v rozhovore sa dočítate aj:

• prečo v dvadsiatke neuposlúchol volanie ku kňazstvu
• aký je jeho najosobnejší zážitok s Bohom
• vďaka čomu dokáže žiť celibát
• prečo ho vzťah so ženou bytostne nenapĺňa

šesnásteho júna vás v štyridsiatichdvoch rokoch vysvätia za kňaza - diakona ako jedného z najstarších študentov bratislavskej Teologickej fakulty Univerzity Komenského. Spomínate si na moment svojho obrátenia? Aké myšlienky alebo pocity ste pri tom prežívali?

Zdá sa mi, že v mojom živote nenastalo obrátenie ako také, lebo ja som bol od mala vedený k viere, viac otcom ako mamou. Ale je jeden taký moment, kde sa ma Boh dotkol špeciálne a myslím si, že odvtedy som vieru začal vnímať trošku iným spôsobom. Bolo to po mojej birmovke v roku 1994. Išiel som domov z kostola a bol som už sám, pretože všetci odišli a ja som sa ešte kdesi zdržal. Zrazu som sa rozplakal. Vedel som, že je to následok toho, čo som pred chvíľou „dostal“ v kostole od Boha a myslím si, že tam sa to začalo celé lámať. Začal som na Boha hľadieť ináč. Z toho tradičného to prešlo do osobnej viery, do ktorej sa zrazu dostal život. Ale vždy som v tom vyrastal, no každý musí dostať ten „život do viery“ a odložiť tradičnosť, potom začne zrazu žiť akosi ináč.

čo nasledovalo po momente osobného obrátenia? 

Modlitba mi zrazu začala dávať zmysel a chodenie do kostola nabralo úplne iný rozmer. Nechodil som už z povinnosti, niečo ma tam ťahalo, zacítil som Boží dotyk. To je niečo, ako keď si uvedomíš, že si závislý na niečom vyššom a potrebuješ to. 

bol ten zážitok z detstva natoľko intenzívny, že vás už vtedy doviedol k rozhodnutiu stať sa kňazom? 

Nie, vtedy som mal iba pätnásť rokov. Prvý moment, kedy som nad tým začal vážnejšie rozmýšľať bol, keď som mal dvadsať rokov a boli sme v roku 2000 na Svetových dňoch mládeže v Ríme s Jánom Pavlom II. Tam som prežil nový silný zážitok viery a začal som si uvedomovať, že túžim dať Bohu celého seba a v úplnej oddanosti mu slúžiť v službe druhým.