Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V každom hľadám to dobré

.michal Magušin .rozhovory

Čo ho v živote najviac formovalo? Prečo kladie na piedestál rodinu, životné prostredie a humanizmus? Je podľa neho Slovensko 30 rokov po Nežnej revolúcii na dobrej ceste? Nový predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan.

V každom hľadám to dobré TATIANA TAKÁČOVÁ

z akej rodiny pochádzate?

Z celkom bežnej. Som najstarší z troch súrodencov. Narodil som sa v Martine, lebo tam sa moji rodičia spoznali, ale väčšinu života som prežil v Liptovskom Mikuláši. Vyrastal som v byte v mestskej časti Okoličné, víkendy sme trávili v rodinnom dome v obci Galovany. Boli sme súdržná rodina, v ktorej panoval vzájomný rešpekt medzi rodičmi a deťmi. Rodičia nás viedli k pracovitosti, museli sme sa zapájať do domácich prác a pomáhať si v rodine. 

až do vysokoškolských čias ste vyrastali v totalitnom režime. Aký bol postoj vašich rodičov k vtedajšiemu zriadeniu?

Rodičia žili v tom systéme, iný nepoznali, neboli žiadni disidenti ani intelektuáli. Preto mi nevštepovali nijaký názor k režimu, žili tým, čo bolo. Samozrejme, otec mi vysvetľoval, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 nebola bratská pomoc, ale okupácia. Ale až na vysokej škole v Bratislave som spoznával pluralitu názorov na celospoločenské dianie.

takže vy ste boli vo vašej rodine ten „intelektuálny typ“ dieťaťa, ktoré stále číta knihy?

Áno, zvykol som si ísť každý týždeň do mestskej knižnice, vypožičať si päť kníh a o týždeň ich vymeniť za iné. Čítal som všetko, čo mi prišlo pod ruku, vinetuovky od Karla Maya, verneovky, najmä však historické knihy. Rodičia mi dokonca zakazovali čítať, lebo som to robil všade, kde som mohol.

„Verím, že pod mojím vedením si Ústavný súd vybuduje stabilnú judikatúru.“

a ako sa u vás vyvinul vzťah k právu?

Niekedy na konci štúdia na gymnáziu. Zaujímal som sa o dejiny, mal som rád archeológiu a orientoval som sa viac na humanitné vedy. Vo štvrtom ročníku v roku 1987 som sa preto rozhodol pre štúdium práva, i keď to vtedy nebol lukratívny odbor. Preferovaná bola robotnícka vrstva, pracovník v textilnom závode možno zarábal viac ako sudca. Z môjho ročníka som išiel na právo len ja.

na vysokej škole ste sa aktívne zúčastnili na revolučných udalostiach v roku 1989. Dokonca ste s ďalšími študentami „vyvážali“ idey Nežnej revolúcie na východ Slovenska v pamätnom Vlaku Nežnej revolúcie. Čo vám z tohto obdobia najviac utkvelo v pamäti?

My právnici sme vystúpili v Kysaku, išli do Prešova a prišli na miestne internáty. Zorganizovali sme zhromaždenie ľudí, ktorí sa presunuli na námestie, kde bola asi trojtisícová demonštrácia. Odtiaľ sme cestovali do Košíc, kde sme nastúpili na Vlak Nežnej revolúcie a v noci sme sa vrátili do Bratislavy. 

vyjadrili ste sa, že ste boli v Liptovskom Mikuláši pozrieť sa na protesty Za slušné Slovensko. Pripomenulo vám to rok 1989?

Práve preto som sa na to zhromaždenie išiel pozrieť. V roku 1989 sme boli svedkami prelomových udalostí, trištvrte roka sme tým žili. Bola to veľká zmena v mojom živote i v živote Slovenska. Protesty po Kuciakovej vražde mi to veľmi pripomenuli.

mnoho ľudí, ktorí sa osobne angažovali v Nežnej revolúcii, neskôr hovorili o páde ilúzií. O tom, že vývoj v krajine išiel úplne inak, ako si to predstavovali v atmosfére Novembra, že prišla tvrdá realita postsocialistickej krajiny, ktorá hľadá svoju tvár. Je to aj váš prípad?

Ani nie. Toto je už spätné hodnotenie s dnešným stavom poznania. V 90. rokoch vo mne stále pretrvávalo nadšenie zo zmeny. V roku 1992 som dokončil školu, bol som deväť mesiacov na vojne a hneď som začal pracovať na súde. Žil som prácou, ale vývoj som stále vnímal ako pozitívny, aj keď demokracia sa rodila v „pôrodných bolestiach“.

prečo ste sa, na rozdiel od mnohých iných mladých absolventov, vrátili po štúdiách na Liptov a nezostali ste v Bratislave, ktorá je centrom moci? Nemali ste takú ambíciu?

Nemal. Ale doteraz si pamätám, že keď som v roku 1992 robil štátnicu z medzinárodného práva, skúšal ma docent Peter Vršanský, ktorý, ak si dobre pamätám, vtedy robil poradcu na ministerstve zahraničných vecí. Po skúške ma presviedčal, aby som zostal v Bratislave a pracoval na ministerstve, pretože tam potrebujú mladých právnikov. Nelákalo ma to však, som lokálpatriot, chcel som byť pri rodine. Vrátil som sa teda domov a našiel si prácu na súde.

TATIANA TAKÁČOVÁ

aké osobné a spoločenské udalosti najviac ovplyvnili váš život?

Určite to boli revolučné udalosti, vďaka ktorým sa okrem iného otvorili mnohé možnosti aj nám právnikom. V osobnom živote bolo dôležité spoznanie mojej manželky, s ktorou máme tri deti. A z profesijného hľadiska bolo pre mňa najdôležitejším obdobím, keď som bol justičným čakateľom. To bol pre mňa výborný základ pre moju prax, pretože som si prešiel všetkými agendami. Vďaka tejto práci som sa stal sudcom a pani predsedníčka okresného súdu si ma vybrala za podpredsedu, aj keď na súde bolo veľa starších a skúsenejších kolegov. Sudcom som však dlho nezostal, rozhodol som sa ísť do advokácie...

...aby ste si rozšírili obzory, ako ste povedali na verejnom vypočutí pri kandidatúre na sudcu Ústavného súdu. Nebola za tým aj nejaká iná motivácia?

Je to naozaj tak. Lákala ma možnosť rozšíriť si právne vedomosti. Oslovil som Miroslava Lehotského, barda slovenskej advokácie, ktorý pôsobí v Liptovskom Mikuláši. Videl som, čo všetko robí, aké kauzy rieši, a pochopil som, že ako sudca by som sa k takým prípadom nikdy nedostal. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite