v rozhovore sa dočítate aj:

• za čo ďakuje Oleg Slovákom
• kedy začal prvý krát vnímať reálnu hrozbu vojnového konfliktu
• prečo podľa neho už Ukrajina zvíťazila
• kde vidí na Slovensku proputinovské nálady

kde vás ako Ukrajinca žijúceho na Slovensku zastihol vojenský konflikt vo vašej vlasti? Čím si dnes vnútorne prechádzate?  

Dovolím si najskôr niečo odkázať všetkým Slovákom. Chcem sa hlboko pokloniť všetkým občanom Slovenska, ktorí nezostali ľahostajní, poďakovať za ich srdečnosť, ľudskosť, obetavosť a pomoc, ktorú bez nároku na odmenu poskytujú mojim krajanom, ktorých neodôvodnená, neospravedlniteľná vojnová agresia Ruska, strach o vlastný život a život ich detí vyhnali z milovanej Ukrajiny. Drahí Slováci, niet pochýb, že na malom Slovensku žijú veľkí ľudia s dobrým srdcom. Mám vás veľmi rád.

Zároveň však nemôžem nepovedať, že okrem ľudí v núdzi, ktorých je absolútna väčšina, sú aj takí, ktorí sa snažia využiť situáciu vo vlastný prospech. Vojna vynáša na povrch celý prierez spoločnosti. Ľudí dobrých aj zlých. Bohužiaľ je to tak. Preto sa veľmi spolieham na váš zdravý úsudok a pochopenie.

ako vnímate ako Ukrajinec súčasné Slovensko, jeho politiku a vývoj posledných tridsať rokov samostatnosti vo vzťahu k Ruskej federácii?  

Slovensko je multikultúrna krajina s vyvíjajúcou sa demokraciou, historicky tu žije veľa Ukrajincov. Aj keď po rozdelení Československa na Slovensku „zúrilo“ obdobie mečiarizmu, veril som, že krajina si nakoniec vyberie správnu proeurópsku integračnú cestu. 

Dobre si pamätám, ako z televíznej obrazovky vtedajší premiér Čarnogurský sníval o „ďalšej maličkej zlatej hviezdičke na zástave Európskej únie, ktorou sa malo stať Slovensko“. Veru, tak zneli jeho slová. Neviem, či si ešte niekto na to pamätá. O akej „hviezdičke“ teraz sníva pán expremiér z obrazoviek ruskej televízie, ako člen „Valdajského klubu“, keď tlieska prejavom Putina, pre mňa zostava záhadou.

vnímate na Slovensku silné proputinovské nálady?  

Som sklamaný, keď vidím v Bratislave davy proputinovských demonštrantov, ktorí mávajú ruskými trikolórami s vycapenými oranžovo-čiernymi pásikavými stužkami. Vtedy nevychádzam z údivu. Nechápem, čo majú Liptáci, alebo Trnavčania spoločné s nejakým Putinom? Premietajú sa mi vtedy v mysli zábery z Donecka, Luhanska, Slavianska, Horlovky a iných ukrajinských miest Donbasu z roku 2014. 

Tie isté tváre s pečaťou „školy života na čele“, ten istý populizmus, tá istá agresia. Aj jedna fotografia policajného vozidla pri vládnej budove s georgievskou stužkou na čelnom skle je vrchol. Ide z toho strach. 

odkiaľ presne pochádzate?

Keď sa ma pýtajú, odkiaľ som, často hovorím, že som prišiel z neexistujúcej krajiny do neexistujúcej krajiny: zo ZSSR do ČSSR. Logicky nasleduje podotázka: „A-a-a. Čiže si Rus?“, „Nie. Som Ukrajinec.“, „A nie je to jedno?“. „Nie... to nie je jedno.“ Teraz už celý svet vidí na vlastné oči, že to naozaj nie je jedno.

Boris Németh

Inak pochádzam zo zmiešanej rodiny. Otec je Ukrajinec, matka Ruska. Takéto zmiešané rodiny boli a aj sú na území bývalého ZSSR absolútne bežné. Preto časť mojej rodiny býva na Ukrajine a druhá v Rusku. Som rodák z Charkova. Je to druhé najväčšie mesto Ukrajiny, má skoro 1,5 milióna obyvateľov. Charkov je centrom vyspelého technologického priemyslu a vedy. Nachádza sa tam 142 výskumných ústavov a 45 vysokých škôl. Charkovská univerzita je jedinou na Ukrajine, kde študovali a pôsobili traja nositelia Nobelovej ceny: biológ Mečnikov, ekonóm Kuznets a fyzik Landau. 

V roku 1928 bol v Charkove založený Ukrajinský inštitút pre výskum v oblasti jadrovej fyziky a fyziky pevných látok, kde ako prví v ZSSR rozštiepili jadro atómu. Svetové prvenstvo im uniklo len o pár mesiacov. Práve v Charkove vznikol legendárny tank T-34. V oblasti architektúry je Charkov mestom konštruktivizmu, niektoré z budov v tomto štýle sú z obdobia vzniku najkrajších západných európskych miest a námestí.