spolu s ďalšími expertmi a politikmi ste za okrúhlym stolom diskutovali o ekonomickej podstate veľkých plánov hnutia Borisa Kollára Sme rodina, ktorý sa snažil presvedčiť budúcich koaličných partnerov o tom, že jeho program sa dá aj reálne splniť. Ako by ste opísali priebeh a výsledok tohto stretnutia?
Dovoľte mi najskôr celú vec zasadiť do širšieho rámca. V Európskej únii, ale aj mimo nej prebieha minimálne desať rokov intenzívna diskusia o tom, ako by štáty mali financovať verejnú infraštruktúru ako železnice či diaľnice. Problém spočíva v tom, že verejná infraštruktúra potrebuje veľké investície a zdá sa, že peniaze zo štátnych rozpočtov na to jednoducho nestačia.
Navyše treba brať do úvahy aj snahu EÚ o znižovanie zadlženosti jednotlivých štátov kontrolou ich rozpočtov. To je však už politické rozhodnutie, štáty sa občas môžu rozhodnúť zvyšovať svoje dlhy, ak sa im ekonomicky dobre darí. Alebo v dobrých časoch budú šetriť a keď sa im prestane dariť, začnú ušetrené peniaze investovať. Voláme to Keynesova ekonomická teória, anticyklická politika investovania. Podľa môjho politického názoru je to správny spôsob správania sa štátu pri investíciách do verejnej infraštruktúry. V EÚ sme zaviedli systém dlhovej brzdy, ktorý stojí hlavne na dvoch princípoch. Po prvé, verejný dlh nesmie prekročiť hranicu šesťdesiatich percent hrubého domáceho produktu. Stanovili sme tiež percentuálnu hranicu dlhu na obdobie každého roka. Tieto pravidlá platia v celej Európskej únii.
na ich dodržiavanie dohliada Európska komisia či Eurostat...
Presne tak. Kontrola týchto pravidiel však závisí aj od správania jednotlivých krajín. Napríklad by sa nemali správať tak nepoctivo ako v minulosti Grécko, ktoré EÚ klamalo nepravdivými štatistikami. Práve na to tu máme Eurostat, ktorý každoročne kontroluje štatistiky, čísla, finančné správanie krajín. Druhá súčasť poctivého správania krajín spočíva vo férovom priznávaní toho, čo naozaj patrí do verejného dlhu. Ak si ako súkromná osoba požičiam peniaze, avšak tento titul nazvem iným absurdným názvom, nič to nemení na skutočnosti, že to stále je dlh. Dlh však stále zostáva dlhom, aj keď sa mu dá vymyslieť veľa hlúpych pomenovaní. Rovnako to platí aj pre štátne podniky, ale tieto „kreatívne“ triky by som neodporúčal.
takže Únia môže za porušenie pravidiel jednotlivé krajiny sankcionovať, a preto sa štáty niekedy snažia nájsť spôsob, ako tieto pravidlá obísť?
Áno. Niekedy právnici a politici radi hľadajú nové spôsoby a triky ako pravidlá formálne neporušiť a zároveň dlhy zvýšiť. Väčšina týchto trikov, zavádzaní a klamstiev vôbec nie je inovatívna a nová a v minulosti boli už viackrát použité, ale experti povedia, že tieto nápady neboli v drvivej väčšine úspešné. Niektoré z týchto priehľadných trikov chce použiť pán Štefan Holý (autor ekonomického programu Sme rodina, pozn. redakcie) pri svojich plánoch s vašimi železnicami.
„Ak za niečo platia daňoví poplatníci priamo alebo nepriamo, tak táto entita musí byť kontrolovaná štátom a verejnosťou.“
Samozrejme, existujú riešenia, ktoré sú transparentné, každý o nich vie a pozná ich. To je fér. Právny systém ESA2010 definuje v určitej štrukturálnej podobe, že existujú dlhy, ktoré sa nemusia zaratúvať do celkového dlhu krajiny, ale len za istých okolností. Majú na to tzv. trhové testy (market tests). Keď sa štát nespráva ako štát, ale ako iná právna entita, a ak táto entita nie je kontrolovaná štátom a navyše ak táto entita produkuje viac ako 50 percent svojho príjmu trhovými cenami, tak v tomto špeciálnom prípade nezapočítavame dlh tejto entity do celkového verejného dlhu.
koľko takýchto prípadov existuje v EÚ?
Niekoľko, ale čím viac pôjdeme do politických rozhodnutí, ktoré sú veľmi drahé, tak riskujeme obrovské politické straty. Dôvodom je, že v takýchto prípadoch ideme proti transparentnosti. Delegujeme politickú moc od politikov na členov predstavenstva nejakej spoločnosti. Zveličene povedané, ak sa členovia predstavenstva spoločnosti rozhodnú, že postavia osemprúdovú diaľnicu medzi Pezinkom a Bratislavou, tak to urobiť môžu, pretože nie sú štátnou entitou. Môžu to urobiť aj napriek tomu, že by to bol totálny ekonomický nonsens. Všetci rozumejú tomu, že ak sú dodržané kritériá, ktoré som spomínal, tak EÚ akceptuje existenciu právnej entity, ktorá síce má dlhy, ale jej dlhy sa nezapočítavajú do celkového dlhu štátu. Podľa môjho názoru spomenutý príklad by bol zlým politickým rozhodnutím.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.