v rozhovore s Tomášom Etzlerom sa dočítate:
- ako sa zo šoféra vypracoval na vojnového reportéra CNN
- ako v Pakistane pokrýval zabitie Usámu bin Ládina
- v čom sa líši práca pre ČT a pre CNN
- o útokoch politikov na novinárov
- ako sa Čína pozerá na strednú Európu
- aj to, či sú naši politici voči Pekingu servilní
pred revolúciou ste niekoľko rokov pôsobili v Českej televízii. Čo vás v roku 1991 presvedčilo, aby ste odišli do USA?
Nebol som spokojný s porevolučným vývojom situácie v Československej republike. Bol som jedným zo signatárov protestného manifestu Několik vět, ktorého autorom bol Václav Havel a o ktorom hovorili v Hlase Ameriky. Podpísala ho aj Hana Zagorová a mnoho ďalších umelcov. Zagorovej za to stiahli z predaja platne, v mojom prípade to znamenalo odchod z televízie, kde som pôsobil ako dramaturg.
Ľudia, ktorí v televízii pôsobili pred pádom bývalého režimu, tam pracovali aj potom, v roku 1991. Zostali aj tí, ktorí ma vyhodili a nemali v pláne odísť. Trochu sa otriasli a išli ďalej. Vtedy mi došlo, že s nimi už nechcem pracovať a rozhodol som sa odísť z ostravského štúdia. Nechcel som odísť len do Prahy, pretože som mal obavy, že by to tam bolo rovnaké. Tak som sa úplne drasticky rozhodol odísť až do Spojených štátov.
ako tento váš odchod vyzeral?
Mali sme dva batohy, sto dolárov vo vrecku a turistické víza. Nečakali nás v Amerike príbuzní a nemali sme tam ani žiadne iné kontakty. Poznali sme len horolezcov v Salt Lake City, takže sme svoju cestu začali v Utahu. Začiatky boli nesmierne ťažké, bez zelenej karty či pracovných víz sme nemohli nájsť dobre platenú prácu. Brali sme prácu, ktorú nikto iný nechcel. Za pár dolárov na hodinu sme čistili domy, okná, záchody. Vyskúšal som si aj prácu so starými a mentálne postihnutými ľuďmi.
Po roku som sa s Luciou rozišiel a bol som zrazu úplne sám. Po vypršaní víz som sa presťahoval do New Yorku, ilegálny občan sa tam ľahšie stratí v dave. Žil som dobrodružným životom ako Jack Kerouac, Jack London, Charles Bukowski či celá generácia beatnikov.
plánovali ste sa vrátiť naspäť v prípade neúspechu?
Mal som strach vrátiť sa späť. Každé ráno pri pohľade do zrkadla by som musel priznať, že som to nedokázal. Hovoril by som si: Ty si sa vzdal, bolo to silnejšie ako ty. Rozmýšľal som, či ísť skúsiť šťastie do Hollywoodu. Žil som vtedy v Denveri, liezol som po skalách päť dní v týždni. Ako čašník som si žil bohémskym životom a sledoval CNN. Všetkým televíziám a produkčným spoločnostiam som už v tom čase poslal svoj životopis, ale nikoho nezaujímalo, čo som spravil v Ostrave. Chceli vidieť, čo som dokázal tu, no bez šance ukázať svoje to schopnosti nešlo.
vtedy ste sa rozhodli vrátiť sa na vysokú školu?
Prihlásiť sa na University of Colorado bolo najlepším rozhodnutím môjho dospelého života. Uznali mi bakalársky titul a mohol som pokračovať štúdiom teoretického výskumu masmédií na magisterskom stupni. Vravel som si, že bude fajn mať diplom z americkej školy. Po roku strávenom v knižnici som prešiel na štúdium televízneho spravodajstva. V treťom semestri sa stal masaker na strednej škole Columbine, kde dvaja žiaci zavraždili svojich trinástich spolužiakov. Bol to prvý veľký masaker na strednej škole v USA. Všetky stanice z celých Spojených štátov tam boli a potrebovali lokálnu výpomoc. Zavolala mi moja profesorka s tým, že v Denveri by sa niečo našlo. Tak som prišiel do redakcie CNN a najali ma ako vodiča.
Platili 10 dolárov na hodinu a mal som šancu vidieť CNN priamo pri práci. Obsadili celý hotel, zo zasadačiek hotela si urobili svoju vlastnú redakciu, kam priviezli počítače a televízne sety. Ja som ich vozil na letisko, zbehol som po pizzu, bral som redaktorov na rozhovory. Uvedomoval som si, že takto blízko k vedeniu CNN už nikdy nebudem a mám pár dní na to, aby som ich presvedčil, že som človek, ktorého hľadajú bez toho, aby to vedeli. Do noci som hľadal, ako ešte informovať o Columbine.
Našiel som príbeh počítačovej hry, ktorú vrahovia hrali. Po pár dňoch sa hra modifikovala tak, že ste v nej mohli strieľať svojich spolužiakov. Šokovalo ma, ako rýchlo sa herný priemysel vedel adaptovať a začať na tragédii zarábať. Prišiel som ráno za vedúcou vysielania a predstavil jej svoj námet. Zaujal ju, len nemala ľudí, ktorí by to spracovali, a tak sa ma spýtala, či som už niečo produkoval a trúfol si to spraviť. To bolo moja šanca. Pridelili mi kameramana a večer sme mali hotovú reportáž. Už som nebol vodič. Po troch týždňoch ma pozvali so sebou naspäť do Atlanty.
aký je rozdiel medzi prácou v Českej televízii a CNN?
Úspech spravodajskej organizácie závisí od jej zamestnancov. V CNN som spolupracoval s novinárskou elitou z celého sveta, aj v Českej televízii som mal kolegov, ktorí by mohli byť na svetovej úrovni. Len možno nemali záujem alebo odvahu ísť do sveta.
Najväčší rozdiel je nie len vo vybavení a globálnom dosahu, ale najmä v manažmente. To, ako sa manažment Českej televízie správa k svojím zamestnancom a to, ako to robí CNN, sa nedá porovnať. V CNN je väčšia spätná väzba, bližšia komunikácia, každý dobrý výkon je náležite pochválený – telefonátom, emailom alebo finančným bonusom. V Českej televízii som sa dočkal poďakovania len niekoľkokrát.
„Vedel som, že nemôžme utekať. Ľahol som si k stene, aby som bol čo najmenším terčom. Strieľalo sa tam veľmi neorganizovane.“
venovali ste sa aj vojnovému spravodajstvu, v čom je odlišné od bežného spravodajstva?
Keď vás pošlú do terénu, často spíte na podlahe či kapote auta. Na toto sa dopredu môžete fyzicky pripraviť . Na čo vás ale nikto nepripraví, je nebezpečné prostredie, v ktorom sa budete pohybovať, kde na vás môžu pokojne strieľať.
Nosil som helmu a nepriestrelnú vestu, čo ma párkrát zachránilo. Nikto ma priamo nezasiahol, aj keď som bol neraz v blízkosti výbuchu granátu. Kúsky vybuchnutého granátu skončili v satelitnom telefóne, ktorý som mal pri uchu. Som vysoký, vesta mi nezakrýva celý chrbát, dve črepiny mi zasiahli chrbát, tretia mi skončila pod okrajom helmy v hlave.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.