do volieb ostáva menej než týždeň. Ako to dopadne?
Dopadne to dobre. Do parlamentu sa dostane SaS aj KDH. Teraz poviem tú najoptimistickejšiu verziu. Tá je taká, že sa podľa nej pod tlakom zodpovednosti Matovič stane štátnikom a napriek všetkým útokom na nich budú najspoľahlivejšími partnermi strany Za ľudí a Spolu. Nevidím to zle, určite sa dohodneme. Bude skvelé, ak sa nebudeme musieť „za každú cenu“ dohodnúť aj s Kollárom a s jeho mozgovým trustom Krajniakom, lebo tí za tie štyri roky predsa len predviedli všeličo.
čo je lepšia alternatíva, mať bez Kollára 78 mandátov, alebo s Kollárom možno až ústavnú väčšinu?
Do parlamentu kandidujem piatykrát. Prvý raz som bol v parlamente v roku 1998 a naším koaličným partnerom bola SDĽ. Vtedy sme mali v koalícii ústavnú väčšinu 93 poslancov a menili sme i Mečiarovu ústavu. Bola to partia, o ktorej mi mladý poslanec SDĽ Milan Ištván povedal, že v ich strane je šesť až sedem stalinistov, cez ktorých nič, čo „smrdí“ Langošom, Zajacom či Osuským, neprejde. Potvrdilo sa to do bodky – nielen pri hlasovaní o zmenách Ústavy, ale ukážkovo pri hlasovaní o vzniku Ústavu pamäti národa, respektíve aj pri hlasovaní o prelomení Schusterovho neprekvapivého veta, za ktoré nik z SDĽ nezahlasoval. Hovorím to preto, lebo SaS je strana pravicová a reformná a Sme rodina je nepochybne strana populistická. Robiť s touto stranou čokoľvek, čo bude nepopulistické, ba priam nepopulárne, napríklad to, že zrušíme v Hornej Dolnej v rámci stratifikácie nemocnicu a premeníme ju na doliečovací ústav, nebude ľahké. No takúto obavu nemám len v ich prípade...
populistické strany existovali vždy, mám však dojem, akoby v poslednom čase hrali prím.
Môj dlhodobo zafixovaný obraz o zodpovednom človeku je obrazom muža a ženy s deťmi pod plachtou voza, ktorí takmer pred dvoma storočiami ako priekopníci neznámeho vyrazili z amerického východu na Divoký západ, kamsi do prérie, nemajúc vôbec žiadnu „istotu“. Boli to ľudia, ktorí sa mohli spoliehať len na seba a na Boha, v ktorého verili, nijaké iné záruky nemali. Tí ľudia vtedy chápali, že musia urobiť všetko, aby oni a ich deti prežili a aby niečo pre svoju rodinu vybudovali. Platilo to napríklad i v Nemecku o storočie neskôr v „roku nula“ a zavŕšil to hospodársky zázrak. Neskôr, najmä v poslednej štvrtine 20. storočia, sa však v bohatom svete neuveriteľne rýchlym tempom rozvíjala „nároková spoločnosť“, kde upadol, ba takmer zanikol pocit zodpovednosti za seba a svoju rodinu a stúpol nárok „dostávať“, najlepšie garantovane, od otecka štátu. Je logické, že na takejto vlne nebudú surfovať strany, ktoré hovoria, aby sa ľudia spoliehali sami na seba. Jasne sú „na ťahu“ tie, ktoré hovoria, že za niekoho niečo (najlepšie všetko) vyriešia a dajú mu kdečo „zadarmo“. Ten „nárok“ na nezodpovednosť vidíme všelikde, napríklad v množstve študentov, ktorí využijú nárok a právo študovať na univerzitách, nie veľmi sa zaujímajúc o to, čo so svojím titulom (a hlavne vzdelaním) budú robiť. Mnohým z nich (aj ich rodičom) je vlastne jedno, čo študujú, lebo študujú najmä pre ten diplom.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.