Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Roman Kvasnica: Všetci mali dostať druhú šancu

.fedor Blaščák .rozhovory

Kvasnica prišiel ešte ako prokurátor 2. januára 1990 v skorých ranných hodinách do Leopoldova riešiť napätú situáciu, keď väzni prakticky ovládli väznicu a po vyhlásení amnestie očakávali rýchle prepustenie na slobodu.

Roman Kvasnica: Všetci mali dostať druhú šancu Archív autora

čo ste robili v období rokov 1989 – 1990?

Do augusta 1989 som bol prokurátorom okresnej prokuratúry v Trnave, odtiaľ som v septembri 1989 prešiel na Krajskú prokuratúru v Bratislave. Býval som pri Piešťanoch, v dedinke Drahovce u svokrovcov a do Bratislavy som dochádzal každý deň do práce. V roku 1990 som v tejto pozícii vykonával prokurátorsky dozor nad najzávažnejšími politickými kauzami, ktoré sa otvorili po Novembri 1989. 

kedy ste prvýkrát v období po 17. 11. 1989 zaregistrovali tému odsúdených väzňov? 

Táto téma sa objavila niekedy okolo Vianoc a takmer každý deň boli zverejňované nové informácie o situácii v československých väzniciach. Spomínam si na správy v televízii, kde sa hovorilo o stretnutiach nastupujúcich politikov s väzňami. 

akým spôsobom sa to komunikovalo? 

Išlo o bežné spravodajstvo, nejaké veľké komentovanie týchto udalostí vtedy neprebiehalo, lebo vládla určitá neistota, ako sa k problémom vo väzniciach majú novinári, politici a aj verejnosť postaviť. Myslím, že to nebolo vnímané ako nebezpečenstvo. 

vzbudzovali tie správy sympatie s požiadavkami väzňov? 

Pozrite, ja som ešte pred Novembrom 1989 ako mladý začínajúci prokurátor z Trnavy chodil robiť do Leopoldova odsúdeným prednášky, mali sme tam aj pojednávania. Bol som v pomerne častom styku s väzňami a mal som dobrú predstavu o tom, aké násilné povahy sa tam nachádzajú. Z tohto hľadiska som nepovažoval za šťastné, že noví politici išli medzi nich, pretože – okrem ľudí odsúdených za majetkovú trestnú činnosť alebo politické trestné činy – sa tam nachádzali aj väzni odsúdení za tie najbrutálnejšie zločiny. Existovalo riziko, že si väzni politikov vezmú za rukojemníkov. Chvalabohu, nestalo sa tak. 

čo ste si hovorili s kolegami na prokuratúre? 

Hoci do nášho obvodu krajskej prokuratúry v Bratislave patrili najväčšie slovenské väznice, vrátane 3. nápravnovýchovnej skupiny v Leopoldove, nejako zvlášť sme to nehodnotili. 

upozorňoval niekto verejne na riziká spojené s chodením do väzníc? 

Nespomínam si na nič také. Bolo to obdobie určitého bezvládia. Po 17. novembri sa začal rúcať celý štátny aparát a z bezpečnostných zložiek, či už z polície, prokuratúry, alebo väzenského zboru, odchádzali vysokí funkcionári. Vznikalo vákuum, mocensky to prostredie bolo silne destabilizované a nikto vtedy nemal takú politickú pozíciu, aby sa mohol postaviť novej moci a povedať: Toto nerobte. 

zvykne sa hovoriť, že v novembri a decembri 1989 dramaticky poklesla kriminalita. Naozaj je to pravda? 

Pri týchto štatistikách by som bol veľmi opatrný. Výsledkom destabilizácie štátneho aparátu bolo aj to, že si štátne orgány – vrátane bezpečnostných zložiek – neplnili úlohy tak, ako mali. A to platí aj pre vyhľadávanie trestnej činnosti – takže tu musíme pripustiť určitú odchýlku, tie čísla môžu byť skreslené. Bol by som zdržanlivý, aby sme nešírili nejaký mýtus. 

kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o pripravovanej amnestii? 

Z televíznych správ 1. januára 1990. 

čo ste si pomysleli? 

Bola to informácia ako každá iná v tej dobe a ja som v tej chvíli nepoznal detaily. Bral som to ako prirodzenú súčasť diania, patrilo to k tomu. 

kedy ste po vyhlásení amnestie prišli pracovne do Leopoldova?   

