Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V Trnave sa deje nejaký zázrak

.anton Vydra .rozhovory

Už takmer rok je riaditeľkou Divadla Jána Palárika v Trnave. Má veľké plány, čo spraviť s divadlom, ktoré prestalo vyčnievať. Tvrdí, že ak sa divadelníci uzavrú do seba a prestanú si všímať dianie v spoločnosti, je to cesta do krízy. Dramaturgička Zuzana Šajgalíková.

V Trnave sa deje nejaký zázrak TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

vaša mama vyštudovala geofyziku, otec experimentálnu fyziku a je predsedom SAV. Ako sa môže stať, že sa rodičom s takýmto vzdelaním dajú obe dcéry na umeleckú dráhu?

Na prvý pohľad to možno vyzerá ako rebélia, akoby sme si s Barborou povedali, že kariéry našich rodičov nie sú nič pre nás a ideme si svojou cestou. No nebolo to tak. Mama od Nežnej revolúcie pracovala pre súkromný sektor, čiže úplne mimo vedeckej oblasti, a intenzívne nás viedla najmä k literatúre. Veľa čítala a chodievala do divadla. V prípade sestry navyše dbala na to, aby bola dobrá v cudzích jazykoch, v mojom zas, aby som mala hudobné vzdelanie.

takto vám to podelila? Na čom ste hrali?

Najprv na zobcovej flaute, potom na priečnej. Mám teda za sebou základné osemročné hudobné vzdelanie, čo pokladám za dôležitú vec vo vývoji mladého človeka, hoci vtedy som to nenávidela a búchala som tou flautou o nábytok. (Smiech.)

prečo je to dnes pre vás dôležité?

Kontakt s hudbou rozvíja emocionálnu inteligenciu, čo je vedecky overiteľný fakt. Mám skúsenosť, že človeka hudba v citlivom veku naučí vnímať veci, ktoré sa nedajú celkom postihnúť jazykom; presnejšie, umožní mu to pochopiť, že existuje aj iný druh jazyka, ktorý pracuje so štruktúrou tónov a ich matematickými vzťahmi. Zistíte, že na vyjadrenie vecí existujú rôzne druhy rečí s vlastnou gramatikou. Hudobná výchova jednoducho rozvíja metaforické myslenie.

a u vás bolo zvykom, že sa doma hrávalo na hudobných nástrojoch?

Otec hral na klarinete, dokonca v dychovke, no tá chodila hrávať na pohreby, a to ho deprimovalo, tak to nechal tak. Inak sa hudobnému nástroju nevenoval z užšej rodiny nikto. Celé to bol mamin projekt. Povedala si, že toto by som potrebovala.

ako potom reagovali rodičia, keď ste sa obe rozhodli pre umenie?

Sestra ešte skôr, než začala pracovať ako grafická dizajnérka a dnes už aj scénografka, vyštudovala architektúru na Technickej univerzite vo Viedni. Otec vraj zas predtým, ako si vybral vedu, sníval o tom, že bude architektom. Sestrino rozhodnutie bolo preňho azda aj realizáciou vlastného sna. A navyše je architektúra hraničný odbor medzi technikou a umením, čo u rodičov ešte nespôsobilo takú paniku, ako divadelná dramaturgia v mojom prípade. To však hovorím s humorom, nijaká panika nebola, naši boli pre nás po celé detstvo veľmi silné motivujúce autority, no nikdy neurčovali naše budúce smerovanie zhora.

po škole ste sa päť rokov venovali prekladu drám a dramaturgickej práci v divadle Aréna. Prečo ste to v roku 2015 opustili a rozhodli sa pre úradnícku prácu v Bratislavskom samosprávnom kraji?

