práve ste preložili román Majster a Margaréta, ktorý sa dá nazvať aj románom o diablovi. No Woland je aj dosť zvláštny démon, nie?
Bulgakovova kniha je predovšetkým úžasná freska, či presnejšie groteska. Áno, aj diabolská, čo mu umožňuje originálne nasvietiť život v stalinskom Rusku 30. rokov minulého storočia. Vznikala v rokoch 1928 až 1940 v rôznych verziách, prvú autor dokonca spálil. Prirodzene, nie je to prvoplánová satira, ale plnokrvný viacvrstevnatý román.
Woland v ňom nie je Mefistofeles ako stelesnenie zla v Goetheho Faustovi, je naozaj zvláštny typ diabla, ktorý príde do špecifického prostredia mladého sovietskeho Ruska, kde sa pod prizmou svojho démonstva a vecí, ktoré robí, odhaľuje samo Rusko. Aj on sám so svojou suitou sa občas ocitne v pomykove, kam sa to dostal a čo sa to v tej čudnej krajine deje.
téma galantných démonov – smiešnych alebo vážnych – bola v 20. storočí živá a odrážala presvedčenie, že rozoznať démonov od skutočných dobrákov nie je ľahké.
Je to možné. Pre mňa je jednou z najkrajších ukážok Wolandovho démonstva scéna v divadle. So svojimi kumpánmi tam vytvorí parížsky boutique a pozve doň ženy, aby pokojne a zadarmo vymenili svoje staré topánky a oblečenie za nové a drahé veci. Bulgakov si priam zgustne na tom, čo všetko sú ľudia ochotní spraviť, aby sa k tým veciam dostali.
a tým odhalí ich chamtivosť.
Áno, ale má to aj druhý plán. Totiž jednoduchý fakt, že vtedy bola v Moskve naozaj bieda, takže tá chamtivosť nebola o tom, že mám síce všetko, no chcem ešte viac, ale naopak: nemám a zrazu môžem mať. To je frustrácia z nedostatku, nie z nadbytku. No vzápätí príde vytriezvenie.
všetci sa ocitnú nahí, ešte aj bez toho chudobného oblečenia.
Presne. Je to silná scéna.
hovoríme tu o preklade a prekladateľ musí poznať nielen jazyk, z ktorého prekladá, ale ešte viac jazyk, do ktorého prekladá. Aj u vás je to tak?
Pre preklad je dôležitý najmä jazyk prekladu. A hoci prekladateľ sám nie je prozaik, musí mať cit pre jazyk próz. Iste, nie všetko človeku sadne. Sám sa dosť bránim prekladať rurálnu prózu, kde je veľa prírody a lyriky, lebo som mestský človek a mám rád jazyk mesta, hovorovosť, slang...
„Mne už na tešenie ani na obavy veľa času neostáva, no poviem to takto, hoci to vyznie trochu banálne: teším sa na každý deň, ktorý príde.“
v tom prípade je Majster a Margaréta šitý na vašu mieru, je to mestský román.
Asi tým sa môj preklad odlišuje od prekladu Magdy Takáčovej z roku 1968. Magda Takáčová bola výborná prekladateľka zo školy Zory Jesenskej, kde dominovala pekná slovenčina, no skôr rurálneho než urbánneho charakteru. No na mestské romány, ktoré majú v sebe veľa irónie a sarkazmu, zrejme treba zvoliť iný prístup.
máme aj na Slovensku tento typ mestských spisovateľov?
Vynikajúcimi mestskými autormi boli Pavel Hrúz či Peter Pišťanek, dodnes ním je Pavel Vilikovský. Pišťankov Rivers of Babylon je azda najlepšia slovenská porevolučná próza. No a, prirodzene, Lasica a Satinský. Táto dvojica dostala literárnu a divadelnú grotesku na temer neprekonateľnú úroveň.
a z mladšej generácie?
Tam nemám taký prehľad, no keď som bol teraz porotcom v Anasoft litere, prešlo mi rukami a očami asi dvesto kníh, a objavil som tam jednu, ktorá síce nepostúpila, no je to historická groteska. Jej autorom je Svetozár Olovrant, je to pseudonym, a kniha sa volá Juro Jánošík proti Dračiemu rádu. Výborný pamflet na slovenskú povahu.
ako prekladateľ z ruštiny ste na jednej strane priateľom ruského sveta, na druhej jeho kritikom. Kedysi ste dokonca na okamih uverili, že Putin mal úprimný záujem doviesť Rusko do demokratického sveta. Kedy ste zistili, že to tak nie je?
Nepresvedčila ma ani tak vnútorná ruská situácia, lebo napriek štátnemu protežovaniu takzvaného vlasteneckého umenia sa tam objavujú skvelé umelecké artefakty. Spisovatelia, ktorí sa netaja svojou kritikou súčasného režimu – napríklad Ľudmila Ulická, Viktor Jerofejev, Vladimír Sorokin, Dmitrij Bykov – tam (zatiaľ) môžu slobodne písať aj publikovať. Môj pohľad na Putina sa zmenil, keď sa začala presadzovať veľmocenská arogancia jeho režimu, Ten je výsledkom frustrácie z toho, že po páde železnej opony a rozpade Sovietskeho zväzu Rusko prestalo byť jedným z dvoch geopolitických hegemónov sveta. Rusko sa začalo správať neoimperiálne a nehanebne v rozpore s princípmi medzinárodného práva.
„Špičková ruská kultúra, a literatúra zvlášť, nikdy nebola odtlačkom ruskej politiky.“
a toto ste si uvedomili kedy?
Všetko sa to začalo v Čečensku, prišla vojna s Gruzínskom, no naplno mi to všetko došlo, keď sa začali udalosti na Donbase, anektovanie východnej časti Ukrajiny, zostrelenie malajzijského lietadla, anexia Krymu. Vtedy mi bolo jasné, že toto je už veľmi zlé. Dnešné Rusko cieľavedome pracuje na politickej destabilizácii sveta. Sústreďuje sa najmä na svoje bývalé satelity. A celkom sa mu darí, stačí sa pozrieť na Maďarsko. Verím, že po voľbách v roku 2020 Slovensko svoju politickú rusofíliu prekoná.
to je však politické Rusko, niečo iné je jeho kultúrny svet.
Špičková ruská kultúra, a literatúra zvlášť, nikdy nebola odtlačkom ruskej politiky, a to ani vnútornej, ani vonkajšej. Buď bola politicky neutrálna, alebo bola voči režimu kritická.
rusko vnímame stále cez leninský, stalinský či brežnevovský komunizmus, no tá veľká krajina mala aj šancu na zmenu a aj sa o ňu pokúsila, hoci vieme, ako to dopadlo.
Na čele veľkých zmien stál Michail Gorbačov a perestrojka, ktorú nepochybne nezamýšľal ako začiatok konca komunistického režimu. Jednoducho cítil a vedel, že ak sa má krajina, ktorá je na tom ekonomicky zle, pozviechať, musí sa otvoriť svetu a vnútorne sa vyrovnať sama so sebou. Keď sa po jeho nástupe začalo skloňovať slovo glasnosť, čo znamenalo odtabuizovanie kľúčových spoločenských tém a Rusi to pochopili ako oslabenie či dokonca zánik vnútornej cenzúry, začalo z dovtedy strnulého Ruska všeličo vyliezať na povrch.
Dôsledkom perestrojky bol pád Berlínskeho múru, európske demokratické revolúcie na konci 80. rokov, rozpad sovietskeho impéria a demokratizačné procesy od Poľska cez Maďarsko, Československo až po Rumunsko. Áno, Gorbačova možno za všeličo kritizovať, no jedno sa mu musí uznať – z Ostbloku vytiahol základný kameň a tým sa celá tá „veľkolepá“ stavba v historicky krátkom čase zrútila.