ktoré boli tvoje prvé majstrovstvá sveta, ktoré si začal naplno vnímať?
Starší chlapci sa po roku 1986 hrali na Maradonu, no tie majstrovstvá si až tak nepamätám. Moje prvé MS boli tie v Taliansku v roku 1990. Samozrejme, fandil som Československu. Vo štvrťfinále sme vypadli s Nemeckom. Keď som písal knihu, zápas som si pozrel, Československo bolo po celý zápas horším tímom. Nemci v zásade vyhrali zaslúžene, akurát po profesionálne zahranej penalte. Klinsmann šiel do šestnástky a hľadal nohu, o ktorú sa potkne. Nakoniec ju našiel, rozhodca odpískal penaltu a vyhrali 1:0. Odvtedy bojujem s tým, že nemám rád nemecký futbal. Dnes je už úplne iný, ale Nemci stále nepatria medzi mojich favoritov.
nikto ich nemal rád, no napriek tomu zvíťazili. V knižke píšeš, že všetko sa to začalo brutálnym faulom brankára Schumachera na francúzskeho útočníka Patricka Battistona na MS 1982. To som nevedel.
Bolo to reálne ublíženie na zdraví, ten futbalista bol niekoľko týždňov na maródke. Keby to Schumacher urobil na ulici, má minimálne podmienku. Hráči sa vtedy báli, že Nemec Battistona zabil. Jediným následkom faulu bolo, že sa kopala obyčajná päťka.
neuveriteľné.
Ešte začiatkom 90. rokov Nemci stále vyhrávali týmto spôsobom. Nebolo to zábavné, pekné ani vždy čisté. Okrem toho v roku 1982 odohrali zápas, ktorý vošiel do dejín ako „Hanba v Gijóne“. Aj to im priťažilo. Nemci predtým nečakane prehrali 1:2 s Alžírskom. V poslednom zápase sa stretli s Rakúskom. Obe mužstvá vedeli, že ak Nemci vyhrajú 1:0, postúpia bez ohľadu na Alžírsko. V 10. minúte padol prvý gól, a tak to aj zostalo. Posledných 20 minút aj nemecký komentátor hovoril, že je to veľká hanba. Dnes však už Nemci hrajú pekný a moderný futbal.
minule som sa pristihol, že som im takmer držal palce.
V rokoch 2000 aj 2004 dopadli hanebne na ME, poškriabali sa na hlave a nanovo začali budovať nemecký futbal. Dnes môžu postaviť tri reprezentačné jedenástky a všetky by mohli na MS skončiť v prvej päťke.
ako chlapca ťa muselo mrzieť, keď sme v roku 1990 vypadli, nie?
Plakal som…
spomínaš si na svoj prvý živý zápas?
S otcom sme chodili na TJ Vysoké Tatry, ktorý sa neskôr premenoval na Armádny futbalový klub Vysoké Tatry. Hrával v okresných ligách, najväčšie derby bolo so Starou Lesnou. Keď sme vyhrali 3:0, bolo to dôležité. (Smiech.) Odvtedy mám rád dedinský futbal, lebo je to zábava. Keď sa zápas skončí 8:3 s tromi vylúčenými, je to super. Raz sme sa autobusom vracali z Chorvátska. Už sme boli takmer doma, keď istý tridsaťročný pán povedal šoférovi, aby zastavil, lebo chlapi hrajú v Štrbe a on sa chce pozrieť, či ich je dosť. Párkrát som sa bol pozrieť vo Vrakuni, no nie je to ono. Buď mi chýba ten východniarsky esprit, alebo je to už príliš profesionálne. Nikto nenadáva, nikto nepije a nikto neokopáva. Nie je to ani dosť dobré, ani dosť zlé.
a prvá liga?
Ak si vyrástol na Slovane, rozumiem tomu. No ak vyrastieš v Tatrách a prvá liga sa hrá najbližšie v Žiline a Prešove, čo sú úplne iné regióny ako Tatry, nevybuduješ si nijaký bližší vzťah k prvoligovému slovenskému klubu. Ale na futbal chodím rád, a cielene ho vyhľadávam. Napríklad, keď som bol v Londýne, šiel som na Fulham.
prečo práve tam?
Môžeš ísť na Chelsea, tá je hneď vedľa, na Arsenal, na Tottenham, ale to ma nezaujíma. Fulham má drevený štadión s krásnymi starými hodinami. Keď niekto silno kopne do lopty, tá skončí v Temži, čo sa na zápase aj reálne stalo. Hrali so Swansea, prehrali 1:3 a vypadli z ligy.
ty asi hľadáš vo futbale pocit dieťaťa, ktoré vyrástlo na dedinskom futbale, nie?
Nechcem ísť na Arsenal, kde je toľko turistov. Nie sú to ozajstní fanúšikovia. Bol som v Barcelone, no nikdy som tam nešiel na futbal. Práve z týchto dôvodov.
ja som bol na Barcelone dvakrát, no chápem tvoj postoj. Keď teda nedrukuješ slovenskému klubu, máš obľúbený nejaký európsky tím?
Začal som nadŕžať Barcelone. Nie preto, že vtedy vyhrávala, ale preto, lebo vo finále Pohára európskych majstrov v roku 1994 prehrala s AC Miláno 4:0 a mne ich prišlo ľúto. Tak som ich začal mať rád. Potom som držal palce Ajaxu Amsterdam. Nie je to populárny koncept, ale príde mi smiešne, keď niekto hovorí o Arsenale alebo Liverpoole a povie „my“. Neviem si predstaviť, že by som sa s nejakým klubom až tak stotožnil. Vždy držím stranu slabším, ale mám rád Arsenal pre Arsèna Wengera a pre systém, akým fungujú. Mám rád St. Pauli, ale nie vyslovene z futbalového hľadiska. A mám rád Hibernian FC z Edinburghu, lebo som tam žil a oni mali vedľa štadión.
chodil si tam na futbal?
Chodil. Napríklad som bol na priateľskom zápase s Barcelonou, ktorý prehrali 6:1. Bolo tam 70-tisíc ľudí a keď domáci dali jediný gól, všetci boli strašne šťastní. Páči sa mi, že Škóti sú schopní drukovať jednému pomerne bezvýznamnému klubu, a to nielen vo svetovom, ale aj v škótskom kontexte, no nepáči sa mi, keď do futbalu miešajú náboženstvo a politiku.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.