černobyľ a Pripiať sú smutne známe mestá postihnuté radiáciou po výbuchu jadrového reaktora. Väčšina z nás by tieto oblasti dobrovoľne nikdy nenavštívila. Pre vás sú dovolenkovými destináciami. Koľkokrát ste navštívil zamorené územie?
Priamo v radiačnej zóne som strávil asi dvadsať niekoľkodňových turnusov.
dovolenkujeme zvyčajne na príjemných miestach pri mori alebo v horách, kde hlavne relaxujeme. Čo vás priviedlo k takejto zvláštnej výletnej destinácii?
Celé sa to začalo prozaicky. Vždy ma lákalo ísť sa tam pozrieť. Prvýkrát som bol sám, druhýkrát som vzal aj priateľov a vyrobil si tam „prúser" s alkoholom. Zabudol som si pas, tak ma nepustili do elektrárne. Čakal som vonku s vojakmi, ktorí tú nehodu prežili. A to bol problém, lebo fľaška vodky tam je stále niekde nablízku. Trošku viac som sa opil a bol tam z toho problém.
O tri týždne si však jedna sprievodkyňa zlomila nohu, tak mi volali, či si cestu nechcem zopakovať a môžem prísť na tri dni do zóny robiť delegáta. Tak som šiel, a takto sa to začalo. Minulé leto som kvôli tomu žil niekoľko mesiacov v Kyjeve, odkiaľ som pravidelne chodil s turistami do zóny postihnutej radiáciou.
„Dá sa ísť aj do časti starého reaktora, ale stojí to tritisíc eur na každého.“
napadá mi len, že predsa „nikto normálny“ oblasti zamorené radiáciou dobrovoľne nenavštívi, napriek tomu do týchto končín príde ročne vyše päťdesiattisíc ľudí.
(úsmev). Dnes to už znie ako dobrý dovolenkový plán, chodí tam päťdesiat- až osemdesiattisíc ľudí ročne. Priamo až k elektrárni. Niektorí dokonca aj dovnútra elektrárne číslo 1 až 3. Ľudia hľadajú dobrodružstvo. Firma, pre ktorú robím sprievodcu, je slovenská firma chernobylwel.com. Ľudia chcú vedieť a vidieť, ako to bolo a ako to tam teraz vyzerá.
rodiny s deťmi či bežných dovolenkárov zrejme takéto zážitky nelákajú. Aký typ ľudí najčastejšie vyhľadáva tento druh turizmu?
Je to nový druh turizmu, takže ľudia každého druhu. Chodia hráči postapokalyptických počítačových hier, všelijakí dobrodruhovia a stalkeri – teda vyvrheli, ktorí chodia do zakázaných zón za účelom nájsť tam niečo pre vlastné obohatenie, inšpirovaní knihou Piknik pri ceste.
Chodia tam aj ilegálni stalkeri. Prespávajú v opustených budovách, vyhýbajú sa vojakom, je to dobrodružstvo. My máme vždy vybavené povolenia na vstup do zóny a všetky ďalšie formality, takže vojakov sa báť nemusíme.
Igor Paško
na dovolenku chodíme za krásou a relaxom. Čo ponúkate turistom vo vyľudnených mestách?
Začína sa to hneď pri checkpointe. Počas cesty z Kyjeva púšťame turistom v aute film Nultá hodina, ďalej už rozprávam o zóne a čo sa stalo. Navštívime jednu dedinku a mestečko Černobyľ. Poobede nasleduje hlavná časť prvého dňa – DUGA. Je to zahorizontálny, stopäťdesiat metrov vysoký a kilometer široký radar. Bol to predchodca satelitov. Sovieti vyvinuli radar, ktorý používal odraz radarových vĺn od ionosféry, aby vedeli špehovať Američanov. Nikdy nebol v ostrej prevádzke. Štyri elektrárne, ktoré tam stoja, stáli 4,5 miliardy rubľov, čo bolo vtedy porovnateľné s dolárom 1:1. Ten radar stál sedem miliárd.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.