poľské voľby v roku 1989 boli dôležité nielen pre Poľsko, ale pre celý východný blok. Aj preto máme legendárny plagát z tých volieb – High Noon Solidarność – dodnes zavesený v našej redakcii.
To sme vtedy dobre vybrali, ten herec bol veľký fešák.
keď sa povie Solidarita, ten plagát je prvá vec, ktorá nám zíde na um. Čo napadne ako prvé vám, keď sa po štyridsiatich rokoch povie Solidarita?
Boli to ťažké časy, ktoré otvorili novú éru. Stará epocha bola epochou rôznych systémov oddelených hranicami, Solidarita tú epochu ukončila.
poľsko má dlhú históriu robotníckych nepokojov a protestov, ktoré boli potlačené silou a krvou. Keď ste založili Solidaritu, verili ste, že sa to zmení?
Nie, myslel som si, že posledný boj nastane, keď zmobilizujeme celú stredovýchodnú Európu.
protesty v 70. a 80. rokoch mali spočiatku najmä hospodársky charakter, bola to reakcia na zvyšovanie cien. V Československu, kde vznikla Charta ´77, to bolo viac o slobode a o obmedzení cenzúry. U nás to bolo ideologickejšie, u vás skôr hospodárske. No potom sa to obrátilo.
Sú dve filozofie boja: cez chlieb ku slobode a cez slobodu k chlebu. Snažili sme sa bojovať oboma spôsobmi a zvýšenie cien bolo len zámienkou, nie ozajstnou príčinou. Ako inak sme mali bojovať v nanútenom systéme, v ktorom sa nedalo bojovať priamo? Preto sme využili tú zámienku.
ľudia vtedy neboli utláčaní len vládou, ale aj Sovietskym zväzom, ktorý utláčal všetky krajiny.
Viete dobre, že po vojne sa niektoré krajiny stali sovietskymi. Nanútili nám hospodársky aj politický systém. Ale ak poznáte nejakého Poliaka, tak viete, že je to slobodný a demokratický človek. Pre nás bol nanútený systém jednej politickej strany úplne neprirodzený. Kde sú dvaja Poliaci, tam sú tri politické strany.
Oslávte s nami 30 rokov slobody. Bez nezávislých médií nie je slobodná žiadna krajina. Podporte nás kúpou digitálneho predplatného za výnimočnú cenu.
na začiatku Solidarity stáli ľudia ako Tadeusz Mazowiecki a Bronisław Geremek, ktorí boli spojení s Chartou ´77. Ako sa tam dostali?
Ako som už vravel, systém nám bol nanútený a nikdy sme s ním nesúhlasili. Snažili sme sa získať slobodu rôznymi spôsobmi. V 50. a 60. rokoch sme bojovali za slobodu so zbraňami a prehrali sme. V 60. a 70. rokoch sme vyšli štrajkovať do ulíc a prehrali sme. Na základe našich chýb sme došli k záveru, že sa musíme všetci spojiť. Spojili sme celé Poľsko a následne poprosili Európu o pomoc, potom Kanadu a Spojené štáty americké, a spoločnými silami sme sa toho zlého systému zbavili.
„Ja som im povedal, že idem do väzenia, pretože som vyhral, že oni prehrali a zatĺkli si posledné klince do vlastnej rakvy. “
Koncept je jednoduchý, keď bremeno neunesiete sami, tak poprosíte o pomoc druhých a spolu to už zvládnete. Najťažšie bolo zmobilizovať celé Poľsko. Komunisti vedeli, že jednota národa je veľká hrozba. A ešte sa k tomu blížil koniec druhého milénia kresťanstva, keď sa Poliak stal pápežom a rok po zvolení prišiel na návštevu do Poľska. Spojil nás v modlitbe a opozícia využila toto spojenie v boji za slobodu. Bolo nám povedané, že nás je veľmi málo a nemáme šancu bojovať. Pápež nám ukázal, že je nás veľa.
u nás v tom čase koloval smutný vtip, že nové telefónne číslo do Kremľa je 56 68 81. Po okupácii Maďarska v roku 1956 a okupácii Československa v roku 1968 sme sa obávali okupácie Poľska v roku 1981.
Samozrejme, bolo to možné. Komunisti, ktorí získali vzdelanie na Západe, ku koncu pochopili, že komunizmus so Západom prehráva. Preto chceli zmeniť systém, ale zároveň si chceli udržať moc. Podstatné pritom bolo, že už ten svoj systém až tak nebránili. Poľsko bolo najväčšou krajinou v sovietskom bloku a práve Poľsku sa podarilo „vybiť zuby“ komunizmu. Pre iné krajiny už potom bolo jednoduchšie bojovať s oslabeným systémom.
bolo stanné právo generála Jaruzelského dohodou medzi generálom a Sovietskym zväzom? V zmysle, že Rusi neprídu do Poľska, ak ho vyhlási.
To neviem. Je ťažké o tom špekulovať. Napriek tomu generál Jaruzelski aj komunisti vedeli, že musia niečo urobiť, pretože prehrávali. Verím, že komunisti v Poľsku a iných krajinách neboli celkom presvedčení o tom, čo urobia Rusi. Tak to urobili oni sami, práve preto, aby nemuseli prísť Rusi. No to je len špekulácia, mohlo to byť aj inak.
takže v roku 1981 bolo v Poľsku vyhlásene stanné právo, 10 000 ľudí bolo zatknutých, aj vás konkrétne zatkli, 100 ľudí dokonca zabili. Ako ste sa prežívali? Ostala vo vás nejaká nádej, čo sa týka Solidarity?
Počas môjho zatknutia tam bola prítomná skupina dôležitých ľudí. Bol tam prvý tajomník strany, vojvoda regiónu a veliteľ milície. Nepovedali, že ma zatýkajú, ale že ma pozývajú na rozhovor do Varšavy. Ja som im povedal, že idem do väzenia, pretože som vyhral, že oni prehrali a zatĺkli si posledné klince do vlastnej rakvy.
Potiaľto to bolo v poriadku, no potom som pridal niečo, čo už bolo navyše. Varoval som ich, že ešte prídu na kolenách prosiť, aby som ich zachránil – a to som prehnal. Nikto nie je rád na kolenách, a keď sa neskôr na kolená dostali, nechceli so mnou rokovať. Takže som si pri tom zatýkaní vytvoril prekážku vo svojom budúcom pôsobení. Na stretnutí s pápežom v Tatrách, kde som povedal to isté, sa ma Ján Pavol II. opýtal, či som sa zbláznil – aj jemu som hovoril, že som zvíťazil, pričom sme boli obklopení tajnou políciou. Ale hovoril som mu aj o nastávajúcich udalostiach a on neskôr tvrdil, že potom každému radil: „počúvajte Wałęsu, on vie, čo hovorí“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.