2. januára ráno o pol štvrtej ma zobudili policajti. Boli to príslušníci väzenskej stráže z Leopoldova. Povedali mi, že si ma vyžiadal riaditeľ, či by som neprišiel do väznice. Vtedy som už vedel, že väznicu ovládajú väzni a že príslušníci Zboru nápravnej výchovy majú pod kontrolou iba východy z väznice.

čo sa tam dialo? 

Na mieste ma čakal riaditeľ väznice – doktor Oto Lobodáš. Oznámil mi, že krajský prokurátor ma určil ako osobu, ktorá býva najbližšie, a že sa máme spolu pokúsiť dostať väznicu späť pod kontrolu. Väzni už zvnútra fakticky ovládli celý ústav. Bolo potrebné s nimi hovoriť a vyriešiť to. Zároveň sme potrebovali zistiť, či tam nedošlo k násilnej trestnej činnosti, k nejakým úmrtiam. Podotýkam, že v tom čase sa tam nachádzalo okolo 2 500 odsúdených.  

ako ste reagovali? 

Opýtal som sa majora Lobodáša, či nám nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Povedal mi, že existuje akýsi väzenský výbor, ktorý by mal garantovať našu bezpečnosť. 

kto v ňom bol? 

Nepamätám si už mená, boli to väzni. S niektorými členmi toho výboru sme sa stretli, opýtal som sa ich, či nebudeme ohrození na živote a oni povedali, že by sa nemalo nič stať. 

čo bolo ďalej? 

Dal som si priniesť noviny, aby som si mohol prečítať celé znenie amnestie. Počkali sme, kým začne svitať a ráno okolo siedmej sme vošli dnu do väznice. Za nami išli príslušníci väzenského zboru, ktorí postupne preberali od väzňov všetky oddelenia. 

ako to prebiehalo? 

Samotné preberanie sa dialo tak, že si väzni na každej cele nastúpili a my sme kontrolovali, či tam nie sú nejaké zranenia, pozerali sme, v akom stave sú cely a vôbec celá väznica, pretože tam už niekoľko dní nemali príslušníci vtedajšieho Zboru nápravnej výchovy prístup. Trvalo to asi päť-šesť hodín – za ten čas som sa stretol s väčšinou z 2 500 väzňov. 

Mali sme aj jeden konflikt, ktorý s odstupom času považujem za mimoriadne nebezpečný, keď zo strany väzňov hrozilo bezprostredné fyzické napadnutie.  Stalo sa to v tom najhoršom oddelení, kde boli odsúdení páchatelia násilnej trestnej činnosti a tam náš postup vôbec nebol bezproblémový. Nakoniec sme to zvládli aj tam.

za šesť hodín ste prevzali celú väznicu, lebo väzni už vedeli, že dostali amnestiu? 

Hlavne vďaka doktorovi Lobodášovi. Spomínam si naňho ako na absolútneho odborníka a aj s odstupom času musím dať pred ním klobúk dolu za jeho výkon. Presne vedel, čo treba robiť, poznal psychológiu väzňov, okamžite dokázal rozpoznať riziko. Zdôrazňoval mi, že musíme väznicu dostať pod kontrolu, lebo hrozí, že ju obsadia militantné skupiny.

Išlo hlavne o získanie kontroly nad najhoršími oddeleniami a militantnými jednotlivcami, pre ktorých žiadna amnestia nepripadala do úvahy a pri ktorých hrozilo vážne riziko, že by boli schopní zorganizovať hromadný útek s použitím násilia. 

čo ste zistili? 

Nezistili sme žiadne straty na životoch ani ujmy na zdraví väzňov, nezaregistroval som ani nijaké väčšie škody na väznici. Samozrejme, keď som bol predstavený ako prokurátor, tak všetci, ktorí mali ísť na základe amnestie von, sa ma začali pýtať, kedy sa to stane. A  tí, ktorých sa amnestia netýkala, sa zase pýtali, kedy bude ďalšia. Všetci boli nespokojní. Aj po prevzatí väznice som situáciu vnímal ako veľmi nebezpečnú. 

prečo? 

Opýtal som sa doktora Lobodáša, čo potrebujú väzni, aby znova ovládli väznicu. A on mi na to odpovedal, že pokiaľ by zo strany väzňov došlo k vyhrážaniu sa usmrtením príslušníkov väzenskej stráže, tak majú rozkaz sa okamžite stiahnuť. A to teda nebolo bohviečo. Panovala tam obrovská nervozita a vyhrážky mohli prísť kedykoľvek. Pochopil som, že najpodstatnejšie bude čím skôr popretŕhať väzby medzi tými 2 500 väzňami vo vnútri a znížiť ich počet prepustením amnestovaných. 

A to som im aj ako predstaviteľ štátnej moci hovoril: Urobíme všetko preto, aby sa tí, ktorých majú prepustiť na amnestiu, dostali von čo najrýchlejšie. Treba si, pravdaže, uvedomiť, že tam bolo aj veľké množstvo politických väzňov – ľudí, pre ktorých bola každá minúta vo väzení navyše iba ďalšou veľkou nespravodlivosťou. 

akým spôsobom prebiehalo prepúšťanie väzňov? 

Keď som odchádzal z väznice poobede okolo štvrtej, tak tam už boli sudcovia z Krajského súdu v Bratislave a myslím, že aj z Okresného súdu v Trnave, ktorí prišli rozhodovať o amnestiách. Riaditeľ ústavu mohol prepustiť väzňa len na základe rozhodnutia súdu v jeho konkrétnom prípade, s jeho menom. 

Tie senáty museli okamžite konať. Išiel som za nimi, vysvetlil im, aká je situácia vo väznici a poprosil ich, že treba o amnestovaných rýchlo rozhodovať, aby mohli odísť z výkonu trestu. Spomínam si, že tam bolo veľa skúsených sudcov, ktorí to pochopili a naozaj začali okamžite konať. Pracovali a pojednávali tam dlho do noci. Vďaka tomu sa ešte v ten deň, v tú noc, dostali von stovky väzňov. Mohlo ich byť aj 700 – 800. 

boli ste aj pri tom? 

Nie, pri prepúšťaní som už nebol. Ale viem, že ich prepúšťali okamžite ako dostali rozhodnutie súdu o amnestii. 

čo ste robili potom? 

Na druhý deň som podával informáciu generálnemu prokurátorovi. Povedal som mu, že situáciu v Leopoldove považujem za mimoriadne dramatickú a že by tam mali byť povolané špeciálne jednotky, lebo sa môže kedykoľvek stať, že väzni ústav znova ovládnu. Tento môj návrh nebol prijatý. A o pár dní neskôr sa to aj stalo. 

spomeniete si na nejaké bezprostredné dôsledky amnestií v prvých týždňoch po prepustení odsúdených? 

Nemám s tým spojenú žiadnu osobnú spomienku. Ani ako prokurátor som nezachytil žiadne informácie alebo udalosti, ktoré by tento proces nejako spochybňovali. 

ako si spomínate na informovanie o tom, čo sa s amnestovanými deje bezprostredne a neskôr po prepustení? 

Nemyslím si, že sa tomu venovala zvýšená pozornosť. Asi aj preto, že s tým neboli spojené žiadne významné udalosti, to by som si pamätal.

vyskytli sa nejaké pochybnosti, sťažnosti medzi policajtmi a prokurátormi v zmysle, že oni naháňali zločincov, dostali ich do basy a teraz sú mnohí z nich von? 

Nikto nikoho nenaháňal. Robíte ako prokurátor svoju prácu a máte povinnosti, ktoré vám vyplývajú zo zákona. To je všetko. Nikto to takto nehodnotil. Na prokuratúre vládol profesionálny prístup. O amnestii rozhodol prezident a hotovo. To sa rešpektovalo a nikto to neriešil. Ani ja osobne som sa nepýtal kolegov, čo si kto o tom myslí. Osobne som vnímal, že tá doba bola mimoriadne euforická a všetci čakali, čo nové príde. 

aký bol váš osobný postoj k amnestiám? 

Môj názor bol taký, že to patrí k veci a že to je absolútne adekvátne spoločenskej zmene, ktorá sa udiala. A ten názor mám doteraz. 

a dôvody? 

Rozsiahla amnestia naozaj patrila k prebiehajúcej revolučnej zmene. Okrem toho, ako som už spomínal, pred amnestiou som v Leopoldove často komunikoval s väzňami. Absolvoval som možno až desať stretnutí, keď bolo v miestnosti 200 – 300 väzňov a ja som im prednášal. Bolo to v rámci prevencie pred páchaním trestnej činnosti vo väznici. Po každej prednáške som pripustil diskusiu a väzni mi mohli klásť otázky. Skoro každá začínala konštatovaním: „Ja som nespravodlivo odsúdený...“

V rámci celej republiky bolo takýchto prípadov určite veľa. Myslím si, že je menej spoločensky nebezpečné, keď vo väzení nie je 10 páchateľov trestnej činnosti, ako keď je tam jeden nevinný. Rozumiete? Ak sme mali byť humanistická a demokratická spoločnosť, tak sa predsa nesmelo dopustiť, aby po Novembri zostali vo väzniciach trestom postihnutí nevinní ľudia. Viete si predstaviť, že ste nevinný a ste vo výkone trestu?

neviem. A povedal by som, že je to druhá najhoršia vec, ktorá sa vo vzťahu občana a štátu môže stať. Prvá je tá, keď dá človeka štát rovno zabiť. 

Asi tak. Predsa len prišla revolučná doba, volanie po slobode a skoro všetci väzni odsúdení v československých väzniciach tvrdili, že sú nespravodlivo odsúdení. Musíme pripustiť, že do Novembra 1989 boli práva obvinených a obžalovaných porušované. 

Nehovorím, že dnes nie sú, ale to je celkom iná téma. Bolo preto namieste spraviť politické rozhodnutie. Buď také, že sa urobí revízia všetkých odsúdení ľudí v tom čase ešte obmedzených na osobnej slobode, čo by predstavovalo tisícky, možno desaťtisíce prípadov, a to sa pochopiteľne nedalo. Alebo sa spraví jeden generálny pardon, ktorý bude obhájiteľný z hľadiska ochrany občanov pred páchateľmi trestnej činnosti. A to spravil prezident Havel. 

Amnestia sa predsa nevzťahovala na vraždy, lúpeže, znásilnenia a osoby odsúdené ako obzvlášť závažných recidivistov. Musíme si tiež uvedomiť, že vo väzniciach mohlo byť aj veľké množstvo väzňov, ktorí boli z politických dôvodov nezákonne stíhaní a odsúdení za iný ako politický trestný čin. 

súhlasíte teda s vysvetlením Václava Havla, že amnestie boli z morálneho hľadiska nevyhnutné, aby sme sa vysporiadali s praktikami komunistickej justície? 

Revolúcia bol nový začiatok pre nás všetkých a Václav Havel dal šancu aj amnestovaným väzňom, aby mohli začať odznova. A bolo by dobré hovoriť o tých, ktorí ju využili a nevrátili sa do väzenia. Určite ich bola väčšina. Tí, ktorí sa tam vrátili, šancu nevyužili. Nesmieme pritom zabúdať na vtedajší, porevolučný stav štátneho aparátu. 

Nefungovala polícia, štátne orgány nedokázali na požadovanej úrovni ochrániť občanov. Ani sociálna pomoc nefungovala ako mala. Mantinely pre nezákonné konania boli dosť široké a keď do toho prišla amnestia, tak ani „záchyt“ prepustených nefungoval normálnym spôsobom. Ale podstatné je, že aj väzni dostali druhú šancu a takých, ktorí ju využili, boli tisíce. A o tých treba viac hovoriť. 

hovoríte, že „záchyt“ prepustených nefungoval tak, ako mal. Skutočnosť bola taká, že tisíce prepustených sa dostalo na slobodu v noci a v zime. Z dobových správ sociálnych kurátorov vieme, že ich situácia bola zúfalá. Mnohí nemali kam ísť. Každý mal nárok dostať 200 vtedajších korún a to bolo z hľadiska sociálnej pomoci zhruba všetko. Grupovali sa na staniciach, dochádzalo tam ku konfliktom, krádežiam. Novovzniknuté bulvárne média si na tom zgustli a verejná mienka sa začala negatívne stavať proti amnestiám. Vnímali ste to vtedy? 

Nie. Prvýkrát som informáciu o amnestovaných v súvislosti s nejakou trestnou činnosťou zachytil – nepamätám si to presne – až niekedy v roku 1991 alebo 1992. To som už bol v advokácii. Pamätám si, že vtedy v Hlohovci niekto zavraždil malé dievčatko a niektorí politici HZDS prišli s tým, že keby nebola amnestia, toto dievčatko mohlo žiť. Takto spojili amnestiu s násilnou trestnou činnosťou. 

spojili to post factum až po dvoch rokoch?  

Áno. A myslím, že to bolo v čase, keď na Slovensku kulminovala znevažujúca kampaň proti Václavovi Havlovi. V roku 1992 sa fakticky rozpadala republika, Havel odstúpil z postu prezidenta a z jeho amnestií sa stalo politikum. Nebolo to profesionálne a pokiaľ si pamätám, začala s tým v médiách jedna profesorka práva.

dokedy ste boli prokurátorom? 

Do 15. marca 1991. 

čiže viete povedať, čo sa dialo s kriminalitou v roku 1990. 

Ako som už uviedol, po Novembri došlo k prirodzenej destabilizácii štátnej moci, ktorá pokračovala aj v roku 1990. Veľké množstvo zamestnancov polície postupne odchádzalo zo svojich pozícii – aj niektorí mimoriadne odborne zdatní. Niektorí boli prepustení a niektorí odišli na základe vlastného rozhodnutia, pretože už boli unavení z neustáleho kádrovania. 

Tak ako sa kádrovalo v podnikoch, kádrovalo sa aj na súdoch, polícii, prokuratúre. Mali sme tu zrazu mocenské vákuum a vznikla aj kádrová medzera, predovšetkým na polícii. Nechcem a ani neviem hodnotiť, či všetci tí ľudia naozaj museli odísť. Tu sa nevyjadrujem ku príslušníkom ŠtB, čo bol v tom čase úplne iný problém. Zdá sa mi, že v porevolučnom čase odišla z polície možno celá jedna generácia policajtov, zároveň prebiehal personálny boj o postupne uvoľňované funkcie v policajnom zbore, pričom do významných funkcií nastúpilo aj dosť nedostatočne odborne pripravených ľudí. 

Pamätám si, že aj na prokuratúru nastupovali ľudia prepustení po roku 1968, ktorí boli dlho mimo právnickej praxe. Nemôžeme opomenúť ani fakt, že ŠtB ako spravodajská služba prestala funkčne existovať, pričom pred Novembrom plnila aj úlohy spojené s bežnou kriminalitou. K tomu treba pridať fakt, že nastupovali noví politici, ktorí nemali s týmito záležitosťami skúsenosti, často ani odborné znalosti, a boli pod ohromným tlakom verejnosti. Toto všetko malo vplyv na bezpečnostnú situáciu v Československu. Považujem to však za prirodzený následok spoločenskej zmeny, ktorá sa udiala. 

ministrom vnútrom bol vtedy Vladimír Mečiar. Ako si spomínate na jeho úlohu v kontexte týchto personálnych výmen – ako sám hovoríte kádrovania – v bezpečnostnom aparáte? 

Nespomínam si na žiadne zásadné zmeny, ktoré by on organizoval. O tom by sa mi policajti určite zmienili. Pamätám si však, že v súvislosti s pánom Mečiarom nastal iný problém. 

Bol som vtedy dozorujúcim prokurátorom nad špecializovaným tímom, ktorý vyšetroval napríklad aj niektorých vysokých funkcionárov komunistickej strany. Robili sme kauzy spojené s odcudzenými umeleckými dielami, ktoré sa aj neskôr vrátili do slovenských galérií. Bola to z hľadiska zabezpečovania informácií veľmi náročná práca, pretože policajti sa nevedeli dostať napríklad ku rôznym evidenciám umeleckých diel a predovšetkým do archívov bývalej ŠtB.

Tá už bola zrušená a, pokiaľ si dobre pamätám, jej archívy prevzal Úrad na ochranu ústavy a demokracie, kde bol riaditeľom pán Svěchota. Išlo o osobu, ktorá už v tom čase nebola kompatibilná s demokratickým fungovaním štátu. Napriek tomu, vďaka enormnej snahe členov špecializovaného tímu, začali postupne prichádzať výsledky. 

A do toho vtedy vystúpil pán Mečiar na mítingu na námestí SNP v Bratislave a povedal, že pre komunistov sú tu prázdne väznice. Pochopiteľne si tým získal určitý mediálny ohlas a popularitu, no zároveň inicioval neprimeraný spoločenský tlak na začatie trestných stíhaní bývalých predstaviteľov štátnej moci, hoci aj nezákonných.

Pamätám sa, že hneď na druhý deň aj u nás v práci začali padať otázky, kedy teda pôjde niektorý z tých komunistov do výkonu trestu alebo aspoň do väzby. To bolo, samozrejme, možné až po zabezpečení dôkazov. Čo sa aj neskôr stalo a niektoré osoby boli stíhané či dokonca vzaté do väzby. 

ktoré? 

Asi tri-štyri mesiace po Mečiarovom vystúpení som rozhodol o uvalení väzby  na bývalého predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky (o väzbe vtedy rozhodoval prokurátor), ale po dvoch alebo troch týždňoch ho súd prepustil. Treba korektne priznať, že neskôr po mojom odchode z prokuratúry bola táto vec zastavená. 

Vrátim sa však k pánovi Mečiarovi. Ten svojím vyjadrením vyvolal vo verejnosti veľké očakávania. Bolo to veľmi komplikované, pretože sme určite nechceli robiť politické procesy. Nikto z vyšetrovateľov a ani prokurátorov sa nechcel zaťažiť tým, že v budúcnosti bude musieť niekto opäť robiť súdne rehabilitácie. Vyšetrovanie sa teda sústredilo na majetkovú trestnú činnosť, a to konkrétne na neoprávnené nakladanie s obrazmi od významných slovenských a českých autorov. 

Pokiaľ si pamätám, tak do galérií a štátnych inštitúcií sa nám okrem iných diel podarilo vrátiť aj asi šesť originálov od Martina Benku. Z toho dva sme získali späť od doktora Gustáva Husáka, bývalého prezidenta republiky. 

za čo bol stíhaný bývalý predseda vlády?

Pokiaľ si dobre pamätám, bolo to za neoprávnené výdavky z dispozičného fondu predsedu vlády a kúpu historického nábytku zo skladov Filmových ateliérov Koliba. S odstupom skoro 30 rokov a vzhľadom na dnešné šafárenie so štátnymi prostriedkami uznávam, že to môže vyznievať smiešne.

stretli ste sa aj s bývalým prezidentom Husákom?

Pamätám sa na určité komplikácie, pretože k doktorovi Husákovi sme sa dostávali iba veľmi ťažko. Nakoniec sme po dohode s ochrankou zorganizovali jeho výsluch pred vyšetrovateľom, pretože sme mali vedomosť o tom, že mal v minulosti dostať do daru od straníckych funkcionárov spomínané dva obrazy od Martina Benku. 

Pri jeho výpovedi, ktorej som sa ako dozorujúci prokurátor zúčastnil, sme však zistili, že doktor Husák vôbec nevedel, aké veci má doma, respektíve čo v minulosti dostal do daru. Podľa mňa neklamal, mal som dojem, že majetku neprikladá žiadny význam. Bol veľmi ústretový. Sám vyzval policajtov, aby k nemu prišli domov a vybrali si z vecí, čo mu presťahovali z Prahy, tie obrazy, ktoré majú význam pre trestné konanie. 

To sa na druhý deň aj stalo a maľby boli následne vrátené do Múzea Martina Benku. 

bol aj on z niečoho podozrivý?

Podľa mňa vyšetrovateľ vtedy správne vyhodnotil, že bývalý prezident nemohol vedieť o tom, aký je pôvod jemu darovaných obrazov – takže nie. Ako som už uviedol, on naozaj ani netušil, čo mu vlastne darovali. Išlo o človeka, ktorého jednoducho majetok nezaujímal. 

Po výsluchu som mal možnosť s doktorom Husákom ešte asi pol hodinu neformálne hovoriť, pretože bolo potrebné dohodnúť návštevu policajtov u neho doma za účelom vydania obrazov. V pamäti mi utkvelo, že začal sám od seba rozoberať otázku vstupu sovietskych vojsk v roku 1968 a jeho pozíciu po vstupe. Vysvetľoval nám, že musel zachrániť národ pred robotnícko-roľníckou vládou. 

Keďže poznal históriu revolučných zvratov a porevolučných prenasledovaní, mal vtedy podľa mňa obavy pred prípadnými trestnými konaniami súvisiacimi so vstupom vojsk a svojím angažovaním sa po auguste 1968. 

ak by ste sa teraz mali na amnestiu pozrieť zo širšej perspektívy situácie v 90. rokoch na Slovensku spojenej s nástupom organizovaného zločinu, keď na uliciach vybuchovali autá, mafiáni sa strieľali na verejnosti a krajinu zaplavili drogy: Mala na tomto vývoji podľa vás podiel amnestia?

Určite nie. Ešte sa však vrátim k samotnej amnestii. Už som uviedol, na aké kategórie odsúdených sa amnestia nevzťahovala. Tiež chcem povedať, že amnestia nie je len otázka morálna alebo filozofická, ale z pohľadu ponovembrového vývoja československej spoločnosti to bola predovšetkým otázka právne praktická. 

Nebolo totiž uskutočniteľné, aby ktorýkoľvek štátny orgán alebo ústavný činiteľ vtedy promptne vybavil možno tisíce žiadostí o revíziu procesu osôb, ktoré tvrdili že sú nespravodlivo odsúdené. Riešením mohla byť iba amnestia. Nikto z týchto odsúdených nechcel byť ani o minútu dlhšie vo výkone trestu. Stále som presvedčený, že inak sa to nedalo riešiť a že prezident Havel spravil správnu vec. A teraz k vašej otázke. 

Asi by som vylúčil podiel amnestie prezidenta Havla na náraste násilnej trestnej činnosti v 90. rokoch. Dôvody nárastu kriminality by som skôr hľadal v stave štátnych orgánov, ktoré boli prirodzene destabilizované a ktoré ďalej destabilizovali ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Jána Slotu aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. 

Dôvody by som videl aj v postupnom prerastaní organizovaného zločinu do politického a hospodárskeho života na Slovensku. Som presvedčený, že u niektorých „otcov zakladateľov“ našej štátnosti išlo predovšetkým o vytvorenie si dobrých pozícii pred deľbou štátneho majetku a až v druhom, treťom, možno desiatom rade o naplnenie akýchsi tisícročných túžob slovenského národa. 

a teraz k tým 90. rokom. Skúsme sa na to pozrieť aj cez konkrétny príklad Jozefa Roháča – človeka, ktorý bol pred rokom 1989 odsúdený za ozbrojený pokus o prekročenie hraníc, potom bol amnestovaný a neskôr sa stal jednou z výrazných postáv organizovaného zločinu na Slovensku. Dnes sedí vo väzení v Maďarsku, je odsúdený na doživotie za mafiánske vraždy a iné násilné trestné činy...

Amnestiu by som dal nabok. Čo sa týka pána Roháča, nepoznám detaily jeho prepustenia z výkonu trestu na základe amnestie. Odvážim sa však predpokladať, že ak by nebol páchateľom špecifickej trestnej činnosti pre slovenské a maďarské podsvetie on, bol by to určite robil niekto iný. 

Ako som už uviedol, keď sa chceme baviť o období 90. rokov, príčiny strašného nárastu násilnej kriminality je potrebné hľadať niekde úplne inde, ako v porevolučnej amnestii prezidenta Havla. Určite súviseli s vnútropolitickými podmienkami života slovenskej spoločnosti, ktoré sme si však vytvorili my sami a nie amnestia. 

čo máte na mysli? 

Podstatu som už asi uviedol. Možno by som ešte dodal jeden faktor: morálny rozklad spoločnosti, ktorý naplno prepukol po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ten je, samozrejme, ešte horší ako rozklad v činnosti štátnych orgánov z dôvodu masívnej obmeny kádrov.

Pôsobí totiž podľa mňa doposiaľ. Práve od roku 1993 začali štátne orgány prostituovať z politickou mocou krajiny a prispôsobovať svoje postupy a rozhodnutia silným politickým vodcom. Len si spomeňme, prosím, na manipulovanie vyšetrovania zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča ml. do cudziny alebo vraždu mladého Róberta Remiáša. 

Ako mohli u nás dlhé roky takmer beztrestne pôsobiť organizované zločinecké skupiny, majúce na svedomí desiatky vrážd a iných násilných trestných činov? To všetko sa mohlo diať iba preto, že pre vládnucu garnitúru spravodlivosť alebo dokonca ľudský život, neboli hodnotou. Ľudia ako Mečiar, Slota a Ľupták určovali morálne hodnoty našej spoločnosti. 

Výsledok sa dostavil. Bohužiaľ, v histórii sa za všetko platí a my platíme doposiaľ. Asi toto mám na mysli a preto si myslím, že za tú obrovskú kriminálnu energiu v 90. rokoch určite nemôžu amnestie prezidenta Havla.

čo hovoríte na to, že niektorí amnestovaní väzni sa naozaj stali kriminálnikmi? 

Nemá zmysel sa baviť takto všeobecne. Cez zovšeobecňovanie odôvodníte čokoľvek. Treba vždy vybrať jeden konkrétny prípad, jedného konkrétneho odsúdeného. Pozrieť sa, akým spôsobom sa naňho vzťahovala amnestia. Možno by sa ukázalo, že mal amnestovaných posledných 6 mesiacov výkonu trestu – aj tak by bol v roku 1990 už z väzenia prepustený. 

Po vzniku Slovenskej republiky bol prezident Havel zodpovedný pomaly za všetko. Za nárast kriminality, za zrušenie zbrojoviek, za likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a neviem, čo všetko sa ešte natáralo. Poviem to takto: Václava Havla som považoval a stále považujem za svojho prezidenta. Dobre? 

ako by ste teda zhrnuli svoj názor na Václava Havla? 

Václav Havel bol kus svedomia v každom z nás, čo sme sa nedokázali vzoprieť komunistickému režimu. Ja som to tiež nedokázal. Hoci som mal pre svoje postoje ako prokurátor veľa nepríjemností, nedokázal som sa postaviť režimu rozhodnejším spôsobom. Václav Havel nám ukázal, prečo je dôležitá občianska spoločnosť. 

Myslím si totiž, že občianska spoločnosť je základom fungovania právneho štátu. Zdá sa mi, že tí, ktorí ho znevažujú, mu nevedia odpustiť predovšetkým svoje vlastné chyby a zlyhania. Asi to je najjednoduchšia cesta ako zabudnúť na vlastnú slabosť. Václav Havel bol významnou historickou osobnosťou, a tak buďme radi, že sme mohli byť – síce krátko, ale predsa – súčasťou dejinných udalostí, ktoré on spoluvytváral. 

Ukázal nám jednu dôležitú vec – nebáť sa. Mnohokrát vo svojom živote túto jeho odvahu preciťujem a snažím sa mu vo svojej činnosti priblížiť.

Amnestie - Sloboda ako hrubá čiara za minulosťou

Rozhodnutie prezidenta Václava Havla z 1. januára 1990 o amnestii pre viac než 21 000 odsúdených v československých väzniciach bolo veľkým revolučným predelom – symbolickým krokom k rozchodu s praktikami komunistického súdnictva a zároveň prvým zásadným politickým rozhodnutím nového prezidenta, ktoré sa stalo trvalou súčasťou jeho politického a morálneho odkazu. Aj vďaka medializovaným prípadom trestných činov prepustených väzňov sa však z amnestie postupom času stal ľahký terč pre Havlových kritikov a politických oponentov. Mýty o „Havlovej amnestii“ sa šíria dodnes aj pre absenciu výskumných, publicistických či literárnych prác na danú tému. Kniha Amnestie má za cieľ aspoň z malej časti túto medzeru vyplniť.

Okrem bohatého obrazového materiálu v nej nájdete:

  • eseje o amnestiách od slovenského filozofa Fedora Blaščáka a českej právničky, bývalej disidentky a neskôr pracovníčky Kancelárie prezidenta Václava Havla na úseku milostí, Lenky Marečkovej,
  • literárnu adaptáciu scenára filmovej drámy Amnestie od Maroša Hečka a komiks Jozefa Gertliho Danglára,
  • rozhovor s advokátom Romanom Kvasnicom, ktorý bol v čase väzenskej vzbury v Leopoldove prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave,
  • spomienky osobností (Fedor Gál, Michael Kocáb, Vratislav Brabenec, Štefan Hríb, Roman Kvasnica, Ladislav Snopko a ďalší),
  • päť odborných štúdii o amnestii z 1. 1. 1990 publikovaných v dobových kriminologických zborníkoch,
  • faksimile dokumentov týkajúcich sa amnestií Gustáva Husáka z roku 8. 12. 1989 a Václava Havla z 1. 1. 1990.
  • Knihu vydalo vydavateľstvo SLOVART. 

    Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
    .diskusia | Zobraziť
    .posledné
    .neprehliadnite