Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jedlo mi dajú k dverám a zaklopú. Ani po 4 dňoch ma neotestovali, hovorí študentka v karanténe

.matúš Dávid .rozhovory

V Záhrebe, kde študovala na programe Erasmus+, si ušila rúško z pančúch. Na Slovensko sa dostala s pomocou ambasády, pár dní pred zemetrasením. 21-ročná Kristína zo Zvolena skončila v karanténe v bratislavskej Dúbravke. Nikto jej nevie povedať, dokedy bude v izolácii.

Jedlo mi dajú k dverám a zaklopú. Ani po 4 dňoch ma neotestovali, hovorí študentka v karanténe Archív Kristíny Hazlingerovej 21-ročná študentka zo Zvolena Kristína (vpravo) sa pred odchodom domov ľúči s kamarátkami a spolužiačkami Dominikou z Poľska a Luísou z Brazílie. Rúško má aj ďalšia Kristína zo Slovenska.

v rozhovore so slovenskou študentkou Kristínou Hazlingerovou sa dočítate:

  • ako zložito prišla z Chorvátska na Slovensko,
  • prečo skončila v karanténe v Dúbravke,
  • ako sa o nich starajú v izolácii,
  • či sa vráti na Erasmus+ do Záhrebu,
  • prečo asi bude musieť vrátiť peniaze na štúdium.

kde sa práve teraz nachádzate?

Som v karanténe v Centre účelových zariadení – stredisko Inštitút pre verejnú správu v bratislavskej Dúbravke. Je to jedno zo zariadení ministerstva vnútra.

prečo ste sa tam ocitli?

Bola som v Záhrebe na výmennom študijnom pobyte v rámci Erasmus+ mobility. Vďaka slovenskej ambasáde v Chorvátsku, ktorá zorganizovala repatriáciu slovenských občanov, som sa koncom minulého týždňa dostala späť na Slovensko.

V Záhrebe sme boli viacerí študenti zo Slovenska. Celý minulý týždeň sme pravidelne sledovali, čo sa deje u nás doma. Chorváti totiž v rámci preventívnych opatrení nerobili takmer nič a začali sme sa obávať, ako sa to celé vyvinie. 

Zrazu nám zrušili prezenčnú formu výučby, prestali sme chodiť do školy a ostali sme „uväznení“ na internátnych izbách. To pre nás nemalo žiadny význam, a tak sme sa rozhodli odísť domov. Všetky autobusové či iné spojenia však boli zrušené, a tak sme sa obrátili na naše veľvyslanectvo.

ako reagovali?

Konzulka v Záhrebe Linda Karašová začala okamžite vybavovať dopravu a do dvoch dní sa jej to spolu s jej kolegami aj podarilo.

ako vyzerala cesta na Slovensko?

Vyrazili sme štvrtok, 19. marca ráno. Ešte Záhrebe sa k nám pripojili aj ľudia z Dubrovníka. Mikrobusom sme sa presunuli na hranice so Slovinskom. Išla s nami aj pani konzulka, no nemohla ísť ďalej, inak by skončila v karanténe.

My sme vystúpili z auta, pešo sme aj s kuframi kráčali popri diaľnici asi pol kilometra a prekročili sme chorvátsko-slovinské hranice.

Slovenské študentky, obe Kristíny, počas cesty domov zo Záhrebu, ktorú im zabezpečila slovenská ambasáda v Chorvátsku.Archív Kristíny HazlingerovejSlovenské študentky, obe Kristíny, počas cesty domov zo Záhrebu, ktorú im zabezpečila slovenská ambasáda v Chorvátsku.

čo nasledovalo?

Nastúpili sme do ďalšieho autobusu so slovenským šoférom, ktorý nás odviezol do Ľubľany. Tam sme niekoľko hodín čakali, pretože šofér potreboval povinnú prestávku.

Pripojili sa k nám ďalší Slováci zo Slovinska, vrátane študentov, a potom sme pokračovali do Mariboru a odtiaľ už priamo na Slovensko. V Bratislave sme vystúpili v piatok ráno o šiestej.

koľko vás bolo v autobuse a chránili ste sa rúškami?

Cestovalo nás približne 25, a tak sme sa snažili sedieť po samom. Rúško alebo inú ochranu úst a nosa mal azda každý. My sme dostali rúška priamo od konzulky v Záhrebe a ľudia, ktorí nastúpili v Slovinsku, mali cez tvár šály alebo šatky. Nové rúška sme dostali aj keď sme vystúpili v Bratislave.

„Povedali nám, že nás otestujú do 5 dní, a potom budeme čakať ešte ďalšie 3 dni na výsledky.“

čo nasledovalo, keď ste v piatok skoro ráno vystúpili v Bratislave?

Spočiatku som ani nevedela, kde sme. Predtým sme totiž všetci podpisovali papier, že ideme dobrovoľne do karantény v Gabčíkove. Zrazu sme sa však ocitli v Dúbravke, čo mi povedali niektorí moji spolužiaci, ktorí poznajú Bratislavu.

Nejaká pani nám začala rozprávať inštrukcie ešte predtým, ako všetci prešli z autobusu k vchodu do budovy, a tak som úplne všetko nepočula. Rozdelili nás do izieb po dvoch alebo po troch. Máme čakať na testy, aby sa zistilo, či náhodou nie sme nakazení koronavírusom.

Povedali nám, že by nás mali otestovať do 4 až 5 dní, a potom vraj budeme čakať ešte ďalšie tri dni na výsledky. Vypísali sme aj vstupné dokumenty, kde sme napríklad uviedli, či máme teplotu a poskytli sme o sebe základné údaje.

Takto vyzerá izba v Centre účelových zariadení – stredisko Inštitút pre verejnú správu v bratislavskej Dúbravke, kde je v karanténe aj 21-ročná Kristína zo Zvolena.Archív Kristíny HazlingerovejTakto vyzerá izba v Centre účelových zariadení – stredisko Inštitút pre verejnú správu v bratislavskej Dúbravke, kde je v karanténe aj 21-ročná Kristína zo Zvolena.

čo vám ešte nariadili?

Okamžite nás poslali na izby a povedali nám, že nemôžeme vychádzať a jedlo budeme dostávať trikrát do dňa. Za dopravu ani ubytovanie vraj nemusíme platiť, ale za jedlo pre zmenu áno, ale ešte nevieme, ako presne.

Zatiaľ som nič neplatila ani mi nikto nič oficiálne neoznámil. To, čo vám teraz hovorím, som sa dozvedela len od ostatných, ktorí sú tu so mnou v karanténe. Som na izbe so spolužiačkou, s ktorou sme boli spolu aj na štúdiách v Záhrebe.

od piatka rána už uplynulo niekoľko dní. Komunikujú s vami zodpovední? Máte dostatok informácií?

Jedlo nám nosia tak, že ho dajú pred dvere, zaklopú, odídu a my si ho až potom môžeme vziať. Vtedy do žiadneho kontaktu s personálom neprichádzame.

Prišiel nám aj oznam od dobrovoľných hasičov z bratislavského Starého Mesta, v ktorom sa píše, že by nám chceli spríjemniť pobyt a ak by sme mali chuť na kávu alebo čaj, máme vyložiť papierik pred dvere a oni nám to prinesú. Je to od nich veľmi milé.

Odkaz od dobrovoľných hasičov z bratislavského Starého Mesta pre ľudí, ktorí musia byť izolovaní v karanténe v Dúbravke.Archív Kristíny HazlingerovejOdkaz od dobrovoľných hasičov z bratislavského Starého Mesta pre ľudí, ktorí musia byť izolovaní v karanténe v Dúbravke.

ako to vyzerá na vašej izbe?

Je tu, samozrejme, neporiadok (smiech). Na izbe, kde som ja, sú tri postele a sme tu len dve dievčatá. Máme stolíky, skriňu a vlastnú kúpeľňu so sprchou.

Vyzerá to ako na internáte, staršom, no nie zničenom. Je to v dobrom stave. Dostali sme aj čisté uteráky a posteľnú bielizeň.

čo bude teraz nasledovať?

Očakávame, že nás v najbližších dňoch otestujú. Nevieme však, ako to bude prebiehať. Podpisovali sme už napríklad súhlas s odberom biologickej vzorky. To je všetko, čo zatiaľ vieme ohľadom testovania. Povedali nám, že sa nám ozvú na mobil, keď sa to bude blížiť. Nikto nevie, kedy to bude.

Ak bude vzorka negatívna, môžeme vraj na dva týždne odísť do domácej karantény. Nevieme však, čo bude nasledovať, ak sa ukáže, že niekto z nás je nakazený. Okrem toho sme už volali aj našim všeobecným lekárom a oznámili sme im, kde sa nachádzame.

máte 21 rokov a ste vysokoškoláčka. Ako reagujú vaši rodičia?

Myslím si, že majú obavy, ale zároveň sú radi, že som na Slovensku, teda o krok bližšie domov. Keď som ešte bola v Záhrebe, mali o mňa veľký strach. Najmä preto, že Chorváti na všetky opatrenia kašľali a okrem nás tam takmer nikto nenosil rúška.

môžu sa s vami vaši blízki nejakým spôsobom spojiť?

Môžeme si zatelefonovať alebo sem môžu prísť a niečo mi nechať dole na vrátnici, odkiaľ mi to prinesú pred dvere tak, ako to robia s jedlom. Sestra, ktorá žije v Bratislave, mi už priniesla ovocie a sladkosti.

Na vrátnici vraj stoja policajti a vojaci, nikto jej však nevedel povedať nič viac o mojej situácii. Informácií nemáme dostatok, musíme sa ich pracne domáhať.

Dobrovoľní hasiči nosia ľuďom na izby raňajky, obedy aj večere. Zabalené jedlo vždy položia pred dvere, zaklopú a odídu.Archív Kristíny Hazlingerovej/KOLÁŽ .TÝŽDEŇDobrovoľní hasiči nosia ľuďom na izby raňajky, obedy aj večere. Zabalené jedlo vždy položia pred dvere, zaklopú a odídu.

vráťme sa ešte na chvíľu k vášmu pobytu v Chorvátsku. Cez víkend zasiahlo Záhreb zemetrasenie a vy ste odtiaľ odišli tri dni predtým. Aké máte pocity, keď nad tým premýšľate?

Keď sme odchádzali, chvíľu sme aj uvažovali nad tým, či je to správne rozhodnutie a či náhodou nereagujeme unáhlene. Predsa len, odchádzali sme zo štúdia v zahraničí prakticky nadobro domov.

Keď došlo k zemetraseniu, to sme už boli na Slovensku, tak sme povedali, že sme urobili dobre. Lenže, ostali tam naši spolužiaci a kamaráti.

sú v poriadku? A zasiahlo zemetrasenie aj miesta, kde ste sa ako študentka pohybovali?

Áno, otrasy poničili budovu fakulty a už nie je bezpečné sa v nej pohybovať. Poničené sú aj nedávno zrekonštruované internáty, kde popadal nábytok a popraskali steny.

Podľa toho, čo sledujem na sociálnych sieťach, viem, že niektorých mojich kamarátov presunuli na iný internát a v tomto pôvodnom internáte, kde sme bývali, budú dočasne ubytovaní Chorváti, ktorí prišli pri zemetrasení o svoje domovy.

Archív Kristíny Hazlingerovej
Nedávne zemetrasenie v Chorvátsku poničilo aj internát v Záhrebe, na ktorom niekoľko týždňov bývala Slovenska Kristína.

ako sa počas pandémie ochorenia COVID-19 správali Chorváti?

Absolútne nezodpovedne. Nikto nenosil rúška, v obchode som videla len jedného staršieho pána s rúškom. Pár dní predtým, ako sme odišli, bolo v Záhrebe krásne počasie.

Všetci boli vonku, pri jazere, deti sa hrali v skupinách a ľudia bicyklovali. Až neskôr, keď nám zatvorili školu, bolo v uliciach badať menej ľudí, ale určite sa to so Slovenskom nedá porovnať.

ako ste sa chránili?

Spočiatku sme s kamarátkou nosili šály, a potom som si ušila rúško z pančušiek. Všetky originálne rúška boli absolútne vypredané, navštívila som hádam päť lekární v Záhrebe, ale nikde ich nemali.

Pritom ich Chorváti vôbec nenosili, tak neviem, kde ich teda mali. Antibakteriálne gély boli taktiež vypredané. Vonku sme chodili minimálne a zdržiavali sme sa najmä na internátnych izbách.

Študentka európskych štúdií na FSEV UK v Bratislave Kristína počas výmenného pobytu Erasmus+ v chorvátskej metropole Záhreb.Archív Kristíny HazlingerovejŠtudentka európskych štúdií na FSEV UK v Bratislave Kristína počas výmenného pobytu Erasmus+ v chorvátskej metropole Záhreb.

vrátite sa ešte do Záhrebu na štúdium?

Určite nie, nadobro sme sa vysťahovali z internátov a umožnili nám dokončiť program Erasmus+ cez internet, teda online. Komunikujeme aj s našou koordinátorkou pre zahraničnú mobilitu z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Okrem iného nám povedala, že bez ohľadu na Erasmus+ môžeme pokračovať v štúdii s našimi spolužiakmi, ale ja chcem dokončiť aj „chorvátske“ štúdium. Problém však nastal v tom, že pravdepodobne budeme musíme vrátiť grant určený na štúdium v zahraničí. A to napriek tomu, že idem pokračovať v štúdiu online.

vy ste teda dostali peniaze na štúdium a život v zahraničí, predpokladám, že to bolo niekoľko stoviek eur, a teraz ich budete musieť vrátiť?

Áno, pritom máme informácie, že Francúzi či Holanďania to vracať nemusia. Ja som už pomerne veľa z tých peňazí minula, napríklad na električenku a ubytovanie v Záhrebe, ako aj na nákup základných potrieb. Na začiatku výmenného programu sú vždy tie investície najväčšie a tieto peniaze mi už nikto nevráti.

Teraz odo mňa chcú, aby som tie peniaze vrátila. Niektorí študenti si dokonca budú musieť vziať pôžičky, pretože to už nemajú z čoho zaplatiť. Ide o niekoľko stoviek eur. Budeme chcieť túto situáciu ešte riešiť s našou univerzitou a zvažujeme ďalšie kroky.

Všetky články a rozhovory o koronavíruse sú na stránke .týždňa z dôvodu verejného záujmu odomknuté. Snažíme sa tak prispieť k lepšej informovanosti a šíreniu overených správ. Podporiť nás môžete kúpou predplatného. Ďakujeme!

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite