Ak Boh je, tak je v nás

za komunizmu ste sa napriek vôli rodičov stali tajným kňazom, venovali ste sa mládeži a v 80. rokoch ste emigrovali. Po revolúcii ste sa vrátili, prešli ste vnútornou krízou a zapísali ste sa do myslí ľudí ako kňaz undergroundu, ktorý svoje príhovory začína hrou na gitare a slúži omše na hudobných festivaloch. Aká najsilnejšia spomienka však vo vás rezonuje v súvislosti s Vianocami?

Na Vianoce nemám len jednu silnú spomienku, sú to skôr čriepky mojich zážitkov. Vyrastal som na dedine a od piatej triedy, keď som prejavil túžbu stať sa kňazom, mi rodičia zakázali chodiť do kostola. Keď som bol na vysokej škole, tak mi v mysli utkvela Česká mše vánoční od Jakuba Jana Rybu. Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, ako pán Řepka, ktorý bol murár, hrá na husliach. Pán Řepka bol počas roka klarinetista v dychovke, no počas Vianoc hral na husliach. Neskôr, keď som už bol kňazom a študoval som v Taliansku, tak som mal cez deň tri omše. Potom som sa vracal na faru a dvakrát za sebou sa stalo, že nášho pána farára odviezli cez Štedrý večer do nemocnice. Najsilnejší zážitok mám počas prvých Vianoc po mojej emigrácii do Talianska. Na Námestí svätého Petra v Ríme zvykol pápež počas štvrtej adventnej nedele požehnávať deti, ktoré prinášali Ježiškov. Tí sa potom vkladali do jasličiek. Spomínam si, ako som to tam sledoval a bolo mi nesmierne smutno.

ako trávite Vianoce v tomto období vášho života?

Na Štedrý deň budem pripravovať kapra a polievku pre moju komunitu. So štyrmi spolubratmi budeme mať večeru, potom mám polnočnú omšu. Na prvý sviatok vianočný mám tri omše vo väzeniach. Potom chodím so sestrami Matky Terezy za bezdomovcami. Na sviatok svätého Štefana pôjdem za mojou mamou. Teším sa na to, že budem mať pár dní voľno. Oddýchnem si a dokončím všetky resty, ktoré mi počas roka ostali.

čo pre vás znamená vianočné obdobie?

Znamená to vedieť, že Boh je viditeľný. Pre mňa je Boh veľkorysosť, ktorá sa dáva. Je to moja obľúbená téma. Mám na to taký obraz. Vianoce sa oslavujú počas zimného slnovratu. Žijeme z milosti Slnka a vďaka nemu rastú rastliny a vypestujeme si potravu. Jediný dôvod, prečo žijeme, je, že nám to Slnko umožňuje. Žijeme teda z daru a milosti Slnka. Zároveň je to metafora milosti od Boha. Samotná existencia je dávanie zadarmo a bez podmienok. Naše bytie je Božia veľkorysosť, ktorá je nám dávaná bez akýchkoľvek podmienok. Celý tento koncept je viditeľný v postave Ježiša, ktorý žije na tejto zemi. Ježiš prichádza ako dar, ktorý vidíme vo forme jeho činov. V tom, s kým sa stretával, koho sa zastával. Celý jeho život je o bezpodmienečnom dávaní. Vianoce sú prvým obrazom tohto dávania, ktoré sa rozvíja až do jeho smrti.

keď vidíme bežného človeka, tak sa podobne ako vy snaží dokončiť všetky veci, ktoré nestihol počas roka. Na poslednú chvíľu nakupuje darčeky, obchodné centrá sú plné ľudí. Na Štedrý deň sa to celé dokončí a ľudia si dajú spoločnú štedrú večeru, potom navštevujú príbuzných či odídu niekam do hôr. Vianoce sú však pre mnohých nielen časom oddychu, ale aj vnútorného trápenia. Dokonca počas nich dochádza k mnohým samovraždám. Ako by ste z vášho pohľadu zhodnotili Vianoce dnešného človeka?

Myslím, že to najdôležitejšie, čo v živote máme, sú naše vzťahy. Môžeme do určitej miery povedať, že náš život sú naše vzťahy. Vianoce odhaľujú pravdivú existenciu týchto vzťahov. Vianoce umocňujú naše vzťahy. Ak sú tie vzťahy narušené, tak Vianoce ich krutejšie odhaľujú. Pre dnešného človeka sú Vianoce slávnosťou vzťahu. Mne sa to páči, i keď niekto kritizuje, že Vianoce stratili svoj obsah a že dnešné Vianoce sú len konzumom. Myslím, že pre väčšinu ľudí sú Vianoce o tom, že si môžu dať najavo svoju blízkosť a to aj tými darčekmi. Rozumiem tomu, že chce niekto kúpiť niečo, čo toho druhého poteší a je za to ochotný dať veľa peňazí a venovať tomu množstvo času. Nerozumiem, prečo by sme na to mali nadávať.

tento rok sme si v celom Československu pripomínali 30 rokov slobody. Vo vašej knihe sme si prečítali zaujímavý výrok, že vďaka vášmu vzťahu s Bohom vám nevadilo, že ste v čase neslobody nemohli cestovať alebo si kupovať LP platne. Povedali ste „že ani za komunizmu mi nechýbalo nič, čo by ma mohlo učiniť šťastným“. Ako ste to mysleli?

Mal som vzťahy. Bol som rehoľník a žili sme skutočne zmysluplný život. Keďže sme boli mladí, tak sme bolo šťastní nejako automaticky. Od šestnástich rokov som chcel byť kňazom a môj život bol o tom, že som ho dával druhým. To ma robilo šťastným. Aj napriek tomu, že u nás nemohla vychádzať literatúra, tak som sa dostal k výborným knihám zo samizdatu. Nepociťoval som to ako nedostatok a to, že sme nemohli cestovať, som bral ako fakt.

znie to tak, že môžeme byť slobodní aj napriek okolnostiam, v ktorých žijeme. Ako chápete slobodu?

Existuje vnútorná a vonkajšia sloboda. Ak je človek slobodný vnútorne, tak dokáže uniesť aj absenciu vonkajšej slobody. Pre mňa je sloboda závislosťou od Nekonečna s veľkým N. Ak človek žije v Bohu, tak z toho vychádza vnútorná sloboda, keď vám až tak nezáleží na okolnostiach, ktoré vás postretnú. Ak vás aj zasiahnu negatívne okolnosti, tak to neprenášate na iných, ale je to pre vás príležitosť byť ešte v silnejšom pute s Bohom.

„Pocit, že som milovaný, prežívam skôr ako stav, že viem, že všetko je v poriadku. Hovorievam, že ráno sa zobudím a nechám sa milovať. Tento pocit si trénujem.“

pred tridsiatimi rokmi sa zmenil režim a vonkajšie podmienky pre slobodu sú nepochybne lepšie. Sme však vnútorne slobodnejší?

Vnútorná sloboda je iným druhom kvality, o ktorú sa človek musí snažiť. Einstein hovorí, že rozhodujúce je, či sme v spojení s niečím nekonečným, alebo nie. Ak je človek spojený s niečím nekonečným, tak je niekým iným, ako keby nebol. Podľa biblickej mytológie je človek prach oživený Božím dychom. To znamená, že človek je tvorený dvoma princípmi. Ten prach znázorňuje niečo, čo sa rozpadne a je pominuteľné. To, čo je v nás trvalé, je Boží dych. Hranica, ktorá to určuje, je naša smrteľnosť. Keď sa človek snaží oklamať smrteľnosť tým, že zhromažďuje majetok, tak je vnútorne neslobodný. Keď človek odovzdá svoju smrteľnosť princípu Božieho dychu a odovzdá sa tomu, ktorý je nesmrteľný, tak je vnútorne slobodnejší. Človek, ktorý slúži mamonu, nebude vnútorne slobodný. 

prvá fáza vášho vzťahu s Bohom bola, že ste ho brali ako istotu, ktorá vám vie niečo zabezpečiť. Modlili ste sa, aby vám Boh v niečom pomohol, napríklad dostať sa na strednú školu. Je to správny vzťah k Bohu?

Nie je, ale každý musí vzťah s Bohom začať takto. Mám na to jeden obraz, ktorý vystihoval môj vzťah s Bohom. Predstavoval som si, že náš život je rieka, kde stojíme na jednom brehu a na tom druhom je Boh. Myslel som si vtedy, že ten Boh ma pozoruje a hodnotí. Myslím, že to tak nie je. Teraz to mám ale tak, že Boh nie je na druhom brehu, ale je so mnou. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Boh je pre mňa niekto, kto žije skrze mňa. Chápem Boží dych ako život, ktorý je vo mne. Boh je v našom živote stále. Boh vie, čo potrebujeme. Vzťah s Bohom nie je rovnomerný, ale nie je pre človeka ani niečím ponižujúcim. Boha prosím, chválim a ďakujem mu. On je vo mne a žijem podiel na jeho živote a to nevylučuje to, že ho o niečo prosím. Boh je teda ten, ktorý je hlavný.