Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Joe Biden sa stal 46. americkým prezidentom.

ODOMYKÁME Prezidentka Zuzana Čaputová: Voľby rozhodne túžba po zmene

.štefan Hríb .rozhovory

Aký výsledok volieb by si želala? Čo si myslí o strachu a nenávisti vo verejnom priestore? Je pravda a láska silnejšia? Verí tomu, že spravodlivosť vyhrá? Zuzana Čaputová.

ODOMYKÁME Prezidentka Zuzana Čaputová: Voľby rozhodne túžba po zmene BORIS NÉMETH

v rozhovore s prezidentkou Zuzanou Čaputovou sa tiež dozviete: 

  • aký má vzťah k zlobe a nenávisti, ktorú počúva na svoju osobu,
  • čo robí pre to, aby sa slovenská spoločnosť znášala lepšie,
  • v čom vníma výnimočnosť Slovenska,
  • aj o tom, aké očakáva výsledky volieb.

o tri týždne sa rozhodne o povahe Slovenska. Čísla jasne ukazujú, že zmena sa podarí, no za posledný mesiac panuje skôr atmosféra strachu než nádeje. A skôr vzájomná nevraživosť a podozrievavosť než spolupráca. V roku 1998 pred voľbami bolo očakávanie pozitívne, ale teraz sa všetci pýtajú: „Naozaj to môže dobre dopadnúť?“ Má obavy aj prezidentka?

Vývoj môže byť naozaj pestrý, nedá sa presne predvídať. Ale ja si myslím, že je dôvod na nádej. Možno tá nádej nemá podobu jedného mena či jednej strany. Možno je fragmentovaná a jej nositelia sú rôzne osobnosti politického priestoru aj verejnosti. Ale pokiaľ ide o celkový vývoj, nádej mám a nie som ochotná sa jej vzdať. Hoci to teraz môže vyzerať akokoľvek, ja som presvedčená, že je tu stále veľká šanca na dobrý výsledok.

bolo už štvoro volieb, ktoré ukázali, že Slovensko ide dobrým smerom. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli tiež plné námestia, takže aj Západ hovoril, že Slovensko sa prebúdza. Špeciálne prezidentka bola vnímaná ako príklad, že voľby v strednej Európe sa dajú vyhrať aj bez populizmu. To bola silná emócia. Je tá emócia preč?

Mám pocit, že emócia nádeje a túžby po zmene v ľuďoch stále je, nezmizla. Faktom ale je, že má pre rôznych ľudí rôzne stelesnenie a rôznu predstavu z hľadiska výsledku. Ale myslím, že presne tá túžba po zmene definuje tieto voľby a celé toto obdobie. Môžeme byť trochu spochybnení a zneistení, ako to môže nakoniec dopadnúť. Ale je to priamo úmerné veľkosti nášho očakávania. Vieme, že ide o veľa a že naozaj veľa vecí treba zmeniť k lepšiemu. 

keď si bojovala proti skládke, čelila si zlým útokom. Ale boli to väčšinou útoky ľudí, ktorým išlo o ich biznis. No väčšina ľudí, aj Pezinčania, mali voči Zuzane Čaputovej, vtedajšej bojovníčke proti skládke, sympatie. Dnes si však prezidentka, a ľudia sa delia. Už nie si pre všetkých sympatická bojovníčka proti moci, pre niektorých si už dokonca tá hrozná, platená Američanmi. Bola si na to pripravená?

Na to sa pripraviť nedá. Úprimne, kým to človek nezažije, môže si to predstavovať, ale realita je úplne iná. Snažím sa to znášať a aj manažovať. Manažovať znamená okrem iného aj sebadisciplínu v tom, že nemusím vidieť a čítať všetko. Pretože to, čo ma vecne neposunie alebo neobsahuje nejaký racionálny základ, ma nezaujíma. Je to aj istý spôsob sebaochrany, aby sa človek mohol sústrediť na to, za čo má zodpovednosť. S nenávisťou časti ľudí sa učím žiť. A súčasťou je aj snaha, aby ma to nezmenilo. Aby som sa nestala nenávistným človekom, hoci naozaj čelím nenávisti.

je ťažké čítať nenávistné slová a nemať voči ich autorom odpor?

Ja tých ľudí nepotrebujem nenávidieť. Nenávisť je sebadeštrukčná. Je to emócia, ktorá by zasahovala predovšetkým mňa samu. Vôbec to tak, chvalabohu, necítim. To, čo riešim, je vlastná zraniteľnosť. Na jednej strane si uvedomujem, že sa ma to ľudským spôsobom niekedy dotýka a že ma to môže chvíľkovo paralyzovať. No na druhej strane to zároveň znamená, že som človek, ktorý cíti. Nemám okolo seba vystavanú hradbu, ktorá by ma chránila, no zároveň by bránila tomu, aby bolo zo mňa možné vnímať emóciu. Zraniteľnosť zo mňa robí osobu, z ktorej, dúfam, cítiť emóciu.

Myslím si, že je dôvod na nádej. Možno tá nádej nemá podobu jedného mena či jednej strany, ale pokiaľ ide o celkový vývoj, nie som ochotná vzdať sa nádeje.

prekvapila ťa tá intenzita zloby?

Áno, prekvapila. Myslím, že je to nová a zvláštna charakteristika tejto doby. Netýka sa to ani zďaleka iba mňa, aj keď je jasné, že ľudí, ktorí majú javiskovú pozíciu a sú vo vysokej politike, sa to týka viac. Ale ako chodím po Slovensku a stretávam sa s ľuďmi, tak aj oni čelia niečomu podobnému. Napríklad, keď som sa naposledy stretla s lekármi a pýtala som sa, čo je ich najväčšou výzvou a problémom. Odpoveď, paradoxne, nebola, že sú to peniaze alebo ľudské zdroje. Odpovedali, že je to nenávisť medzi ľuďmi. Aj oni sú obeťami útokov. A to mi povedali aj hasiči, policajti či záchranári. To, čomu čelia, je zvýšená miera nenávistných útokov. Nie som teda sama, kto je terčom zhoršenej atmosféry v spoločnosti. A to je veľký problém, ktorý musíme zvládnuť.

pred 30 rokmi, keď sa stal prezidentom Václav Havel, prišiel s heslom, že „pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“. Vtedy mnohí hovorili, že je to fráza. Ale teraz, po 30 rokoch, čelíme práve lži a nenávisti. Kde sa strácajú pravda a láska?

Sú to  dve prirodzené polarity. Dobro a zlo, láska a nenávisť. V čase sa prelievajú, majú viac alebo menej navrch. No my všetci sme spolutvorcami tejto reality. To, k čomu prispievame, to napokon v danom čase prevyšuje. Preto nemôžeme nikdy vzdať snahu, aby pravda víťazila nad lžou a láska nad nenávisťou. Lebo iba my o tom rozhodujeme. Vnímam to ako hodnoty, k naplneniu  ktorých sa máme neustále približovať, ku ktorým máme prispievať svojou každodennosťou. Denne živiť tú časť polarity, ktorá je dobrá.

mnohé západné spoločnosti sú rozdelené. Často až tak, že dve protichodné skupiny sa navzájom nevážia a obviňujú sa zo zrád a rozkladu. Na Slovensku to ide až do extrému – už to nie je nedôvera iba medzi protichodnými skupinami, medzi terajšou koalíciou a opozíciou napríklad, ale aj v rámci nich. Prezident, špeciálne v strednej Európe, bol vždy ten, od ktorého chceli ľudia spájanie. Môže Zuzana Čaputová v roku 2020 robiť niečo preto, aby sme sa tu menej neznášali?

Neustále sa o to pokúšam. Pokúšala som sa o to už počas predvolebnej kampane, chcela som reprezentovať taký výkon politiky, ktorý je nekonfrontačný. Keď sa napríklad tvoria moje prejavy, veľmi prísne pristupujem ku každému jednému slovu a jeho významu. Netvrdím, že sa mi to vždy podarí, ale považujem za nesmierne dôležité, aby som bola jednak hlasom nádeje, ale aj hlasom, ktorý je stmeľujúci a spájajúci. V mojom vnímaní sa to vôbec nevylučuje s otvorenosťou pri pomenovaní toho, čo tu nefunguje a čo treba zmeniť k lepšiemu.

problém na Slovensku je, že spor súčasnej garnitúry a zoskupenia zmeny je zavesený na veciach, ako sú vražda, rozkradnuté zdravotníctvo, nefungujúce školstvo, mýtny tender, masívne zneužívanie moci a podobné veci. Preto sa nedá medzi opozíciou a koalíciou viesť celkom konštruktívna debata. Keď to dovediem do extrému, o akú diskusiu sa majú snažiť rodičia Jána Kuciaka s tými, ktorí to urobili a s tými, ktorí to umožnili? Presne v tomto zmysle to je aj medzi koalíciou a opozíciou. Môže byť vôbec hlava štátu nad tým?

Moja ambícia je byť stmeľujúcim prvkom na báze hodnôt. Rozlišujem rovinu hodnôt a rovinu názorov. Ak sa vieme počúvať a zladiť v hodnotovej rovine, potom v konkrétnych opatreniach, riešeniach či spôsoboch, ako niektoré veci zmeniť a opraviť, môže byť pestrosť názorov. Tá je úplne legitímna a môže byť veľmi prospešná. Ale otvorene hovorím, že nemám tendenciu spájať ľudí, ktorí sú hodnotovo na úplne opačných stranách a majú deštruktívny, vylučujúci či ponižujúci prístup k iným. Stretla som sa dávnejšie s myšlienkou, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby sa dobro rozdrobilo a aby medzi ním vznikli konflikty. Presne tomuto čelíme, a preto musíme spájať ľudí na hodnotovej báze, pričom o názoroch pokojne aj ďalej vášnivo diskutujme.

BORIS NÉMETH

dá sa teda hodnotovo spájať súčasná koalícia so súčasnou opozíciou?

Je to naozaj otázne, s tým súhlasím. Ale zároveň treba povedať, že ani koalícia, ani opozícia nie sú jeden subjekt, jedna myseľ a jedna hodnota. Aj v koalícii, aj v opozícii sú takí aj onakí ľudia. Veľmi pravdepodobne sú tam aj ľudia, ktorí by si dokázali hodnotovo sadnúť. Aj keď rozumiem tomu, že súčasná koalícia má veľkú mieru politickej zodpovednosti za veci, ktoré treba čo najrýchlejšie zmeniť.

pýtam sa preto, že bývalý prezident, tvoj predchodca, po skúsenostiach s mocou v jednej chvíli povedal, že Slovensko je mafiánsky štát. Potom sa pýtali teba a ty si povedala, že si to nemyslíš. Lenže potom vyšla Threema a všetky tie správy o sudcoch, vyšetrovateľoch, prokurátoroch a ich krytí v najvyššej politike. A to všetko dáva za pravdu bývalému prezidentovi. Nepozmenila si názor na pojem „mafiánsky štát“?

Názor na ten pojem som nezmenila. Ja si myslím, že to, čo vyšlo najavo, potvrdzuje, že tu boli a možno sú mafiánske praktiky. Nepovedala by som však, že celý štát je mafiánsky. Nemám rada paušalizáciu a aj z tohto hľadiska výrok o mafiánskom štáte cítim inak. No pokiaľ ide o to, či ma tá miera prekvapila, tak to áno. Do istej miery to však bolo potvrdzovanie tušeného. Pracovala som s kauzami v oblasti, ktorá sa týkala únosu štátu, alebo sa týkali citlivých káuz vo verejnom záujme, a teraz, po rokoch, môžem vidieť mnohé tváre, ktoré som pri týchto kauzách poznala iba ako mená. Ale áno, tie praktiky, ktoré používali a tá miera prerastenia so systémom, ktorá vychádza najavo, to ma celkom prekvapilo.

prevalili sa kauzy okolo sudcov, ktorých ovplyvňoval napríklad Marián Kočner. No z viacerých rozhodnutí napríklad Súdnej rady vôbec nejde pocit, že by si samosprávne orgány našich sudcov uvedomovali svoju situáciu. Konajú tak, aby im verejnosť znovu dôverovala?

V poslednom období vnímam istý vývoj. V Súdnej rade je to napríklad zriadenie osobitnej komisie, ktorá sa zaoberala medializovanými prípadmi. Ale áno, ten vývoj je z môjho pohľadu nedostatočný... Stanovisko Rady prokurátorov k Dobroslavovi Trnkovi,  bolo dobrým príkladom, ako sa to dá. Rýchlo a hodnotovo jednoznačne sa vymedzili proti zlyhaniu vo vlastných radoch.

ale medzi tými sudcami to takto vôbec nejde.

