v článku sa dočítate aj:

• ako chápe kresťanstvo (ne)spravodlivosť vojny,
• aké sú morálne medze vojenského konfliktu,
• čo si myslí o spoločnom držaní kríža Ukrajinkou a Ruskou pri krížovej ceste v Ríme na Veľký piatok,
• v čom je sekulárny pohľad na vojnu iný.

z histórie poznáme rôzne koncepty vojny – koncept spravodlivej vojny alebo svätej vojny z obdobia križiackych výprav. Pápež František opakovane hovorí, že dnes už žiadna vojna nemôže byť spravodlivá pre jej ničivé dopady na celú planétu. Môžeme teda ešte dnes hovoriť o niektorej vojne ako o spravodlivej alebo morálne čistej?

Môžeme povedať, že každá vojna je nespravodlivá, lebo v každej zomierajú nevinní ľudia. Hovoriť preto o koncepte spravodlivej vojny je taký oxymoron, ktorý neobstojí. Pri označení „spravodlivá vojna“ šlo historicky skôr o to, že náboženské alebo sekulárne vlády sa snažili dať vojne určité hranice, aby sa voja nezvrhla. Kresťanstvo zdedilo židovské sväté spisy, ktoré my nazývame Starým zákonom, ktoré opisujú určitý koncept vedenia spravodlivej vojny. Nový zákon to nemá. Tam Kristus síce neodsudzuje vojakov, ale stavia sa jasne proti akémukoľvek násiliu.

prví kresťania ani nechceli vstupovať do armády, neskôr sa to však zmenilo.

Prvých tristo rokov boli kresťania pacifisticky orientovaní. Zlom prichádza v roku 313 v Konštantínovskom mieri, kedy k týmto trom veciam, židovským svätým spisom a pacifistickej tradícii, prichádza aj klasická rímska filozofia Cicera, ktorá hovorí o určitom spravodlivom spôsobe vedenia vojny a dôvodom, ktoré môžu viesť k vojne. Cirkev sa vtedy ocitla v novej situácii, keď musela spracovať tieto podnety. Usiloval sa o to predovšetkým svätý Augustín, ktorý sa snažil viac-menej tieto tézy zapracovať do kresťanského myslenia. On bol ale tiež pacifista, no racionálne si uvedomoval, že vojne sa nedá vždy zabrániť. Z jeho myslenia potom veľa prevzal svätý Tomáš Akvinský.