Oxfordský právny filozof Finnis: Chýba nám odvaha uvažovať

váš príbeh profesora právnej filozofie na Oxforde a na americkej Notre Dame University je verejne známy. Už menej sa hovorí o vašom osobnom príbehu konverzie na veriaceho katolíka. Ako malý chlapec ste sa v rodnej južnej Austrálii stali členom Anglikánskej cirkvi, ako tínedžer ste boli presvedčený ateista a aj vďaka čítaniu mnohých filozofických spisov ste sa ako 22-ročný stali v Oxforde veriacim katolíkom. Prečo veríte v Boha?

Myslím si, že realita, v ktorej sme a ktorá nás obklopuje, je ohromujúca. Keď sa ju niekto snaží pochopiť a hľadá zmysel jej existencie, jej náhodilosti a nestability zmiešanej so stabilitou, potrebuje vysvetlenie. Ja som si v mojom hľadaní čoraz viac uvedomoval, že radikálny empirizmus, ktorý za zdroj poznania pokladá len skúsenosť, narúša naše úsudky a zneschopňuje nás chápať skutočnú pravdu. Pýtal som sa, či existuje pravdivé poznanie, aké sú jeho podmienky, v akých prípadoch môžeme niečo naozaj poznať. Pátranie po podmienkach pravdivého poznania vedie podľa mňa k nevyhnutnému záveru, že existuje konečné vysvetlenie, ktoré má charakter transcendentnej a kreatívnej inteligencie. Existencia Boha je pre vysvetlenie reality racionálne nevyhnutná. Nemyslím tým, že to je logicky nevyhnutné, ale racionálne áno. Potom prichádza otázka, či tento božský zdroj existencie komunikuje s unikátnym druhom, ktorým sme my ľudia. Dôkazy, že takáto komunikácia počas histórie prebehla, sú silné, najmä keď študujete históriu zjavenia Boha od prorokov a izraelského ľudu až po vyvrcholenie v Ježišovi Kristovi. Sú to presvedčivé údaje, zachované cez texty a inštitúciu, teda cirkev. Cirkev vo svojej ústrednej forme funguje okolo nástupcov jednotlivých apoštolov, osobitne okolo nástupcov apoštola Petra. Takto vyzerala následnosť mojich myšlienok pri hľadaní Boha.

bolo to teda najmä intelektuálne hľadanie? Nezažili ste silný zážitok, ktorý by vás zmenil a priviedol k Bohu?

Nemyslím si, že to je vec zážitku. Je to záležitosť skúmania a posudzovania dôkazov. A toto bol spôsob, akým sa vtedy katolicizmus prezentoval. Neponúkal „overenie pravosti“ viery na základe zážitku, ale na základe objektívnych dôkazov. Ja stále verím, že toto je spôsob, akým sa cirkev vždy snažila ukazovať svoje tvrdenia. Len v posledných dekádach, a zvlášť teraz, sa vnútorný zážitok stáva základom viery, čo je podľa mňa odchýlka od pôvodného smeru.

prečo si myslíte, že cesta k Bohu prostredníctvom zážitku je teraz, povedzme, populárnejšia?

Skôr si myslím, že intelektuálna cesta posudzovania dôkazov je teraz menej populárna. Táto cesta si totiž vyžaduje veľa námahy. Tiež sa mi zdá, že veľké množstvo duchovných a iných osôb si chybne osvojilo sekularistickú, osvietenskú kritiku kresťanstva. Ako náhradu rizikovej diskusie o poznaní a dôkazoch ponúkajú vnútorný zážitok, ktorý je v istom zmysle mimo „územia“ kritiky a kritickej diskusie. Preto si myslím, že ide o nedostatok odvahy poznávať. A ide aj o zlyhanie vernosti k tradícii.

k tomuto tvrdeniu sa ešte vrátime, ale povedzte nám prosím ešte, ako sa vaša viera, ku ktorej ste sa dopracovali opísanou cestou, pretavuje do vášho každodenného života.

Katolícka cirkev či kresťanstvo v prvom rade ponúka súbor štandardov, princípov a výziev k tomu, čo nazývame viera, nádej a láska; dobré veci, ktoré sú vyjadrením viery. Nie je teda nič prekvapivé na tom, ak poviem, že prejavom viery je život podľa evanjelia, podľa desatora a podľa morálnych princípov, ktoré z evanjelia a desatora plynú – hlavne z príkazu lásky k Bohu a k blížnemu. Toto sú tiež morálne princípy, ktoré boli z veľkej časti integrované do morálneho poriadku našej civilizácie, až kým sa to nezačalo rozkladať. V osobnom živote viery ide najmä o odstraňovanie zlých návykov, o správne rozhodnutia, o vnútornú reformu. Toto sú tie základné požiadavky na veriaceho človeka. Potom je tu výzva na veľkodušnosť a blahoslavenstvá z Ježišovej Reči na hore.

„Pápež doteraz nereagoval na žiadnu kritiku, ktorá sa týkala výkonu jeho úradu.“

aj ako laik ste sa významne podieľali na živote Katolíckej cirkvi, napríklad ste v jednej z vašich prvých publikácií rozoberali dôležitú encykliku pápeža Pavla VI. Humanae Vitae, ktorá sa zaoberá morálnou problematikou zodpovedného odovzdávania života kresťanskými manželmi. V roku 1986 ste sa stali jedným z prvých dvoch laikov, ktorí pracovali v Medzinárodnej teologickej komisii. Vaša práca ovplyvnila encykliku pápeža Jána Pavla II. Veritatis Splendor. A pokiaľ viem, mali ste obdobie, keď ste čítali všetky texty Druhého vatikánskeho koncilu v latinčine a porovnávali ich s dvoma základnými anglickými prekladmi. Spomínam to preto, lebo s týmto množstvom práce pre najvyššie cirkevné inštitúcie a znalosťou vnútornej diskusie v Katolíckej cirkvi ste v roku 2016 s filozofom Germainom Grisezom napísali pápežovi Františkovi list. Žiadali ste ho, aby odsúdil osem tvrdení, ktoré sú v nesúlade s učením Katolíckej cirkvi a môžu vyplývať z nesprávneho pochopenia Františkovho dokumentu Amoris Laetitia o láske v rodine. Ide napríklad o tvrdenie, že každé všeobecné morálne pravidlo môže mať výnimky, alebo o tvrdenie, že katolíci nemusia veriť, že veľa ľudí skončí v pekle. Tento váš list vyplýval z toho, že vnímate ako problém tendenciu niektorých teológov a kňazov prispôsobiť sa súčasnej kultúre na úkor tradičného učenia cirkvi. Je toto tá najväčšia výzva, pred ktorou súčasná cirkev stojí?

Je to veľká výzva a je to problém, ktorý najviac vidíme. Nemyslím si však, že prispôsobenie sa sekularizovanému svetu je základnou výzvou. Hlavný problém som spomínal už skôr. Je ním „nedostatok odvahy“ (failure of nerve, pôvodné znenie v angličtine, pozn. red.), rezignácia na obranu evanjelia, upustenie od hájenia tradičných argumentov existencie Boha a rezignácia na objektívne historické argumenty spojené s božím zjavením. Toto sú tie základné problémy a morálne deviácie sú len ich prejavom.