ako ste vnímali pád komunizmu, obrovské zmeny v strede a na východe Európy? V tom období ste na americkom ministerstve zahraničia viedli sekciu pre Československo...

Do diplomacie som nastúpil v roku 1985 po tom, čo som vyštudoval históriu so zameraním na strednú Európu. Okamžite ma poslali do Poľska, takže som bol očitým svedkom situácie priamo v teréne, a keď som sa v roku 1989 stal šéfom sekcie pre Československo na ministerstve zahraničia, už sme spolu s kolegami vedeli, že sa chystajú veľké zmeny. Ale nikto z nás netušil, ako to napokon dopadne – pamätám si, že v júni toho istého roku sme prežívali víťazoslávny pocit z prvých slobodných volieb v Poľsku aj smútok z tragédie na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. V tú jeseň som navštívil Prahu a tam vládla atmosféra, akoby všetci v očakávaní tajili dych. Potom prišiel 17. november, rýchle zmeny a tí disidenti, ktorých sme podporovali, sa náhle ocitli pri moci.

boli ste vo Washingtone na to všetko pripravení?

Ak mám byť úprimný, tak nie. Improvizovali sme. Vo Washingtone sme pripravovali prvú návštevu prezidenta Václava Havla, ktorá bola obrovsky úspešná – a bol to riadny adrenalín. Postupne sme nadobudli predstavu o tom, čo všetko ešte má Československo pred sebou: odchod sovietskych vojsk, reštrukturalizácia ekonomiky, ale aj narastajúce nezhody medzi niektorými českými a slovenskými lídrami. Ale bolo to vzrušujúce, povzbudivé, bol v tom ohromný optimizmus: ako povedal sám Havel, bolo to ako účinkovať vo filme, ktorý náhle zrýchlil. Nie všetko, v čo sme dúfali, sa uskutočnilo, ale musím povedať, že to boli úžasné dni.