Medzi sudcami to je evidentne pomalší proces. Všetci vieme, že aj v justícii sú ľudia, ktorí majú odvážny a veľmi kritický pohľad na fungovanie niektorých vecí vrátane konania niektorých svojich kolegov. Mnohí z nich sa už ozvali, napísali výzvy. Ale sú tam aj sily a osoby, ktoré to takto nevnímajú. Možno v samotnom súdnictve prebieha istý vývoj a spor o to, ktoré z tých síl bude napokon počuť viac.

z toho, ako si sudcovia volia svojich predstaviteľov, a z káuz za posledné roky vidíme, že jednoznačnú prevahu v súdnictve majú odporcovia zmeny. Tí, ktorí sú za zmenu, buď odišli, alebo sú v pozadí, často znechutení. Súdnictvo má pritom samosprávu, zvonku do toho ťažko zasahovať. Nebude sa teda do krízového stavu justície zasahovať ani po voľbách?

Nemôžeme zasahovať do nezávislosti súdnej moci a do samosprávy súdov. To, čo je legitímna úvaha z pozície výkonnej a zákonodarnej moci, je systémové nastavenie, teda možná zmena legislatívy. Prípadne je v právomociach prezidenta aj menovacia právomoc. To znamená výber nových sudcov, menovanie predsedu Najvyššieho súdu, menovanie ústavných sudcov. Ale o čom môžeme už teraz uvažovať, to sú systémové úpravy. Je to veľká téma a veľká úloha  pre novú vládu, napríklad upraviť disciplinárne súdnictvo tak, aby to bol funkčný mechanizmus očisty sudcovského stavu.

Každá z politických strán by mala vnímať vyšší záujem, a tým je posun Slovenska k lepšiemu na úkor krátkodobého či krátkozrakého politického zisku.

ak je to tak, že súdnictvo má v rukách veľká väčšina tých, čo zmenu nechcú, tak budú mať v rukách aj disciplinárnu oblasť. Vyzerá to teda tak, že niet cesty von.

Ja si myslím, že môže existovať cesta von. Veľmi to závisí od toho, ako konkrétni ľudia uchopia danú právomoc vrátane disciplinárneho súdnictva. Dobrý systém nie je všeliek, ale môže veľmi pomôcť. Je úplne namieste otázka, či kritická masa v súdnej moci bude schopná reflektovať situáciu, v ktorej sa nachádza. Keď už pre nič iné, tak pre vysokú mieru nedôvery verejnosti v justíciu. Sme na chvoste, pokiaľ ide o dôveru v súdnu moc. Nemyslím si pritom, že takáto kritická miera nedôvery zodpovedá tomu, že by sme mali naozaj tak veľa nedôveryhodných sudcov. Ale pravda je, že to, čo vidieť a cez čo sa súdna moc prezentuje, sú najmä zlyhania. A zatiaľ je naozaj malý a slabý ten hlas, ktorý by sa od zlyhaní dištancoval.

keď bude jasné, že kritická masa čestných sudcov neexistuje, dá sa vôbec niečo urobiť?

To, o čom je legitímne uvažovať zo strany zvyšných dvoch mocí, sú naozaj iba systémové úpravy. Funkčný systém disciplinárneho súdnictva, funkčný systém výberových konaní, v ktorých sa však v posledných rokoch už urobili viaceré zmeny k lepšiemu. Ale naozaj je to z 80 percent o ľuďoch a len z 20 percent o systéme. No keď ľudia zlyhávajú, tak tých 20 percent to vie aspoň sčasti eliminovať. Netreba teda rezignovať na to, že systém môže zastaviť tie najväčšie excesy.

lenže nakoniec o tých najväčších veciach aj tak rozhoduje súdna moc – a ak sa s tým neurobí nič, tak sa možno vyhrajú voľby, ale v spravodlivosti nezmôže ich výsledok veľa. Verejnosť číta napríklad prepisy z Threemy o tom, ako niekto zavolá sudkyni, aby rozhodla tak alebo onak. A toto pretrvá... 

Aj na základe toho, ako justičné prostredie poznám z advokátskej praxe a komunikácie so sudcami z konferencií, ktoré sme absolvovali, si myslím, že úplatných sudcov je výrazná menšina. Je však veľká väčšina ľudí, ktorí sú ticho, mlčia a nevie sa o nich. Nikdy by možno v morálnej dileme nezlyhali, ale nie je ich počuť. Teraz mám skôr pocit, a nejde len o súdnu moc, ale aj o prokuratúru, že niektorí ľudia, keď cítia, že za svoj odvážny a  morálny postoj nebudú postihovaní, tak sa naň možno ľahšie odhodlajú. Všetci sme spolutvorcami spoločenskej atmosféry a hodnotového razenia. A možno aj toto podporí to dobré a statočné v ľuďoch v akýchkoľvek pozíciách.

krátko po zvolení za hlavu štátu prišiel výber ústavných sudcov. Zatiaľ vyvoláva konanie nových ústavných sudcov skôr dobrý dojem. Je však problém so sudcom Mojmírom Mamojkom v súvislosti s Mariánom Kočnerom. Čo sa o tom dá povedať?

Neviem o tom viac, než sú medializované informácie vrátane toho, že predseda Ústavného sudu vyhodnocuje prípadné dôvody na disciplinárne stíhanie.

a doterajšie konanie nových ústavných sudcov?

Prešiel ešte veľmi krátky čas na objektívnejšie posúdenie ich práce. Som však spokojná s tým, že Ústavný súd je funkčný a koná. Nabehol na plný výkon a to je dôležité. Nezaznamenala som vo verejnej diskusii nejaké výhrady či pochybnosti o jeho nezávislosti a nestrannosti, čo sú veľmi dôležité atribúty pre fungovanie Ústavného súdu.

BORIS NÉMETH

od nástupu do funkcie si sa už v zahraničí stretla s viacerými lídrami štátov. Vládne všeobecný pocit, dokonca asi aj v koalícii, že reprezentuješ Slovensko dobre. Napĺňa ťa reprezentovanie Slovenska v zahraničí?

Je to dôležitá súčasť môjho pôsobenia. Veľmi sa teším aj z príjemnej zahraničnej odozvy, ktorej sa mi dostáva. To, čo ma napĺňa, je podiel na dobrom obraze Slovenska v zahraničí, ktorý spoluvytváram. Naozaj nás, či už z pohľadu regionálneho, ale aj v širšom kontexte, nateraz berú ako stabilného, predvídateľného a spoľahlivého partnera. Z tohto hľadiska boli zaujímavým signálom aj výsledky volieb do Európskeho parlamentu. A aj to, že uspeli viacerí kandidáti, ktorí považujú za dôležitú tému životného prostredia. To všetko boli dobré signály, aj vo vzťahu k EÚ či NATO.

nevytváraš v zahraničí lepší obraz o Slovensku, než je realita, v akej tu už roky žijeme?

(Úsmev.) Slovensko si ma zvolilo za prezidentku, takže som súčasťou obrazu, ktorý o našej krajine vypovedá.

všetci na Západe hovoria, že Slovensko vo V4 vyniká. Ale čím vyniká? Možno prezidentkou, ale vyniká tým, ako funguje spravodlivosť, aké máme súdy, školy či zdravotníctvo? Veď v tom všetkom sme horší ako napríklad Česi.

Je to zaujímavá otázka. Porovnaním situácie vo Vyšehradskej štvorke sa veľmi zaoberám a diskutujem o ňom aj s lídrami susedných štátov. Je jasné, že napríklad v oblasti justície čelíme veľmi podobným výzvam, no líšime sa v tom, aké riešenia hľadáme. Mám na mysli Poľsko a Maďarsko, o tom je tá polemika, pretože my volíme možno opatrnejšie, ale z hľadiska deľby moci a ústavnosti menej kolízne riešenia. Pokiaľ ide o Česko, to je zas vnímané cez iné rozdiely voči nám. Napríklad v otázke miery integrácie v EÚ.

keď som sa kedysi rozprával s Václavom Havlom a nedávno aj s Andrejom Kiskom, obaja mi povedali, že prezidenti iných krajín, s ktorými sa stretávali, sa často pri osobných rozhovoroch vedeli otvoriť, a správali sa ako normálni ľudia, a nie ako hlavy štátov zviazané protokolom. Máš podobnú skúsenosť?

Áno, môžem to potvrdiť. Tie kontakty, ktoré som mohla nadviazať, pričom s niektorými štátnikmi som sa stretla už viackrát, boli naozaj príjemnými stretnutiami. Samozrejme, že s niektorými mám väčšie a s niektorými menšie hodnotové alebo tematické prieniky. Ale v zásade je to takmer vždy neformálny a ľudský kontakt.

s kým to bola najzaujímavejšia skúsenosť?

Jedno z takých bolo stretnutie s nemeckým prezidentom Frankom-Walterom Steinmeierom. Súvisí to s tým, aké témy a hodnoty človek rieši. Mali sme napríklad zaujímavú diskusiu o náraste krajnej pravice v Nemecku a na Slovensku. Rozprávali sme sa o tom, čo determinuje tento vývoj, bez ohľadu na to, ako sa nám ekonomicky darí.

Doba, ktorú žijeme, si vyžaduje ľudí, ktorí sú schopní povýšiť záujem krajiny nad osobný politický zisk či všetko to, čo sa točí okolo politického ega.

aspoň mediálne sa zdalo, že ste si blízko s francúzskym prezidentom Macronom. Lenže tento miláčik európskej ľavice aj médií potom povedal, že NATO je v stave klinickej smrti a spochybnil aj tvrdý postoj voči Rusku v otázke anexie Krymu. Čo teda prevažuje?

Prevažuje to, že máme príjemný neformálny kontakt a navzájom sa rešpektujeme. Nemáme problém otvorene komunikovať rozdielnosť postojov, pokiaľ ide o výraz „klinická smrť“ v súvislosti so Severoatlantickou alianciou. Myslím, že on to následne aj dovysvetlil – s tým, že mal na mysli výzvy, ktorým Aliancia čelí, čo je absolútne legitímna téma. Neformálny a priateľský kontakt či vzájomný rešpekt sa vôbec nevylučuje s tým, že na niektoré veci môžeme mať rozdielny názor.

po prvý raz sa teraz stalo, že Európska únia sa zmenšila. Briti odišli – a sú na to rôzne názory. Jednak také, že za to môže populizmus, politici ako Boris Johnson a bulvár. Druhý názor však je, že v EÚ by sme si mali dávať pozor na to, aby sa to neprehnalo s integráciou, lebo ľudia a národy to možno až tak nechcú a môže sa preto stať, že práve integračným tlakom sa EÚ oslabí. Slovenská prezidentka je na ktorej strane?

Snažím sa vychádzať z faktov a jeden z nich je, že sme na historickom maxime, pokiaľ ide o dôveru obyvateľov jednotlivých štátov v európsky projekt. Platí to aj o Slovensku. Je to teda paradoxné – na stole máme tému možného oslabovania EÚ a na druhej strane sme na maxime, pokiaľ ide o dôveru ľudí v Úniu. Ja osobne som bola veľmi otvorená v kampani, a komunikovala som dôveru v projekt EÚ, čo sa stalo súčasťou môjho mandátu. Dôverujem tomuto projektu. To však neznamená, že je bezchybný. Súhlasím napríklad, že v rámci hľadania optima je dôležitá vyššia citlivosť k rôznosti, rôznemu historickému príbehu jednotlivých krajín a tomu zodpovedajúcim problémom, ktorým čelia.

na základe doterajších stretnutí si myslíš, že európski lídri vnímajú, že táto citlivosť k rôznosti je potrebná? Je o tom vôbec reč?

Ja o tom často hovorím. Napríklad v kontexte výziev v justičnej oblasti, ktorým čelíme ako krajiny V4 a ktoré vnímam ako prirodzený dôsledok komunistickej éry. Personálne obsadenie justície a jeho dosah až do súčasnosti v našich štátoch stále doznieva. A všetci preto riešime otázku kvalitného výkonu súdnictva cez nových kvalitných ľudí. Snažím sa tento historický kontext vysvetľovať našim západným partnerom.

nespomínam si za tridsať rokov od novembra’89, že by tie sily, ktoré chcú zmenu k lepšiemu, boli voči sebe navzájom natoľko sebecké a natoľko by urážali tých druhých len preto, aby mali viac percent. Je to úplne nepochopiteľná vec, ktorá podľa mňa ľudí veľmi hnevá a zneisťuje. Cíti to aj Prezidentský palác?

(Ticho) Doba, ktorú žijeme, si vyžaduje ľudí, ktorí sú schopní povýšiť záujem krajiny nad osobnú prezentáciu, politický zisk či všetko, čo sa točí okolo politického ega a percent. Táto doba si to naozaj vyžaduje. Je obrovskou výzvou pre súčasné politické strany, aby tomu porozumeli a ukázali schopnosť spolupráce ešte pred voľbami. Ak na nich potom padne zodpovednosť za vedenie krajiny, bude to ešte väčšia miera náročnosti. Počas mojej predvolebnej kampane som si uvedomovala, že to, ako kampaň vediem, veľmi zásadným spôsobom vopred definuje aj výkon môjho mandátu. Akoby to, čo hovorím a ako konám v kampani, stavalo cestu, ktorou potom naozaj pôjdem. Treba teda myslieť na to, či sa viem limitovať, akú mieru slobody si zachovávam, aké záväzky si vytváram a ako sa správam k partnerom, s ktorými musím neskôr spolupracovať. Každá politická strana by mala vnímať vyšší záujem, a tým je posun Slovenska k lepšiemu na úkor krátkodobého a krátkozrakého politického zisku. Politický zisk je legitímny, ale dôležité je aj za akú cenu a v akej forme. 

