Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najviac si cením slobodu

.michal Magušin .rozhovory

V akom rodinnom prostredí vyrastal a aké veci ho v živote najviac formovali? Ktorého politika si najviac váži? A čo by ľudia pocítili, ak by sa stal premiérom? Ašpirujúci predseda Progresívneho Slovenska Michal Truban.

Najviac si cením slobodu BORIS NÉMETH

váš príbeh sa začína v Kysuckom Lieskovci, ste najstaršie dieťa vašich rodičov, máte o dva a pol roka mladšieho brata a o dvanásť rokov mladšiu sestru. Aké sú definičné momenty z vášho detstva?

Mal som veľmi šťastné detstvo. Okolo nás bola dobrá komunita ľudí, môj najlepší kamarát bol náš sused. V mojej pamäti to bola idylka, mama mi však spomínala, že keď sa s otcom zobrali, nemali veľa peňazí. Preto sme chovali kravy a predávali mlieko. Otec bol inžinier, vyštudoval s červeným diplomom, mama študovala v Prahe, mala maturitu a robila predavačku. Mal som spokojné detstvo, veľmi prepojené s vierou. Bol som miništrant, moji rodičia sú stále silno veriaci. Starká si dokonca myslela, že budem farár (úsmev).

ako vyzerala vaša výchova? Boli ku vám rodičia aj tvrdí?

Veľmi nás ľúbili a mali sa radi aj medzi sebou. Z detstva si pamätám, že sa pohádali možno dvakrát. Nemám z detstva akékoľvek traumy. Zároveň si pamätám, že sme chodili robiť na pole, zatiaľ čo naši kamoši hrali futbal. Pridali sme sa k nim až po tom, ako sme si svoje odrobili. Rodičia mi dali veľmi veľa, dobrú výchovu aj lásku. Navyše, otec stále hovoril, že sme tu na to, aby sme sa starali o druhých. Znie to pateticky, ale bolo to tak. Otec sám seba dával do úzadia, išlo mu o dobro iných. Organizoval napríklad každoročný pingpongový turnaj. My deti sme chodili po dedine a lepili plagáty. Otec však nikde nepísal, že to organizuje on, ako hlavného usporiadateľa uvádzal riaditeľa školy a nikdy nám z toho neplynuli nijaké výhody.

veľkú rolu vo vašom detstve a dospievaní zohrávala viera. Tú však ľudia prežívajú rôzne. Niekto chodí počas detstva do kostola zo zvyku, lebo sa to patrí. Iní ľudia vieru vnímajú ako najdôležitejšiu vec v živote a denne ju žijú. Ako to bolo u vás?

V dedine na Kysuciach bola viera neoddeliteľnou súčasťou života. Rodičia sa poznali s farárom a už ako malý som začal miništrovať. Bol som kňazov obľúbenec. Ešte aj v puberte sme každé leto chodili na kresťanské tábory. Nebol to len folklór a chodenie do kostola. Komunitne sme tým žili.

často sa stáva, že ľudia, ktorí vyrastajú v takomto prostredí, sa v istom veku začnú zamýšľať, či s hodnotami, ktoré dostávali od detstva v kostole alebo od rodičov, aj naozaj sami súhlasia. Formujú si vlastný postoj k viere. Ako to bolo u vás?

Ja som teraz už neveriaci. Prechádzal som si fázou rebelantstva hlavne počas vysokej školy. Vždy pre mňa bola najväčšou hodnotou sloboda a na vysokej škole som ju aj naozaj zacítil.

čo myslíte tou slobodou?

Ja som vieru niekedy bral až tak prísne, že ma to vnútorne zväzovalo. Napríklad som v puberte, keď som ešte miništroval, chodil každé dva týždne na spoveď. Potom som však prichádzal na to, že sila, ktorú z toho čerpám, sa dá získať aj inde. Že sa nepotrebujem spovedať, aby som sa cítil dobre a morálne konal. Už v osemnástich som po omši s farárom hodinu-dve zápalisto diskutoval o tom, ako cirkev nestíha držať krok so svetom, ktorý je už úplne inde. Typickou témou bolo s farárom diskutovať o tom, prečo hovorí o rodine, keď žiadnu nemá. To bolo moje pubertálne rebelstvo. Potom sa to prenieslo do diskusií s otcom. Vždy, keď som v piatok večer prišiel z Bratislavy domov, dali sme si fľašu vínka a bavili sme sa o týchto veciach. Hovoril mi vtedy, že keď budem starší, budem menší rebel a viac to pochopím. Teraz mu hovorím, že mal pravdu.

ako ste prišli k zisteniu, že v Boha neveríte?

Asi to bolo kombináciou zážitku slobody a ľudí, s ktorými som sa stretával. Našiel som oveľa voľnejší a spokojnejší život bez kresťanskej viery v Boha, v ktorého sme dovtedy verili. Prišlo mi to zvykové, neautentické. Často to ľudí strašne obmedzuje v ich rozkvete. Ten druh folklórnej viery sa mi zdal byť skôr zväzujúci. Osobne mi veľmi pomohlo prijatie toho, že po smrti nič nie je. Že zomrieme a nebude nijaké nebo, prosto nič. Bolo to pre mňa oslobodzujúce. Predtým som sa bál toho, čo bude po smrti. A zrazu to bolo preč. Pamätám si presne na ten moment, na výške na intráku, keď som si uvedomil, že sa už nebojím. Mojím druhým strachom bola otázka, či sa dokážeme správať morálne, keď nemáme božie prikázania. Pochopil som, že to v sebe mám vďaka výchove od rodičov, aj keď som prestal veriť v Boha. Na mojom morálnom správaní sa nič nezmenilo.

„Najväčšou hodnotou bola pre mňa vždy sloboda a na vysokej škole som ju aj naozaj zacítil.“

ako sa vo vašej rodine vnímala politika?

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite