v rozhovore sa dočítate: 

• aké boli začiatky hrania na slovenských diskotékach v 90. rokoch,
• prečo odišiel hrať do Londýna a aký je tam život,
• či sa stretáva v meste so slovanskými komunitami,
• či prijal identitu Londýnčana,
• ako vníma britskú generáciu mladých ľudí.

kde si začínal s hraním?

Aké žánre ťa zaujali na počiatku?Začal som niekedy v 90. rokoch v Poprade po diskotékach. Mám taký obrázok v mysli od detstva – Yo! MTV Raps, gramofón a fascinácia tým, čo sa dá s gramofónom tvoriť. To som mal trinásť. Prvýkrát som sa DJ gramofónu dotkol o tri roky neskôr. Žánrovo som nikdy nebol nejako zvlášť ovplyvnený, čo mi pravdepodobne pomohlo dosiahnuť to, čo robím dnes. V mojej kolekcii je asi všetko okrem death metalu a zlej komerčnej hudby. Ako DJ viem zahrať intelektuálny experimentálny ambient set (moja špecialita), urobiť jazzový alebo discobarový soundtrack alebo upotiť plný techno klub.

aké to bolo v tých bájnych deväťdesiatych?

Milé, ale aj zložité, keďže my sme nemali históriu klubového života. Všetko sme sa učili za pochodu. A prvý špecializovaný DJ obchod bol v Bratislave otvorený snáď až v roku 2004 či 2005. No som presvedčený, že práve nedostatok histórie vytvoril emócie, aké v zahraničí prežívali hádam len „otcovia zakladatelia scény“.

skús ako DJ zhodnotiť, čo ti dalo Slovensko a čo zahraničie. Keby si mal porovnávať scénu, prostredie, prajnosť okolia, čo by si povedal?

Ďakujem Slovensku za to, ako vnímam hudbu a že beriem svoju prácu ako poslanie. Týmto by som sa chcel poďakovať Radovi Tomekovi (Nu spirit) a Luborovi Priehradníkovi alias Umelcovi. Bez nich by som asi nebol tým, čím som. Slovensko je príliš malý trh. To znamená, že okrajové žánre to nemajú jednoduché. Proste nie je dosť zákazníkov. Na Slovensku čokoľvek „iné“ je rýchlo tŕňom v oku. Ak sa tvoje správanie vymyká zo štandardu, stávaš sa problémom. Ak si uvedomíš, že máš talent na okrajový žáner, je ťažké uživiť sa. A v rokoch 2000 - 2006 to bola utópia. Mám pocit, že situácia je momentálne lepšia.

v čom je náš problém?

Naším problémom je závisť a márnivosť a nedostatok skúseností so zodpovednosťou. 40 rokov bolo čokoľvek kreatívnejšie a slobodnejšie úplne potlačené do najtemnejších kútov a všetko patrilo „nikomu“. Ešte nám chvíľku potrvá, kým sa toho zbavíme. Napriek tomu milujem Slovensko a Slovákov a vždy to bude pre mňa domov. A raz sa snáď aj vrátim.