Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šéfka Človeka v ohrození: V Libanone sa vďaka našim učňom rozšíril „slovenský účes“

.matúš Dávid .rozhovory

„Naším poslaním je pomáhať ľuďom v núdzi práve v krajinách plných prekážok,“ hovorí nová riaditeľka najväčšej slovenskej humanitárnej organizácie Andrea Najvirtová.

Šéfka Človeka v ohrození: V Libanone sa vďaka našim učňom rozšíril „slovenský účes“ BORIS NÉMETH Andrea Najvirtová (36) je riaditeľkou slovenskej mimovládnej neziskovej organizácie Človek v ohrození, v ktorej dosiaľ pôsobila ako koordinátorka rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci.

v rozhovore s Andreou Najvirtovou z Človeka v ohrození sa dočítate:

  • prečo sú pre Kosovčanov dôležité oba jazyky, albánčina aj srbčina,
  • z čoho sú Balkánci sklamaní a frustrovaní,
  • v ktorých krajinách sveta pôsobí Človek v ohrození,
  • komu nezisková organizácia pomáha na Slovensku,
  • prečo je dôležité hovoriť o globálnych témach na školách,
  • aj o tom, či Slováci chcú pomáhať ľuďom v núdzi.

kedy ste sa rozhodli venovať rozvojovej spolupráci, humanitárnej pomoci a ľudským právam?

Po prvom ročníku štúdia podnikového manažmentu som išla na dobrovoľnícky tábor do Bosny a Hercegoviny. Mala som 18 rokov a tam sa to u mňa zlomilo. Navštívila som miesta, ktoré boli zasiahnutné vojnou, videla domy s dierami po ostreľovaní a rozprávala sa s mladými ľuďmi, ktorí zažili hrôzostrašné situácie. Vtedy som si povedala, že chcem robiť prácu, ktorá má zmysel a vďaka ktorej budem môcť pomáhať ľuďom, ktorí si prešli podobnými hrôzami.

a tak ste vo Viedni začali študovať aj rozvojovú spoluprácu. Spomeniete si ešte na svoj prvý projekt či konkrétnu pomoc?

Počas štúdia som sa zúčastňovala najmä na krátkodobých dobrovoľníckych táboroch. Bola som v Kirgizsku, Rusku či Arménsku. V Bosne a Hercegovine sme napríklad tri týždne kopali a vozili piesok, aby sme pre mládež postavili volejbalové ihrisko. V Kirgizsku sme zas opravovali mosty.

Zároveň som si však uvedomila, že tieto krátkodobé pobyty sú viac mojou osobnou skúsenosťou s rozvojovou spoluprácou, než trvalo udržateľnou pomocou pre ľudí. Preto som sa neskôr zamerala na dlhodobejšie projekty.

po štúdiách ste odišli pracovať do Srbska. Čomu ste sa tam venovali?

Tri roky som som rozvíjala spoluprácu medzi lokálnymi mimovládnymi organizáciami a medzinárodnými organizáciami, ktoré pôsobia v oblasti rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci na Západnom Balkáne.

Bolo to pre mňa veľmi užitočné, pretože som podrobnejšie spoznala fungovanie humanitárneho sektora. Skutočná práca sa začala až v Kosove, kde som sa od roku 2010 venovala právam menšín a ich vzdelávaniu.

akým projektom ste sa tam venovali?

V jednej kosovskej samospráve sme učili úradníkov po albánsky a po srbsky. Bolo to vtedy veľmi citlivé, počas politických kríz sme museli neraz zastavovať projekty, aby sme účastníkov nášho programu nevystavili nebezpečenstvu. Po troch rokoch sa nám však podarilo rozšíriť projekt až do pätnástich samospráv.

ako vtedy vyzeral život v Kosove?

Keď som tam išla po prvý raz, mala som obavy. Mediálne pokrývanie diania v Kosove bolo veľmi negatívne a trochu som sa bála, ako to tam bude vyzerať. No keď som tam prišla, bola som až zarazená, ako veľmi som podľahla predsudkom.

„Nezávislosť Kosova je najlepšia zo všetkých zlých možností.“

čo presne máte na mysli?

Priština je živé mesto plné ľudí sediacich v štýlových kaviarňach. Prišla som tam dva roky od vyhlásenia nezávislosti. Kosovo bolo vtedy ešte plné nadšenia a pozitívnej energie. Ľudia sa vracali zo zahraničia, pretože chceli pomôcť budovať novú krajinu. Neskôr sa to však začalo meniť na frustráciu.

prečo?

Ľudia nevideli žiadny pokrok. Kosovo dosiaľ uznáva len asi polovica členských štátov OSN, a to medzi obyvateľmi spôsobuje veľa ťažkostí aj v praktickom živote.

V Kosove navyše dlhodobo vládne politická kríza, staré elity sa držia pri moci a bujnie korupcia. Keď som odtiaľ v roku 2017 odchádzala, cítila som v spoločnosti veľké rozčarovanie.

pýtali sa vás Kosovčania, prečo Slovensko neuznáva ich samostatný štát?

Áno, oni veľmi dobre vedia, ktorých päť členských krajín Európskej únie neuznáva ich samostnanosť. Môj osobný postoj je taký, že nezávislosť je najlepšia zo všetkých zlých možností.

Na jednej strane mi je ľúto, že sa krajiny trieštia a nevieme žiť spolu, no na druhú stranu, vzťahy medzi Belehradom a Kosovom boli už natoľko poškodené, že nezávislosť považujem za najlepšiu zo zlých možností.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite