Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Martin Huba: Po smrti príde prekvapenie

.štefan Hríb .rozhovory

Ako vníma uplynulú sezónu a to, čo sa dialo na Slovensku a v Česku? Čo obdivuje na prvom československom prezidentovi? Ako vníma starobu, smrť a zmysel vlastného života? Martin Huba.

Martin Huba: Po smrti príde prekvapenie BORIS NÉMETH

 v rozhovore s Martinom Hubom sa dočítate:

  • ako vníma slabých ľudí,
  • prečo strávil detstvo v sirotčinci
  • čo považuje za prejav najväčšej slobody
  • čo vníma ako najbolestnejšie na starobe
  • prečo je dôležité uchovať si zdravý rozum 

divadelná sezóna sa skončila. Čo v nej boli tvoje najdôležitejšie medzníky?

Kým je tá divadelná sezóna v divadle, tak je to v poriadku. No neviem sa ubrániť dojmu, že divadlo zasiahlo všetky zložky nášho života, nášho bytia. Hrá sa tu čosi priemerné, niekedy podpriemerné, niekedy veselohra alebo tragikomédia. Akoby mi chýbal dotyk so skutočnosťou. Ocitli sme sa v bláznivom hodnotovom a medziľudskom víre. Akoby sa tá hranica medzi reálnym životom a divadlom zotrela. Viem, že sa o divadle hovorí, že je odrazom skutočnosti, života ako takého, no dnes mám pocit, akoby skutočnosť bola odrazom divadla. Celé sa to prevrátilo.

v akom zmysle?

Medziľudské vzťahy sú ťažko definovateľné, hodnotový systém rovnako, nedá sa v ňom zorientovať, hoci vplýva na náš život. Človek sa tak upína k nejakej svojej skúsenosti, no cítiť, že to tiež nie je riešenie. Byť stále v nejakej bubline a ako-tak si chrániť zdravý rozum pri tom, čo žijeme, nestačí. To odizolovanie sa od skutočnosti, ktorá vlastne so skutočnosťou nemá nič spoločné, je nejaké divadelné. Či chceš, alebo nechceš, musíš sa do toho namočiť, pretože len vtedy sa dá k životu vrátiť,  keď nastavíš skutočnosti zrkadlo a začneš na tie nenormálnosti upozorňovať. Aby som to zhrnul, najnormálnejšie momenty som zažil v divadle a najnenormálnejšie v realite.

vystupoval si aj na námestí počas demonštrácií.

Na tom námestí bolo hlavnou ambíciou upozorniť na nenormálnosti a neprirodzenosti, ktoré nás obklopujú. Nie náhodou sa celá iniciatíva volala Za slušné Slovensko. A to znamená, že Sloven­sko nie je slušné, keď po slušnosti ešte len volá. Človek vždy volá po niečom, čo nemá. To, že sa vygeneroval takýto názov, že sa vygenerovalo to množstvo ľudí na námestiach, to všetko svedčí o tom, že normálnosť a slušnosť v spoločnosti absentujú, že kamsi zmizli. Chýba to v celej škále ľudských aktivít. Chýba to v priateľských vzťahoch, v pracovných vzťahoch, politickej komunikácii. Cirkus, ktorý nás v minulom roku obklopoval, som pokladal za najväčší, s akým som sa vo svojom živote stretol. Dúfam, že sa s ním už nestretnem. Teraz mám pocit, akoby hranice nenormálnosti a nespoľahlivosti zasiahli veľmi širokú oblasť a všetkým teraz musíme pripomenúť, aby sa vrátili do normálu.

ak tomu správne rozumiem, hovoríš, že takmer všetko je predstierané. Hodnoty, priateľstvá aj politika. O čom to podľa teba svedčí?

O mnohých veciach. O prítomnosti neodbornosti vo sférach, kde neodbornosť nemá čo robiť. Potom platí, že jedna neprirodzenosť plodí druhú, no a keď sa to dostane do takej nešťastnej konštelácie, že neprirodzenosť zasiahne kľúčové miesta, potom sa strašne košatí a hromadí. Aká je obrana nekompetentného človeka, ktorý sa dostal tam, kam nepatrí? Predstiera, že tomu rozumie a nakoniec cez to prestieranie prejde k extrému, že sa začne obdivovať. Začne samého seba presviedčať, že je kompetentný, že na to má a neprizná si ani za svet žiadnu chybu. Neprizná si slabosť, lebo vie, že by ho to zomlelo. Toto sebaočarenie je deštrukčná záležitosť. Pri sebaočarení osprostieš, nevidíš pravdu. Práve sebaočarenie je však mimoriadne frekventovaný jav pri celom našom politickom spektre. Považujem ho za veľký prejav slabosti a veľké nebezpečenstvo pre normálny chod spoločnosti.

pamätám si na niektoré výroky vládnej koalície, keď sa opakovalo niečo takéto: „Zavrite oči a predstavte si, že by bol vo vláde niekto iný než my.“ To je to sebaočarenie?

Samozrejme. Vedel by si sa azda dostať do tej miery suverenity, že by si povedal: „Tak sa pozrite na mňa, tu som, a viete tu dostať niekoho lepšieho?“ To môže povedať len hlupák. Sebadôvera je jedna vec a sebaočarenie druhá. To, čo vyslovili, nie je výrok sebadôvery, ale sebaočarenia. Vtedy „sebaočarený“ prestáva mať zdravý rozum aj schopnosť objektívne posudzovať veci. Sebaočarenie je nebezpečné v tom, že zaručuje relatívny pokoj a dovoľuje človeku sa aspoň sčasti nadýchnuť a vydýchnuť. Priznať si nedostatok, chybu alebo slabosť zväčša môže iba silný človek. Slabý človek si to nemôže dovoliť, slabý človek musí predstierať.

Boris Németh

musí?

Áno, lebo musí udržiavať svoje okolie vo vedomí, že je úžasný. Na druhej strane je z nich ľahko čitateľná vnútorná neistota. Niekto v parlamente sa azda aj postaví, a môže byť aj vo vedúcej funkcii, no ale v tých očičkách a v tom trvaní na svojom vidieť neistotu. Nemyslím si, že by to bolo s nimi mentálne také zlé, že by nevedeli, že predstierajú, no sebaočarenie je pre nich ako narkotikum.

mali sme prezidentské voľby a iní kandidáti hovorili o Zuzane Čaputovej, že je dievčatko, že čo má ona za sebou, kto to je a čo vôbec chce? To je prejav toho istého ako pri predošlej otázke. Paradoxne práve títo kandidáti prehrali.

Áno, prehrali, pretože ich relativizovanie nebolo poctivé. Ideš vari relativizovať čistého človeka? Veď čo to vlastne hovorili? Je príliš čistá na to, aby mohla ísť robiť to, do čoho sa púšťa. Preto to pre druhú stranu dopadlo kontraproduktívne, lebo začali uvažovať o tom, aká je Čaputová naivná. Mali sme tu predsa nenaivných a pozri sa, ako to s nimi dopadlo. Je neskúsená? Mali sme skúsených a kde sú dnes? Negatíva, ktoré ponúkali, sa zmenili v pozitíva. Vyčítali jej, že nie je čas, aby sa to všetko učila. No požiadavka námestí bola, aby sa do politiky vrátila slušnosť, a to je niečo, čo sa Zuzana Čaputová učiť na rozdiel od nich nemusela, pretože ona slušná je. 

„Sebaočarenie je mimoriadne frekventovaný jav medzi našimi politikmi. Považujem ho za veľký prejav slabosti a nebezpečenstvo pre normálny chod spoločnosti.“

ty si nielen človek Slovenska, ale aj Česka, si tam obľúbený, často obsadzovaný herec. Vždy som mal pocit, že Česi sú pred nami kultúrne aj civilizačne, aj vďaka histórii. Lenže keď vidíme, akého majú prezidenta a čo všetko sa deje okolo ich predsedu vlády, čo je tvojím elementárnym pocitom z Česka?

Mal som dlho podobný pocit ako ty. No práve Česi nám dnes závidia viacerých politických reprezentantov a viaceré naše spoločenské aktivity.

v 90. rokoch sme tu mali Vladimíra Mečiara ako predsedu vlády a Michala Kováča ako prezidenta. Česi mali Václava Klausa a Václava Havla. Neporovnateľné. No dnes majú tandem Babiša a Zemana. To je veľký zosuv. Vieš identifikovať, kedy sa začal?

Viem. Ospravedlňujem sa, ak sa mýlim, no štart tomu všetkému dala Klausova veta, že neexistujú špinavé peniaze. Uvedom si, čo sa tým všetko povedalo. Klaus sa to potom párkrát snažil všelijako vysvetliť, že to tak nemyslel. To však bol ten štartovací bod, ktorý vyústil do súčasného stavu.

zmenili sa Česi?

Nechcem sa pasovať za politického či spoločenského komentátora českých pomerov, som vďačný, že tam môžem pracovať a som rád, že ma tam radi vidia. Rád sa stretávam s ľuďmi, s ktorých názormi nemám problém a dúfam, že oni nemajú problém s mojimi názormi. No je tam vysoké percento takých, ktorí uznávajú celkom iný hodnotový systém než ľudia z môjho okolia. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite