v rozhovore sa dočítate:

• čomu sa profesne venuje a čo ju napĺňa,
• ako by zadefinovala kultúru,
• ktorý film bol jej srdcovka.

pred sprísnením opatrení si mala veľké plány. Okrem iného predstavenie či seminár Kabinetu audiovizuálnych divadelných umení (KADU). Čo z toho zostalo?

Pred sprísnením opatrení som ako väčšina hercov mala naplánované predstavenia do konca novembra a siedmy ročník seminára KADU – medzi divadlom a filmom, vo finálnych prípravách. Ako sa opatrenia sprísňovali, boli sme nútení seminár KADU na konci októbra zrušiť a presunúť na jar.  Bergmanovu Neveru sme v SND kvôli pandémii hrali až po ôsmich mesiacoch. Inscenáciu sme oprášili, úspešne sme ju zahrali 13. októbra pre 50 ľudí (ako bolo povolené) a uvidíme, kedy si to budeme môcť zopakovať.

už nech sme zase v normálnom režime. Ale k veci, ako tráviš koronový čas?

Snažím sa konštruktívne. Herectvo je pre mňa práca na sebe samej a to stále platí. Navyše si myslím, že ako herec či umelec na voľnej nohe máš stále čo robiť, nakoľko čo si, ako sa ľudovo povie, nespravíš, nemáš. Natáčania mi nezrušili, tak, našťastie, môžem dotočiť dva seriály, na ktorých som v posledných mesiacoch pracovala, ale nakrúcanie je trochu skomplikované neustálym testovaním štábu a účinkujúcich na covid-19. Okrem toho som začala opäť študovať na svojej Alma Mater ako doktorandka herectva, asistujem a učím sa od Táni Pauhofovej a Ľuboša Kostelného. V doktorandskom projekte sa venujem rozvíjaniu hereckej techniky Lee Strasberga pre divadlo a film – The Method, ktorá, verím, bude obohatením pre školu i poslucháčov. Okrem toho pripravujem podklady pre ďalšiu divadelnú hru, ktorú chceme s o. z. KADU vyprodukovať.

the Method je čo?

The Method je nadstavbou Stanislavského metódy, ktorú u nás herci študujú. Primárne ide o súbor psycho-fyzických cvičení pre hercov, ktoré nám pomáhajú pri tvorbe charakteru ako inšpiračný zdroj pre čo najkreatívnejšie stvárnenie a budujú flexibilitu herca po všetkých stránkach. 

Collavino photography

tvoje herecké cesty po škole boli také, no povedzme, neštandardné...

Po ukončení štúdia herectva na VŠMU som nedostala stále angažmán v divadle, čo malo za následok, že som o sebe a svojich hereckých kvalitách začala pochybovať. Nevedela som si predstaviť, ako budem fungovať na „voľnej nohe“. Na škole idete z jednej inscenácie do druhej. Ak popri škole začnete hrať aj profesionálne, čo bol aj môj prípad, ste v jednom kole. To vás dokáže úplne pohltiť. Výrazné zvoľnenie po škole a vlastná neistota spojená so statusom slobodného umelca so mnou psychicky zamávala. Nebola som pripravená na takúto alternatívu a s odstupom času môžem povedať, že na takúto možnosť nás nikto v škole nepripravoval. 

dostala si ale oveľa viac, nie?

Cítila som, že potrebujem niekde načerpať silu, inšpiráciu a prehĺbiť svoju hereckú techniku, pretože v kútiku duše som verila, že na to mám. Po niekoľkomesačnej skepse sa mi podarilo dostať sa aspoň nachvíľu sama k sebe a vysloviť pre mňa v tom čase „nezrealizovateľný sen“ – ísť študovať na jednu z naj hereckých škôl na svete – Lee Strasberg Theatre and Film Institute do  New Yorku. 

ako sa ti to podarilo?

Priznám sa, chcela som to vzdať, ale s podporou najbližšieho okolia a mesiacoch práce na zdokonalení svojej angličtiny a práce na textoch, ma po dvoch kolách prijímacích pohovorov z asi stovky prihlásených, prijali. Kurz som absolvovala v lete 2016 a následne v lete 2017, keď ma podporil aj Fond na podporu umenia. Túto skúsenosť považujem za jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote, pretože z neho čerpám dodnes.