Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

František Mikloško: Cirkvi chýba odvaha ísť na hranicu

.michal Magušin .anton Vydra .rozhovory

Slovenská cirkev mala vďaka odvahe katolíckeho disentu veľký potenciál. Z moci, čo dostala, si vzala to najhoršie. Najväčším problémom minulosti bola strata kontinuity so svetovou cirkvou a chýba nám aj intelektuálna elita, ktorú by rešpektoval aj sekulárny svet. František Mikloško.

František Mikloško: Cirkvi chýba odvaha ísť na hranicu Boris Németh

keď sa končil druhý vatikánsky koncil, mali ste osemnásť rokov. Reflektovali ste nejako v tom čase túto udalosť?

Moja mama bola veľmi angažovaná kresťanka a profesorka v Nitre, kde som vyrastal. Učila mnohých kňazov. Na koncile bol priamo účastný aj tajomník nitrianskeho biskupského úradu Elemír Filo. Pamätám sa, ako bol u nás a rozprával nám všeličo o koncile.

takže ste to mali, takpovediac, z prvej ruky.

Áno, prežívali sme koncil s veľkou nádejou ako udalosť, ktorá v živote cirkvi nebola obvyklá.

ako sa vtedy žilo kresťanom v Nitre?

Bola v nej sústredená kňazská elita, všetci tí starí kanonici s ešte tradičným katolíckym vzdelaním. Bol tam napríklad Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova. Skrátka, nitrianski kanonici boli ľudia, ktorí keď kráčali po ulici, vzbudzovali v ľuďoch prirodzenú úctu. Boli tam ďalej kňazi, z ktorých niektorí boli predtým aj vo väzení, no všetci žili problémami svetovej cirkvi a teológie. Nitra vtedy tvorila enklávu, ktorá sa prirodzene bránila komunizmu.

ale pokusy, ako túto enklávu rozbiť, zrejme boli.

Samozrejme, no komunistom to dlho trvalo. Rok čo rok sa tam napríklad chodilo na mariánsku púť na Kalváriu – iba jeden rok sa nekonala pre slintavku, vtedy to zrušili, aby sa ľudia nenakazili jeden od druhého. No v kázňach, ktoré tam zaznievali, sa hľadal vždy nejaký náznak toho, v akom stave sa cirkev na Slovensku nachádza. A pritom len pár stovák metrov od kostola sídlila štátna bezpečnosť. Keď niečo funguje stáročia, tak sa to nedá len tak vykoreniť. Komunisti teda potrebovali tú tradíciu vyhubiť inak: rozhodli sa z Nitry spraviť poľnohospodársku mekku a to sa im aj podarilo. Dovtedy to však bolo mesto, kde žili skutočne elitní kňazi, ktorí poznali jazyky, čítali zahraničné správy a vďaka nim sme boli v obraze aj my.

tento typ vzdelaných a rozhľadených kňazov bol iba v Nitre?

Bolo to tak najmä tam, kde sídlili biskupstvá. Spiš si niečo také podržal vlastne až do pádu komunizmu. Tam sa tá kontinuita vzdelanosti udržiavala. Podobne aj v Trnave. V Košiciach to bolo ťažšie, lebo rýchlo rástli a stávalo sa z nich priemyselné mesto.

a pamätáte si, čo ste vtedy očakávali od druhého vatikánskeho koncilu?

Všetko sme to vnímali cez skúsenosť útlaku. Pre nás bolo prekvapením už len to, že na koncil pustili biskupov z Československa. Už to vyzeralo ako pootvorenie dverí. Obrovskou nádejou bola osobnosť pápeža Jána XXIII. Počúvali sme ho z Vatikánskeho rozhlasu, hoci vysielanie bývalo často rušené. Kým predchádzajúci pápež Pius XII. bol ešte cirkevné knieža s jasne udržiavaným odstupom od ľudu, Ján XXIII. sa ľuďom prihováral celkom iným, omnoho prístupnejším jazykom.

podobalo sa to súčasnej fascinácii pápežom Františkom?

Áno. Pamätám si, ako som ešte ako chlapec počúval jeho príhovor, v ktorom ľuďom vravel, že keď prídu domov k svojim deťom, ktoré už možno budú spať, majú ich pohladiť a ráno im povedať, že ich pohladil sám pápež. Bola to reč, ktorá bola úplne iná než reč jeho predchodcov.

pointa bola teda v tom, že cirkev sa mala viac priblížiť k ľuďom?

Na to treba odpovedať v kontexte: päťdesiate roky boli hrozné, bolo v nich cítiť napätie medzi cirkvou a naším štátom. Veľa ľudí skončilo vo väzení. Stále viselo vo vzduchu aj to, či sa komunisti nepokúsia odtrhnúť slovenských veriacich úplne od katolíckej cirkvi. Ten režim bol brutálny. No v roku 1960 došlo k prvej veľkej amnestii politických väzňov, takže pocit, že dochádza k uvoľňovaniu niečo strnulého, bol oprávnený. A to aj napriek tomu, že vzápätí začalo veľké prenasledovanie rehoľníkov, čo prezident Novotný nazýval dovŕšením kultúrnej revolúcie. No aj tak to boli roky poznačené atmosférou nádeje. Druhý vatikánsky koncil tento pocit iba podporoval.

niekedy sa trochu zjednodušujúco vraví, že výdobytkom koncilu bolo, že otočil kňazov pri oltári smerom k ľudu. Bol to pre vás tiež jediný výsledok koncilu?

Nuž, povedzme si pravdu, to bolo jediné, čo sa z koncilu u nás aplikovalo: obrátenie kňazov smerom k ľudu pri omšiach a obrady v národnom jazyku, nie v latinčine. Nič iné sa nedotiahlo.

za to mohol kto: komunizmus alebo biskupi a kňazi?

Komunisti to celkom prirodzene nechceli povoliť. Kňazov režim zastrašoval alebo ich mal v moci.

a ako prijali koncil tí vzdelaní nitrianski kanonici, ktorých ste spomínali, že boli rozhľadení a žili v témach svetovej cirkvi?

Ostali trochu zdržanliví. Prijali závery koncilu, no po celý život boli vychovávaní inak, k latinskej omši. Na konci života už mohli len sotva vyjadrovať nejakú spontaneitu. A s tým otočením kňazov k ľudu to tiež nejaký čas trvalo, nebolo to hneď. Aj na to boli potrebné povolenia od štátu. Omše v jazyku ľudu si vyžadovali preklady liturgickej komisie, to si takisto vyžiadalo nejaký čas.

Silvester KrčméryMAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERESilvester Krčméry

nebolo frustrujúce, že to bolo všetko, čo sa podarilo uskutočniť zo záverov koncilu?

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite