aké to bolo v karanténe pre hudobníka, pre ktorého sú koncerty korením života? Nesvrbeli vás prsty? Čím ste si nahrádzali koncerty?
Žiaľbohu, neviem nič iné, než hrať. Až teraz som si uvedomil, koľko záujmov majú moji kolegovia. Jeden z nich napríklad opravuje historické hodiny. Ja nemám nič. Hudba je pre mňa všetko. Keby mi ju zobrali, tak by som mohol robiť maximálne pomocné práce alebo možno učiť. Hudba má tú výhodu, že dokáže existovať aj bez publika. Aj keď si ju človek hrá len pre seba, ten kontakt s ňou tam je. Hral som si doma na husliach pre vlastné potešenie, ako amatér (smiech).
všetci hudobníci, ktorí začínajú hrať na nejakom nástroji, najprv hrajú pre seba. Aké sú vaše hudobné začiatky?
Vyrastal som v Novej Dubnici, v prvom čisto socialistickom meste. Možno preto mi neprekáža, že bývam v Petržalke.
kde sa medzi panelmi vytvorila láska k hudbe?
Najväčší impulz prišiel z rodiny. Moja mama robila sekretárku na ľudovej škole umenia. Raz sme cestovali na výlet s učiteľmi do Prahy. Mal som tri roky a chcel som sa predviesť, tak som zaspieval známu pesničku Letkis a do toho si tlieskal. Jeden z učiteľov povedal, že som talentovaný. Nová Dubnica vznikla na zelenej lúke a bolo tam všetko, čo sme potrebovali. V päťdesiatych rokoch sa tam nasťahovali mladé rodiny, v meste pulzoval život. Spomínam si, že na škole pôsobila skvelá dychovka a mestom pochodovali mažoretky, ktoré sme poznali z amerických filmov. V šiestich rokoch ma mama dala na husle a od tých čias som nikdy nepochyboval o tom, že toto bola správna cesta.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.