nič Ti nehrozí. Ale najmä neprestaň snívať, plánuj a smelo kráčaj ďalej.