so Stredoeurópskym fórom ste prišli v roku 2009 na dvadsiate výročie Novembra ’89. Ako to celé vzniklo?
Andrea Puková: To výročie nás vtedy podnietilo začať s niečím, čo tu vtedy ešte nebolo: verejné a slobodné diskusie, ktoré by boli prístupné každému.
presne s tým sa mi ten projekt spája: so slobodou diskutovať, vysloviť svoj názor a vypočuť si iný názor. Čo však pre vás znamená sloboda?
Marta Šimečková: Neuzavrieť sa do tých istých vzorcov rozmýšľania. Pred desiatimi rokmi bolo uvažovanie o slobode viac prvoplánové než dnes a aj tie diskusie mali nevyhnutne inú povahu. Na jednej strane tam prevládal ťažký sentiment po Novembri, na druhej neustále obviňovanie seba či druhých z toho, čo kto spravil zle a prečo to tak a tak dopadlo.
Puková: Vtedy to bolo naozaj viditeľné, ako sa ľudia vzájomne osočovali. Dnes to až tak nevidieť, pretože pribudlo diskusií a čoraz viac sa týkajú aj iných než len našich domácich problémov. To pokladáme za kľúčové: neuzavrieť sa ani tu doma, ani v hraniciach strednej či východnej Európy, alebo – ako sa kedysi dosť hlúpo hovorilo – starej a novej Európy, ale pozvať do diskusie aj ľudí zo Západu, aby nám nastavili nejaké zrkadlo a aby vznikla diskusia, ktorá nemusela byť nevyhnutne priateľská. Mohla byť aj polemická. Vždy sme chceli, aby v tom bolo aj nejaké napätie.
Šimečková: Keby sa kontext tých diskusií nezmenil na stredoeurópsky alebo rovno svetový, tak by sme sem tých ľudí nedostali. Dnes je pre nás ambíciou predstava, či by naše diskusie obstáli, keby sa konali v Paríži, Londýne alebo Varšave.
a obstáli by?
Šimečková: Sme presvedčené, že áno.
ako na to reagovali pozvaní hostia v prvých rokoch?
Puková: Postupne. Medzi prvými bola napríklad Slavenka Drakulić so svojim balkánsko-seversko-viedenským príbehom. Prišla sem najprv z akejsi povinnosti, že to bolo výročie Novembra, bol tu Václav Havel, a bolo to napokon aj jeho posledné verejné vystúpenie v Bratislave. No na konci bola milo prekvapená, že to nebolo len nejaké sentimentálne spomínanie na rok 1989, ale diskusia, kde sa hovorilo vecne o tom, kde sa vtedy nachádzala Európa. A Havel tam vtedy otvorene priznal, že sme spravili chybu, keď sme moc po revolúcii ponechali v rukách ekonómov a expertov, lebo sme si mysleli, že oni to vedia.
Šimečková: Bolo to prvýkrát, čo niečo také verejne vyslovil.
václav Havel však so Stredoeurópskym fórom súvisí aj ako prvý predseda a ideový garant celého projektu.
Puková: Áno, tvrdil vždy, že Stredoeurópske fórum má svoje opodstatnenie v tom, že sa koná v Bratislave, lebo je to geografické centrum všetkých krajín strednej Európy.
Šimečková: A dnes tieto jeho slová nadobudli ešte celkom iný význam.
Puková: Navyše to, že vždy pripomíname odkaz Václava Havla, je aj vecou historickej pamäti.
Šimečková: Tento rok k nám príde aj jeden menej známy nemecký historik disentu Marko Martin, ktorý tvrdí, že také idey, ako prezentoval Havel, sa jednoducho nestratia, aj keby sa zabudlo na jeho meno a dielo. Skrátka, Marko Martin hovorí, že rodičia detí, ktoré dnes demonštrujú v Prahe, kedysi čítali Havla. Preto sa to nestratí.
„Bauman mal vtedy osemdesiatpäť rokov a bolo veľmi povzbudivé vidieť, že sa dá takto krásne starnúť. Možnože je to iba výsada geniálnych ľudí, no bolo to veľmi inšpirujúce.“
to znamená, že tí mladí majú toho Havla už nejako v sebe, sprostredkovane?
Šimečková: Presne tak. A to vidieť aj na tom, že niektorí mladí z iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorí November nijako nezažilo, dokážu spievať Martu Kubišovú alebo používať identické slogany, aké zaznievali v roku 1989. Spoznali tiež Joan Baez, o ktorej predtým veľa nevedeli. Ale ona sa s nimi chcela minulý rok stretnúť a aj sa s nimi stretla. To bolo pre nich úžasné.
ktorý z ročníkov Stredoeurópskeho fóra bol pre vás najzaujímavejší?
Puková: Asi prvý, na ktorom vystúpil Václav Havel. Bolo to možno ešte silnejšie, než keď prišla Svetlana Alexijevič.
Šimečková: A vychádzalo to nielen z jeho osobnosti, ale aj zo spojenia s publikom. Sedeli tam zaujímaví ľudia, v prvej rade vtedy ešte celkom neznámy Timothy Snyder pri vtedy u nás dobre známej Brigite Schmögnerovej. Dnes asi mladšie ročníky poznajú skôr Snyderovo meno.
Puková: Ďalším veľkým objavom bol pre nás v roku 2010 Zygmunt Bauman.
prečo objav? Bauman bol predsa v tom čase známy.
Puková: Objavom pre nás bolo to, ako sa správal. Bol úplne obyčajný a veľmi skromný, sedel tam so Janette Maziniovou a počúval jej príbehy z rómskych komunít.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.