BORIS NÉMETH

v roku 1998, keď išlo o veľmi dôležitú zmenu, boli politické strany, ktoré chceli zmenu uskutočniť, pripravené aj programovo. Súčasné opozičné strany majú tiež riešenia a vízie. Vidí ich hlava štátu?

Určite áno. Myslím si, že viaceré politické strany majú kvalitné programy. A v mnohom aj kompatibilné. Dali si tú prácu a odborne vybudovali svoje predstavy, ako posunúť veci k lepšiemu. Je teda z čoho vyberať. Neviem sa preto vôbec stotožniť s názorom, že nie je koho voliť. Chápem, že môže byť náročnejšie si vybrať. Ale nemusíme hľadať tú najvyššiu mieru súladu,  nevyberáme si životného partnera. Hľadáme niečo, čo nás najviac reprezentuje. Vybrať sa naozaj dá.

ľudia v strednej Európe majú občas sklon myslieť si, že prezident za nich niečo vyrieši alebo posunie. To je ilúzia. My si však hlavu štátu naozaj volíme aj na to, aby niečo šíril a možno ľudí povzbudil v ťažkej chvíli. Teraz je ťažká chvíľa. Ľudia chcú zmenu, ale majú pocit neistoty. Verí Zuzana Čaputová, že to dobre dopadne?

Výsledok volieb je pravdou o tom, čo ľudia preferujú. Bude to teda obraz pravdy o Slovensku. Zároveň však dôverujem tomu, že zvíťazí zdravý rozum, poctivosť a že sa priblížime k spomenutej ašpirácii Václava Havla, teda že budeme o čosi bližšie k víťazstvu pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou. Nemôžeme rezignovať. Sme v tom všetci spolu. Teraz tu žijeme a teraz zdieľame spoločnú zodpovednosť za Slovensko. Vnímala by som ako osobné zlyhanie neprísť a nevyjadriť sa vo voľbách. Urobme všetko pre zmenu.

ak po tom všetkom, čo sme sa dozvedeli, dopadnú voľby zle, budem si aj ja sám klásť otázku, načo som tu ako novinár a načo to tu všetko robíme. Poznám veľa ľudí okolo mňa, ktorí rovno hovoria, že v takom prípade odídu, pretože nechcú žiť v štáte, kde ani vražda nikoho nezaujíma. Moje druhé ja mi však hovorí, že nikdy nie je koniec sveta a vždy, aj v tom najhoršom, treba pokračovať. Veď to bol napokon Václav Havel v beznádejnom komunizme. Bude koniec sveta, keď to zle dopadne?

Nemyslím si to. Verím tomu, že demokracia je proces učenia. Ak by sa stalo, že zvíťazí politická strana, ktorá má opačné hodnoty ako ja a ktorá bude Slovensko posúvať nadol, tak z väčšieho odstupu, ktorý si občas v živote musíme dopriať, to znovu bude len etapa vo vývoji. Naša zodpovednosť sa tým neskončí. Ďalej budeme pôsobiť vo svojich profesiách a je veľmi dôležité, aby sme Slovensku dávali stále svoju hodnotovú a názorovú pečať. Takže nie je dôvod na rezignáciu ani v prípade, že by ten výsledok bol iný, než si želáme. 

zuzana Čaputová

Narodila sa v roku 1973 v Bratislave. Vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhoročne pracovala v neziskovom sektore ako spolupracovníčka občianskeho združenia VIA IURIS, ktoré sa venuje posilňovaniu právneho štátu a presadzovaniu spravodlivosti vo vybraných oblastiach práva. V roku 2016 jej bola v Spojených štátoch amerických udelená tzv. „zelená Nobelovka“, Goldmanova environmentálna cena za jej prácu pri uzavretí Pezinskej skládky. Od júna 2019 je prezidentkou Slovenskej republiky.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite