teraz 30. júna budete mať narodeniny. Oslavujete?
Veľmi nie. Rýchlo to beží. Ten dátum si pamätám. Bol to koniec školského roka. Vždy som dostal dva mesiace prázdnin.
čím žijete dnes? Sú to prázdniny či makačka?
Môj život je, našťastie, oveľa pestrejší ako len prázdniny alebo makačka. Prijímam nové výzvy, skúšam nové veci. Tie výzvy sa týkajú aj vzťahov. Prázdniny majú tí, čo si ich zaslúžia.
týka sa to aj písania?
Pozorujem život a vzťahy v spoločnosti, v ktorej žijem. Skúšať hľadať spôsob, ako si veci ozrejmiť a uchopiť ich a ako vnímajúci človek zaradiť to do môjho vnímania sveta. Písanie je dobré na to, aby som sa nezbláznil. Moja poetika je vnútorný pohyb. A chodím aj na bicykli. Len musím nafúkať gumy a vyraziť k jazeru či do lesa.
ako ste prežili koronu?
Doma v Dúbravke. Párkrát som bol v meste, no viac v lesoch v okolí Dúbravky. Bol som v dobrovoľnej izolácii, ale to básnikovi len prospieva. Nakoniec som sa dopracoval aj k rúšku.
vnímali ste, čo to urobilo so spoločnosťou?
Ocitli sme sa v úplne neznámej situácii. Zrazu sme všetci boli anonymní ohrozovatelia aj ohrozovaní od iných. To musel vnímať každý. Každý musel zaujať postoj. Nikto to nemohol ignorovať. Dostali sme do rúk zodpovednosť, že to môžeme eliminovať alebo, naopak, šíriť. Vnímal som aj ten silný pocit strachu. Je to globálna skúsenosť pre ľudí, ktorí nezažili vojnu či inú katastrofu.
„Svet nebude iný, kým ľudia zostanú rovnakí. Aj po roku 1989 svet bol iný, ale mentalita zostala, aj základné reakcie zostali.“
výsledok?
Prehodnotilo to zmysel zápasov, ktoré denne zvádzame. Koľkí chceli roky zmeniť zabehnutý stereotyp, ale nedalo sa. Konzum, viac práce, viac peňazí, viac predmetov. Teraz sa zastavili a konfrontovali sa sami so sebou. Človek sa pýtal: „Kto som? Čo je dôležité?“ Ľudia začali byť aj nervózni. Museli žiť tesnejšie pri sebe. Obnažilo nás to. Každý zlomový moment ťa vyzlečie „do trenírok“.
zaujímavý je fenomén konšpiračných teórií. Ľudia, ktorí nevedia nič, majú odpoveď na všetko. Ako to čítate?
To sú ľudia, ktorí majú fantáziu, ale nepoznajú svet. Uverili, že to niekto narafičil. Tú prázdnotu, ktorú v sebe majú, museli niečím vyplniť. Ale bol tu aj iný fenomén, predstava, že sa svet zásadne zmení.
to vnímate ako?
Krátko pred koronou moja dobrá priateľka Jana Beňová dokončila knihu, sondu do súčasnej Bratislavy. Zrazu jej tá práca pripadala ako neaktuálna. Bol predpoklad, že Bratislava po korone už nebude tým, čím bývala. Ukazovalo sa, že svet bude iný.
no nie je. Snívať o inom, lepšom svete je akási naša mantra.
Svet nebude iný, kým ľudia zostanú rovnakí. Aj po roku 1989 svet bol iný, ale mentalita zostala, aj základné reakcie zostali. Udiala sa zmena, ale nie vnútorná premena. Starého človeka sme iba dosadili do nových reálií. Ak sa má niečo zmeniť, musí to byť premena jednotlivca. Keď sa prejavia premenení jednotlivci, dokáže sa premeniť spoločnosť.
Nakoniec to vidíme aj teraz. Už sa nehovorí o novom svete, ale o tom, ako vhupnúť do starých koľají. Prvé, čo si ľudia najľahšie zrátajú, sú hmotné straty. Ale to nie je otvorený koniec, ale otvorený začiatok.
dozvedeli sme sa niečo o sebe?
Trochu sme spoznali seba. Narušil sa stereotyp, to je vždy dobré. Stereotyp je prekliatie, je to výsledok spoločenského nastavenia. Sú to zautomatizované reakcie, ktoré sa vydávajú za tradíciu. Lenže tradícia má korene v niečom, čo skutočne bolo. Stereotyp znamená vrátiť sa k osvedčeným trikom, a to aj v zložitých situáciách. Zo stereotypov sa treba vymaniť. Treba precitnúť. Nehovorím, že všetci, ale aspoň niektorí.
niekto to nazýva poddanskou mentalitou...
Nazval by som to slovenskou podobou zenbudhizmu. Slováci prežijú všetko.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.