Divadlo Aréna pokladám za jedno z najzaujímavejších divadiel, ktoré dôležito prispieva do slovenskej inscenačnej tradície, najmä čo sa týka súčasnej drámy, ktorá ma priťahuje najviac. Zaujíma ma totiž všetko, čo sa úprimne snaží komunikovať so súčasným človekom. Ale prečo som z Arény odišla? Nemala som chuť odtiaľ odchádzať, ani postúpiť vyššie a už vôbec nie robiť nejakú úradnícku prácu. Prišlo to náhle, nevedela som to vtedy veľmi opísať, dnes už na to určité vysvetlenie mám.

aké?

Po piatich rokoch v Aréne som si kládla otázku, v čom spočíva moja silná stránka, ak nejaká je. A vyšlo mi, že to nie je divadelná dramaturgia. Niežeby som v tejto oblasti zlyhávala, ale nie som v nej nijakou žiarivou hviezdou strednej Európy. Pochopila som, že prospešnejšia budem v nastavovaní procesov, ktoré kultúre pomôžu v širšom zmysle. Kultúra je v tom dôležitá, pretože si neviem takú prácu predstaviť v inej oblasti.

prečo?

Lebo nijakej inej dostatočne dobre nerozumiem a – úprimne – ani nijaká iná oblasť pre mňa nie je taká zaujímavá a vzrušujúca.

ale viete, kam vás taký prístup dovedie – až na ministerstvo kultúry. Nechceli by ste byť ministerkou kultúry?

(Smiech.) Zajtra ešte nie.

„Koncovú zodpovednosť vo verejných inštitúciách má dostať do rúk nová generácia.“

no veď hoci aj neskôr.

Ale teraz vážnejšie: som presvedčená, že odborníci, ktorí sa pohybujú v oblasti verejného života, cítia občiansku zodpovednosť a majú chuť a vôľu meniť veci k lepšiemu, majú povinnosť ísť do verejných funkcií. Nie je to o tom, aby si niekto vylepšil životopis, ale je to podľa mňa povinnosť ľudí s takýmto vnútorným povolaním, ak je prirodzené. Keď to nevezmú oni, kto potom? A odkiaľ potom berú právo sťažovať sa na stav vecí?

v bratislavskej župe ste teda od roku 2015 tri roky viedli odbor cestovného ruchu a kultúry, no aj odtiaľ ste odišli po tom, ako sa novým županom stal Juraj Droba. Prečo?

Pre divadlo, lebo mojím snom vždy bolo...

riadiť divadlo?

To by neznelo príliš pekne, ale, áno, mala som pocit, že nastal čas, aby koncovú zodpovednosť v niektorých verejných inštitúciách dostala do rúk nová generácia. Zdalo sa mi, že naša generácia už na to má a teraz je ten okamih, keď to treba spraviť a tieto výzvy by sme nemali nechať zapadnúť.

báli ste sa, že by to dostal do rúk nejaký neodborník?

Pri tom, ako trnavská župa nastavila podmienky výberového konania a ako zostavila komisiu nie, no pokladám za prirodzenú pravidelnú generačnú výmenu, lebo bez nej akýkoľvek, aj ten najprogresívnejší ekosystém ustrnie. Keď taká výzva prišla, nebola to pre mňa vec na dlhú úvahu. No nešla by som do toho bez podpory ľudí, ktorí v tomto divadle pôsobia, a prišli za mnou s tým, že by boli radi, keby som to skúsila.

už to bude rok, čo ste riaditeľkou trnavského divadla. Jedna vec je prihlásiť sa na konkurz, druhá zistiť, s čím sa zrazu budete stretávať. Aké divadlo ste v Trnave našli?

Pracujú tu vo všetkých zložkách vynikajúci profesionáli, ktorí si robia svoju prácu na vysokej úrovni – od administratívy a marketingu cez celý technický úsek, samotnú prevádzku až po veľmi motivovaný umelecký kolektív. Bolo tu srdce, ktoré však bolo akoby uzavreté v tele, ktoré spí. Taký pocit som z toho vtedy mala. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite