predminulý rok aj v skorších mesiacoch toho minulého mi bolo ľahšie opakovať, že nad tunajšou demokraciou a slobodou si nemáme zúfať, že máme na čom stavať. Základy predsa boli položené napriek všetkému, čím sme za posledných vyše tridsať rokov museli prejsť, neslobodno na ne rezignovať ani ich cynicky znevažovať.
stratená cesta?
Dnes sa to hovorí ťažšie. Základy konštitúcie slobody sú nielen znevažované, ale zjavne sa systematicky demontujú. Nedá sa dosť dobre utiecť pred myšlienkou na to, že budeme musieť znova začínať v pravom slova „revolučne“ – zase od roku nula. Vnucuje sa predstava, že už nemáme na čom stavať. Zdá sa, že už nie je v čom pokračovať.
Naozaj? Tu treba zbystriť pozornosť. Takýto predpoklad sa totiž ľahko stane výhovorkou, pohodlným alibi, dôvodom na cynizmus a nevďačnosť. Rezignovať na verejný život, stiahnuť sa do súkromia, žiť podvojne ako súkromný cynik a verejný pokrytec – nepokúšal sa nás práve do tohto dostať aj niekdajší normalizačný režim? A nemalo to dlhodobé, dodnes nás dostihujúce následky všade tam, kde sa mu to podarilo? Je, samozrejme, ilúziou myslieť si, že tam, kde prídeme o možnosť verejného vyjadrenia, neutrpí a nebude ohrozené aj naše súkromie: „Kto sa nestará o politiku, o toho sa politika postará.“ Tým však nie je povedané všetko.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.