keď sme si dohadovali termín tohto rozhovoru, povedali ste, že sa vám už o téme covidu a očkovania veľmi rozprávať nechce. Prečo?

Kvôli hejtom, ktoré dostávame. Na sociálnych sieťach, v emailoch či správach mi kadekto vypisuje, že som propagátor očkovania platený farmaceutickými firmami alebo že som nevzdelaný a rýchlokvasený profesor. Prípadne mladý teoretik bez klinických skúseností. Je to smutné a frustrujúce, keď človek vie, koľko času venuje nielen svojmu vzdelávaniu, ale najmä starostlivosti o pacientov.

v poslednom čase ste sa mediálne odmlčali, a napriek tomu podobné správy neustali?

Áno, väčšinu mediálnych výstupov už odmietam. Práve kvôli tomuto. Priania smrti sú po mediálnych výstupoch na dennom poriadku. Niečo také v situácii, keď máme len 42 percent zaočkovaných ľudí, naozaj nepotrebujem. Je však možné, že očkovanie sa rozbehne i pod vplyvom toho, že sa do nemocníc dostávajú i mladí nerizikoví ľudia. A či sa to niekomu páči alebo nie, sú to predovšetkým neočkovaní ľudia. Je absurdné čítať, že v nemocniciach máme na lôžkach figuríny, ktoré fotíme, keď vidím, čo sa deje aj v nemocnici, kde pracujem. Oddelenia sa postupne menia na covidové, a to trpíme nedostatkom sestier a celkovo personálu. Ľudia sú na pokraji fyzických síl a pľúcne ventilácie nemá kto obsluhovať. Tu sa vžil dojem, že ak sa kúpi dvetisíc ventilácií, bude všetko v poriadku. No na obsluhu pľúcnych ventilácií potrebujete personál, aký sa nedá zaškoliť za jeden mesiac. Každý tvrdí, že sme sa mali učiť obsluhovať ventilácie v lete, no v lete sme sa konečne mohli vrátiť k bielej medicíne a konečne sme sa starali o pacientov, o ktorých sa chceme starať. Robili sme diagnózy, ktorým sa predovšetkým venujeme. Človek sa nenaučí obsluhovať ventilátor za pár dní alebo týždňov. V súčasnej dobe sú anestéziológovia úzkoprofilový a luxusný prvok v každej nemocnici, ide o extrémne náročný odbor. Navyše jeden anestéziológ sa dokáže postarať o jedného – dvoch kriticky chorých pacientov.

nastal v Univerzitnej nemocnici v Martine po druhej vlne odlev personálu?

Niekoľko sestier a lekárov odišlo, nie je to však dramatický počet, aspoň podľa mojich vedomostí. Vidíme však prepracovanosť personálu, ktorý po službe nejde domov, ale ostáva v práci dlhšie. Sme limitovaní pri starostlivosti o pacientov s inými diagnózami a celkový chod nemocnice je výrazne obmedzený. Osobne napríklad poskytujem konzultácie ohľadne očkovania a popritom som trikrát do týždňa v ambulancii a mám na starosti i covidové imunologické konzíliá a chod oddelenia ako primár. A to už ani nehovorím o pedagogike, či už pregraduálnej alebo postgraduálnej.