základným sľubom novej vlády bolo to, že nastolí na Slovensku spravodlivosť. Našli ste po nástupe do funkcie našu justíciu v rozvrate?
Počas bývalej vlády som pôsobila ako štátna tajomníčka a stav justície mi preto nebol neznámy. Ja aj celá krajina sme však konfrontovaní so správami z Kočnerovej Threemy a ich obsah bol šokujúci aj pre mňa. Po nástupe do funkcie som teda čelila otázkam, ako si poradiť s medializovanými kauzami a či opatrenia, ktoré som predtým vnímala ako nevyhnutné na očistenie justície, sú dostatočné. Musela som zvážiť, ktorým opatreniam dám vyššiu prioritu, ktoré treba prijať skôr a ktoré síce sú dôležité, ale nebudem ich riešiť v prvom kroku.
boli ste štátnou tajomníčkou v rokoch 2010 až 2012 aj v rokoch 2016 až 2018. Asi by ste nemali byť prekvapená tým, čo ukázali naplno správy z Kočnerovej Threemy.
Bola som len štátna tajomníčka, nebola som riaditeľ Slovenskej informačnej služby, niektoré informácie som jednoducho nemala. Ani o Monike Jankovskej som nevedela to, čo viem dnes, napriek tomu, že spolu so mnou bola štátnou tajomníčkou. Pýtali sa ma, aký som mala ku nej ako ku kolegyni vzťah – ja som ju však nepovažovala ani za kolegyňu, lebo som s ňou nijako nespolupracovala. Napriek tomu mi intuícia hovorila, že táto osoba je pre justíciu závadová a podobne to vnímala aj ministerka Lucia Žitňanská, ktorá hrozila demisiou, ak by bola Jankovská nominovaná do Súdnej rady. Intuíciu som mala, ale nevedela som, že to je až v takomto stave.
monika Jankovská bola štátnou tajomníčkou v čase, keď sa už diali trestné činy, o ktorých teraz vieme. Existovali silné tlaky na to, aby sa Jankovská dostala do Súdnej rady aj na Ústavný súd. Čo táto realita hovorí o vláde Smeru, SNS a Mostu?
Vzhľadom na to, že Jankovská bola nominantkou Smeru, mi je ťažko uveriť, že o prepojeniach, ktoré Jankovská mala a o potenciálnom prospechu, ktorý by z tých prepojení plynul, by v Smere nevedeli.
nie je to tak, že Smer ju nominoval práve pre jej prepojenia?
Presne tak. Táto odpoveď sa javí ako logická.
dosluhujúci generálny prokurátor Jaromír Čižnár nominoval na ústavného sudcu Juraja Sopoligu, ktorý bol verným spojencom Štefana Harabina a stále je predseda Združenia sudcov Slovenska. Predsedníčka Súdnej rady Lenka Praženková nominovala na ústavnú sudkyňu práve Moniku Jankovskú. Dalo sa vôbec to, čo tu fungovalo, nazvať súdnictvom?
Myslím si, že teraz je dôležité nastaviť súdnictvu zrkadlo. Preto som pokladala za dôležité, aby polovicu Súdnej rady tvorili nesudcovia, práve tí by to dokázali. Je dôležité povedať veci, ktoré verejnosť vníma a vníma ich kriticky. Nemôžeme len robiť systémové zmeny, musíme ich robiť tak, aby boli uveriteľné.
„To, že justíciu v Súdnej rade reprezentujú tí, ktorí mali problém s pozastavením výkonu funkcie Moniky Jankovskej, svedčí o tom, že nevnímajú vážnosť situácie.“
ľudia v najpodstatnejších funkciách v štáte nominovali na Ústavný súd toxické osoby. To, že takých ľudí nominovali, hovorí niečo o nich samotných. Čo to o nich hovorí?
Ak nominujete toxickú osobu, znamená to, že nejakú toxicitu máte aj v sebe samom. Ja tvrdím, že potrebujeme reformy, ale musíme aj dosadiť na kľúčové pozície morálne a odborne zdatných ľudí. Až potom môžeme očakávať, že aj ďalšie pozície, ktoré závisia od ich rozhodnutí, budú obsadené správne.
exprezident Kiska povedal, že žijeme v mafiánskom štáte. Myslel tým to, že v dôležitých funkciách sú ľudia, ktorí si „prihrávajú“ kšefty a zakrývajú to tým, že na sudcovské či prokurátorské miesta nominujú svojich ľudí. To, čo sa teraz odhaľuje, tomuto tvrdeniu úplne nasvedčuje. Tí ľudia sú však stále vo funkciách. Predsedníčkou Súdnej rady je stále pani Praženková, ktorá nominovala na Ústavný súd Moniku Jankovskú – a tá je teraz vo väzbe. Keby som bol sudcom, tak by mi prekážalo, že šéfka Súdnej rady vôbec nominuje niekoho takého. Prečo tých vyše tisíc sudcov mlčí? Prečo stovky sudcov neprotestujú?
Je to dobrá otázka, ktorá sa však netýka len sudcov, ale celej spoločnosti. Aj pri veľkých celospoločenských protestoch sú dôležití jednotlivci, ktorí sa postavia, vysvetlia, čo im prekáža a pritiahnu masy. Je časť sudcov, ktorí urobili nejaké vyhlásenia, výzvy a kroky. Bola to však vždy malá skupinka, ktorú vždy odsúvali nabok. Určite to súviselo s obdobím „harabinizácie“ súdnictva. Nositelia reformných zmien z Dzurindových vlád boli potom disciplinárne stíhaní, a to takým spôsobom, že si to veľmi odtrpeli. Ostatní sudcovia si podľa mňa toto dianie pamätajú, boja sa a vyčkávajú, kam sa teraz veci posunú. Myslím si, že veľká časť ľudí v justícii je spokojná, ak je predseda súdu či minister spravodlivosti korektný a prináša rozumné pravidlá. Zaiste by bolo lepšie, keby väčšia časť justície dokázala v situáciách ako je táto vyjadriť svoju kritiku. Ale už len to, že dnes justíciu v Súdnej rade reprezentujú ľudia, ktorí mali problém s pozastavením výkonu funkcie Moniky Jankovskej, svedčí o tom, že nevnímajú vážnosť situácie a nevedia vyvodiť zodpovednosť ani voči svojej kolegyni, ktorá ich všetkých dehonestovala.
často sa hovorí, a asi je to čiastočne aj pravdivé, že veľká časť sudcov vyčkáva a keď je nad nimi dobrý predseda súdu či kvalitne obsadená Súdna rada, tak sú vlastne radi a konajú správne. To je však príliš nízke kritérium na sudcov. Sudcovia predsa aj historicky vznikli ako vážené osoby, ktoré požívajú dôveru spoločenstva, a preto je im daná zodpovednosť. Keď hovoríte, že väčšina z nich vyčkáva, chce sa mi povedať, že v tom prípade sa ani nemali stať sudcami.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.