Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Utiekla pred Madurom: "Hrozili mi väzením aj smrťou"

.filip Minich .veronika Verešová .rozhovory

Vo Venezuele je humanitárna kríza. Nefunguje elektrina, dodávky vody, ľudia hladujú, no autoritársky režim prenasleduje oponentov. Emigrovali odtiaľ tri milióny ľudí. Jedna z nich je Tamara Sujú, ktorá v krajine roky obhajovala politických väzňov.

Utiekla pred Madurom: "Hrozili mi väzením aj smrťou" BORIS NÉMETH

už v roku 2005, keď bol Nicolas Maduro predsedom parlamentu, ukazoval vašu fotografiu v televízii a označil vás za zradkyňu. Čo bolo dôvodom?

Áno, v tom čase bol Maduro v parlamente a jeho žena bola viceprezidentka. Venovala som sa prípadom mučenia politických väzňov a porušovania ľudských práv. Preto som sa stala terčom. Maduro povedal, že klamem, že vo Venezuele nie sú žiadne prípady porušovania ľudských práv.

báli ste sa väzenia alebo iného trestu?

Nemala som strach. Adrenalín ma nútil pracovať a ísť ďalej. Jediné, čo by mi vtedy mohli spraviť, je zakázať pracovať alebo opustiť krajinu. Vtedajšia Venezuela však nie je tá istá ako súčasná.

napätie a útoky voči vašej osobe sa však stupňovali. Kedy sa situácia vyhrotila?

V roku 2014 sa začali obrovské protivládne manifestácie. Každý deň zatýkali sto ľudí. Spolu s ostatnými právnikmi sme chceli byť pri čo najviac prípadoch a obhajovať tých ľudí pred súdom. Bolo toho toľko, že sme spali na chodbách. Bolo to hrozné. Odvtedy bola moja fotografia v televízii takmer neustále. Štát začal vyhlasovať, že my, obhajcovia týchto obvinených ľudí, pomáhame demonštráciám a rebélii. Časom sme si začali všímať, že na nás čakajú skupiny nazývané „collectivos“. Ide o ľudí platených vládou, ktorí majú za úlohu mentálne šikanovať a nahnať strach nepriateľom režimu. Spoznávali nás podľa tváre. Vedeli, čo robíme. Prenasledovali nás. Prestali sme chodiť sami a snažili sme sa byť vždy v nejakej skupine. Báli sme sa, čo sa nám môže stať. Takisto sa mi dvakrát stalo, že ma v aute prenasledovala tajná polícia. Zastavili ma na kraji cesty. Nemohla som odísť. Vypýtali si telefón, aby videli moje kontakty. Druhýkrát chceli tiež kontakty, ale už na mňa mierili zbraňou. Povedali mi, aby som im dala svoj telefón, a opýtali sa, či má nejaké heslo. Povedala som, že nie. Odpovedali mi, že ak má heslo, zastrelia ma na mieste. Telefón heslo nemal. Na záver mi oznámili, že v ten deň nezomriem, pretože ešte nie som na rade.

to vás donútilo utiecť z krajiny? 

Zlom prišiel, keď ma tajná polícia pozvala, aby som vypovedala ako svedkyňa nejakého prípadu. Keď som tam išla, pripojil sa ku mne celý zástup právnikov, novinárov a ďalších ľudí. Neprosila som ich. Podporili ma sami od seba. Keďže sa moja fotografia objavovala v médiách, bola som dosť známa, a tak sa o tom dozvedeli. Celá dolná časť budovy bola plná ľudí. Bola som veľmi rada a vďačná za to, že prišli. Vypočúvali ma päť hodín a pýtali sa ma na nezmyselné otázky typu: Poznáš tohto muža a túto ženu? Časom som sa sama začala pýtať, čo je zlé na tom, že niekoho poznám. Prečo som tu za svedkyňu? A hlavne svedkyňu čoho? Ten, čo ma vypočúval mi povedal, že vlastne nevie, prečo ma predvolali ako svedkyňu, ale mám veriť tomu, že dnes som tam ako svedkyňa, no nabudúce budem ako obvinená. To bol zlom a hlavný dôvod môjho odchodu. Vtedy som si spomenula na slová Václava Havla, ktoré mi povedal, keď som chodila na konferenciu Fórum 2000 do Prahy. Povedal mi, že všetci obhajcovia práv pracujú srdcom, a nie hlavou, a že by som si mala ujasniť, kde je hranica, za ktorú už nepôjdem. Keď som podpísala svoju výpoveď a kráčala chodbou, povedala som si, že toto je moja hranica. Uvedomila som si, že moja práca už nie je vo Venezuele, ale bude potrebná zo zahraničia. Pretože som si nezaslúžila skončiť vo väzení. Chcela som vo svojej práci pokračovať ďalej. 

odišli ste s celou rodinou?

Nie, odišla som sama pätnásť dní po výsluchu. Zbalila som sa do jedného kufra. Brala som si najmä albumy s fotkami a podobné veci. Moja rodina zostala vo Venezuele a krajinu opustili až pol roka po mne.

nebáli ste sa, čo s nimi bude? 

Nemusela som sa o nich báť, pretože vtedy by sa ešte vláda nepomstila človeku na rodine. Zavreli len konkrétneho jedinca. V poslednom čase sa to však zmenilo. Viem o jednom prípade vojaka, ktorý podporil Guaidóa a následne ušiel do Kolumbie. Vláda zatkla jeho rodinu vrátane detí.

„Dvanásť vajíčok stojí jeden minimálny plat. Z Venezuely uteká každý, kto môže.“

prečo ste si vybrali Česko? 

Hlavným dôvodom bolo to, že som tu mala veľa známych a kamarátov, často som sem totiž chodievala na Fóra. Vždy mi hovorili, že ak budem potrebovať pomoc, v Česku nájdem oporu. Vedela som, že tu budem môcť pokračovať vo svojej práci. Samozrejme som mohla ísť do Spojených štátov, kde je veľa medzinárodných organizácií. Povedala som si však, že do USA už emigrovalo veľa Venezuelčanov, a že bude lepšie, ak pôjdem do Európy, aby ste sa aj vy dozvedeli, čo sa u nás deje.

obhajovali ste politických väzňov. Aké prípady ste riešili? 

Jeden vojak napríklad zatkol kolumbijského pašeráka drog, ktorý sa pohyboval po Venezuele akoby nič. Tento vojak ho však zatkol a odovzdal na polícii v Kolumbii, pretože vedel, že vo Venezuele by s tým nič nespravili. Za toto poctivého vojaka zatkli a mučili. Všetkých, ktorí robili niečo, čo nebolo po vôli režimu, zatvárali a mučili. Či už išlo o vojakov, právnikov alebo učiteľov. Jednej právničke sa podarilo vyhrať súd a prepustiť politického väzňa. Po piatich minútach zatkli aj ju samotnú. Okrem toho, že ju uväznili a mučili, ju aj niekoľkokrát znásilnili. Chceli ukázať ostatným, že ak sa budú správať ako ona, dopadnú rovnako. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite